Poďme sa bifľovať alebo aký to má zmysel?

Poďme sa bifľovať alebo aký to má zmysel?

Tento článok sme uverejnili v prvom čísle DOBREJ ŠKOLY v septembri 2009.

Ester Demjanová je maturantkou na osemročnom gymnáziu J. A. Raymana v Prešove. Nasledujúci text zverejnila (ešte ako septimánka) na svojom blogu demjanova.blog.sme.sk. Z pohľadu študenta v ňom veľmi presne poukazuje na jeden z najvážnejších problémov našej školy – zlú koncepciu obsahu vzdelávania.

Druhá svetová vojna – klasické dejepisné učivo preberané mnohokrát od základnej školy až po strednú. Z mnohých hľadísk jedna z najzaujímavejších dejepisných látok. Mne osobne „vojny“ vždy išli najlepšie, len tento rok mi akosi nejdú. Tento raz mi tá látka nedala spať až tak, že som sa rozhodla napísať o nej blog, ktorý napokon vôbec nie je o vojnách…

Nie som odborníčka na učenie, nie som pedagóg, hoci som pravé učiteľské dieťa. Som len obyčajná študentka so svojím názorom. Pravdaže, my žiaci nevieme iné, ako sa na školu sťažovať. No kto by sa nesťažoval, keď celý systém učenia spočíva v nezmyselnom bifľovaní sa vecí naspamäť.

Ak chcem mať jednotku z chémie, musím vedieť napísať všetky vzorce a využitie všetkých látok. Ak chcem mať jednotku zo slovenčiny, musím sa naučiť obsahy mnohých diel, ktoré som ani nečítala. Ak chcem mať jednotku z nemčiny, učím sa naspamäť „telefónny zoznam“ slovíčok.

Nedávam to za vinu učiteľom, z ktorých väčšina (hlavne na tom mojom milovanom gymku) sa snaží urobiť vyučovanie zaujímavejšie a látky čo najviac „osekať“. No ani oni veľa nezmôžu, keďže im nezmyselné osnovy zväzujú ruky. Až príliš často dochádza k tomu, že sa v škole učíme „Zlaté stránky”.

Do šialenstva ma dohnalo, keď som našla druhú svetovú vojnu obsiahnutú v štyroch dejepisných látkach, ktoré mali v učebnici 37 strán. Naša dejepisárka našťastie patrí k tým normálnym, ktorí uznajú, že je toho na študenta veľa a látku nám „osekala” do niekoľkých strán poznámok. Sadla som si na to tri dni pred písomkou. Vypísala som si roky. Bolo ich sedemdesiat sedem! Presných dátumov bitiek, konferencií atď. Moji spolužiaci tvrdia, že sa treba učiť iba podstatné roky a hlúposti vynechať. Tak som vynechala informáciu, kde bojovali československé légie v druhej svetovej vojne. (Domnievala som sa, že robím správne, keďže sa preberajú zvlášť svetové a národné dejiny.) Nakoniec ma to stálo dva body…

Môj blog však nechce byť o tej trojke, ktorú som schytala. Chcel by byť skôr o tom, čo som sa z tých sedemdesiatich siedmich dátumov naučila a vzala si do života. Myslím, že odpoveď je všetkým jasná.

Nikde nebola poriadna zmienka o koncentračných táboroch. Na hodine, zahrabaní všetkými tými faktami, sme sa ani nestihli dostať k utrpeniu, nenávisti a neuveriteľnej sle­pote vtedajších (a, čo je hrôzostrašné, aj dnešných!) prívržencov Hitlera.

