Život študentky v karanténe

Úvaha študentky gymnázia nad aktuálnou situáciou

Je deväť hodín ráno, ja sedím pri stole a zasnene pozerám do monitoru počítača. Romantické, však? No, ani nie. Rozmýšľam, ako sa mohol za mesiac a pol náš život tak zmeniť, školský aj rodinný. Ešte pred šiestimi týždňami by sme o takomto čase sedeli v laviciach, z oboch strán spolužiaci, vpredu tabuľa a učiteľ. Počúvali by sme, písali by sme, diskutovali by sme a občas hodili očkom na hodiny. Teraz namiesto toho sedím doma, vo vedľajšej izbe brat bubnuje futbalovou loptou. Pozerám na maličké tváre mojich spolužiakov a učiteľov na monitore počítača a počúvam inštrukcie k novej aplikácii na zadávanie úloh. Seká mi internet, vo vedľajšej záhrade vykrikujú deti a rozhlas hrá „Sklíčka“. 

Doma je plno a občas dusno, veď sme tu všetci a celý deň. Najviac sa z toho teší pes. Pomocou trojčlenky som vyrátala, že koľkokrát sa znásobil čas strávený doma, toľkokrát sa znásobili konflikty s rodičmi a súrodencami.

Prázdniny? Nie!

Musím sa priznať. Keď bolo vyhlásené, že sa zavrú školy, tešila som sa. Veď kto by sa netešil, také neplánované prázdniny vždy prídu vhod. No potom prišiel druhý týždeň doma a po ňom tretí… a už mi nebolo všetko jedno. Uvedomila som si, že tu, doma, to je možno oveľa ťažšie ako v škole. Je to náročné na komunikáciu, na sebadisciplínu, na udržiavanie vzťahov.

Úplne nová situácia, nové podmienky, na ktoré sa treba adaptovať. Náš študentský život zostal úplne na nás. Už nie je zvonček, či volanie učiteľa, ktoré by nás upozornilo na začiatok hodiny. Už nie je učiteľ, ktorý by nám pomohol vyrátať konkrétny príklad. Musíme si to vyriešiť každý sám za seba.

Deň je jedna veľká, súvislá hodina, už nie je presne rozdelený na rovnako dlhé hodiny a kratšie prestávky. Prirodzene plynie z jednej hodiny do druhej. V jednej chvíli sa cez monitor rozprávaš s učiteľkou o zadaní na angličtinu a v ďalšej už vypĺňaš pracovný list z chémie. A potom, ak si nestihol, znova dorábaš angličtinu. 

Skúšky vzťahov

Veľká „makačka“ pre tých, ktorí si nevieme dobre zadeliť čas. Môj, už doteraz hrozný time management sa veľmi trápi a ja s ním. Občas sa obaja pozabudneme pri nejakom videu alebo na sociálnej sieti a potom spoločne panikárime. No ale čo už, sociálne siete sú naším jediným kontaktom zo svetom. Treba predsa zostať v obraze, nech potom nie sme mimo.

Možno sa teraz i ukáže, kto je s kým naozaj kamarát. Je to skúška – koľko priateľstiev vydrží aj napriek tomu, že sa nevídajú? Dúfam, že čo najviac, hádam sú silné. Toto je možno najväčší rozdiel oproti prázdninám, ktoré sme si všetci na začiatku predstavovali. Nemôžeme sa vídať s kamarátmi, a keď sa občas na chvíľu vidíme, tak nie je veľmi kam ísť.

Vďaka tomu si teraz viac než inokedy všímam, akí sme neperfektní. Veľa mojich nedostatkov vyplávalo na povrch, keď som zodpovedná za svoje štúdium iba ja sama. Musím si ustrážiť termíny a časy. Nie je nik, kto by mi to pripomenul. Iba ak mobil. No možno je to takto dobre – zastať si zoči-voči vlastnej „neperfektnosti“. Konečne ju vidieť v plnej sile. A aj sa s ňou sám popasovať, popracovať na tom, na čom sme už dlho chceli, no nebol čas, alebo to nebolo až také nutné. Je to boj, ktorým si každý musí prejsť úplne sám.

Budúcnosť

Je to aj pozitívna skúsenosť do budúcnosti. Možno až tak, že sa oplatí napísať ju do prihlášky na vysokú. Veď sme sa o všetko postarali sami. Je toľko vecí, z ktorých sa môžeme poučiť. Toľko vecí, kde musíme byť chtiac-nechtiac dospelejšími, nepriamo úmerne s levelom dospievajúcich hormónov v nás. Môžeme sa veľa naučiť – veď takto to bude, keď budeme na výške alebo už dospelí v práci. Skúsenosť na nezaplatenie.

No akokoľvek nespokojne zniem, vnímam aj neskutočný pocit vďaky. Som vďačná za to, že môžem tráviť viac času s rodinou. Viac času sama so sebou. Som vďačná, že sa mi darí udržiavať priateľstvá a že na mňa moji kamaráti myslia. Som vďačná, že mi moje možnosti a zázemie dovoľujú zúčastňovať sa na online hodinách a vypĺňať online testy, pretože je mnoho takých, ktorí túto možnosť, žiaľ, nemajú. Som vďačná, že školy našli systém, aby sme mohli pokračovať vo vzdelávaní, napredovať a posúvať sa ďalej. Som vďačná za učiteľov, ktorí vynakladajú obrovské úsilie a kreativitu, aby pre nás vymýšľali na diaľku splniteľné úlohy. A ktorí zároveň trénujú svoje sudoku zručnosti, aby napasovali do jedného týždňa všetky naše hodiny. Som vďačná, že je toto pre nás možnosťou spomaliť. Že nemusíme ešte viac zrýchliť, aby sme zabezpečili všetko potrebné pre našu rodinu a udržali si prácu. Som vďačná, že sa mame podarilo ukoristiť v obchode posledné droždie, s ktorým sme si mohli upiecť chlebík. A v neposlednom, no najdôležitejšom rade, som rada, že sme všetci zdraví.

Vidieť podstatné

Nuž, nie sú to prázdniny, ako som si na začiatku myslela. Rovnako, ako toto nie je len nejaká chrípka. Je to vážna vec, aj jedno, aj druhé. Ale možno to je predsa len na niečo dobré. Možno nám to aj ako ľudstvu celkovo, aj každému osobne pomôže veľa vecí si uvedomiť. Pomôže nám to spomaliť. A v niečom inom zase zrýchliť (napríklad v rátaní príkladov, to by sa mi zišlo). Pomôže nám to všimnúť si veci, ktoré sme si v našej zaneprázdnenosti nevšímali. Pomôže nám to zamyslieť sa nad nami a nad svetom. A možno, keď sa toto všetko skončí a my vyjdeme von, tak budeme zase o kúsoček lepší. A dokonca začínam mať pocit, že aj náš pes sa vtedy poteší. Aj on chce predsa mať chvíľu svoj pokoj v prázdnom byte, na ktorý bol zvyknutý.

Cirkevné bilingválne gymnázium C. S. Lewisa, Bratislava

Život študentky v karanténe

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top