Sme ľudia, ktorí vyjdú zo škôl a budú voliť, rozhodovať o budúcnosti tohto štátu. Naše vzdelanie a výchova je to, čo by nás v našich rozhodnutiach malo ovplyvniť. No my nemáme na hodinách čas porozprávať sa o koncentrákoch, o tom prečo vlastne Hitler nenávidel Židov, o extrémizme a smrti nevinných ľudí. Neprečítame si Sofiinu voľbu, ani Schindlerov zoznam. A to všetko preto, že nejaký politik sa poradil s „odborníkmi“, ktorí asi v živote nestáli za katedrou a dohodli sa, že hoci oni sami si už väčšinu tých detailov nepamätajú, pre naše vzdelanie sú nevyhnutnosťou. Chcela by som ich (hoci aj ministra školstva) niekedy vyskúšať z „novej látky“ rok za rokom, bitka za bitkou… A potom sa ich spýtať, na čo sa to vlastne všetko učíme, keď to aj tak rýchlo zabudneme. A prečo si radšej neopakujeme tie najpodstatnejšie informácie, namiesto nezmyselných detailov.

Je mi z toho nanič. Z toho, že si z celého dejepisu skoro nič nepamätám (pretože nemám fotografickú pamäť a bifľovať sa neviem). Z toho, že je jedno, či ste z písomky mali jednotku alebo päťku, aj tak si do dvoch týždňov nespomeniete ani na jedinú „podstatnú“ informáciu z textu.

Po uverejnení tohto článku ma oslovilo niekoľko ľudí a vravelo mi, čo všetko som ešte zabudla napísať, čo nás v škole neučia. A tak pripájam ešte pár pekných kontrastov, ktoré som si všimla a možno k nim časom pripojím aj čosi viac z iných predmetov (a potom ma už vážne ukameňujú všetci učitelia).

Učíme sa napríklad, že ZSSR obsadilo 17. septembra 1939 Poľsko, no nikto nám na hodinách nehovorí, že Stalin zabil viac ľudí ako Hitler. Učíme sa, že Leningrad bol obliehaný od 8.9.1941 do januá­ra 1944, no nikto nám na hodinách nerozpráva o ukrajinskom hladomore, ktorým Stalin vyvraždil tisícky vlastných ľudí. Učíme sa, že 14. 6. 1940 postúpili nemecké vojská do Paríža, no nikto nám na hodinách nerozpráva o vyhladzovacích táboroch – gulagoch. Učíme sa, že v apríli 1941 obsadili Nemci Balkán a Grécko kapitulovalo, no nikto nám nepovie, že Hitlera už počas prvej svetovej vojny psychiatri vyhlásili za psychopata a že všetci boli napriek tomu takí slepí, že ho nechali, nech im vládne.

Učíme sa, že hlavné mesto Burkine Faso je Ouagadougou a že rozloha USA je 9 600 000 km2 , no nikto nám na hodinách nepovie, kto je ministrom školstva a podľa čoho si máme vyberať, koho budeme voliť. Učíme sa, že „alela, ktorá v homozygotnom a heterozygotnom stave podmieňuje rovnaký fenotypový prejav znaku, sa nazýva dominantná” (K. Ušáková, M. Trebatická, E. Miadoková: Biológia 5, str. 7, 2003), no nikto nám na hodinách neporadí, ako sa najlepšie chrániť proti otehotneniu. Učíme sa tiež, že vajíčko sa uvoľňuje zo zrelého Graafovho folikulu v proliferačnej fáze cyklu, no nikto nám na hodinách nevysvetľuje, prečo nás počas menštruácie bolí brucho a čo proti tomu môžeme urobiť.

Nie som odborník na školstvo ani politiku. Nemusím mať pravdu, ale tvrdím, že škola má žiakov pripraviť na život v systéme a krajine, v ktorej žijú, vysvetliť im to najpodstatnejšie a do života im dať viac než len stovky strán popísaných poznámkami. Škola by mala dávať také informácie, ktoré pomáhajú utvoriť si názor na život a uľahčujú rozhodovanie pri výbere vlastnej cesty.

Na našej škole sú skvelí učitelia, ktorí sa nám snažia pomôcť ako môžu. Ale desí ma, čo sa deje vtedy, ak niekto nemá šťastie na dobrých učiteľov a dostane sa mu nudný predmet so studenými a zložitými informáciami, ktoré nepochopí bez slovníka cudzích slov.

A vlastne ani neviem, komu sa s týmto všetkým mám sťažovať, pretože mi to v škole nikto nikdy nepovedal. 

Poďme sa bifľovať alebo aký to má zmysel?

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top