Ako vyzerá vzdelávanie počas karantény v Muránskej Dlhej Lúke?
Chýbajú mi moji žiaci. Myslím na nich každý deň. Ráno, keď spolu so synom šiestakom zapíname počítač a prechádzame zadania, prezentácie s novým učivom či online testy. Myslím na nich vtedy, keď potrebuje niečo vysvetliť. Myslím na nich vtedy, keď si pripravujem veci na pečenie a v hlave si opakujem ich slová – najprv suché ingrediencie, potom všetko ostatné. Myslím na nich vždy, keď sa na internete objaví nejaký nový tip na online vzdelávanie od učiteľov z rôznych kútov Slovenska. Myslím na nich aj vtedy, keď si uvedomujem všetky vymoženosti dnešnej doby, ktoré má môj syn. Sú preňho samozrejmé – elektrina, voda a internet. Izba, v ktorej má písací stôl, množstvo encyklopédií, rysovacích potrieb, pier, dokonca aj farebných. A ešte jeden veľký bonus – má mamu učiteľku, ktorá mu môže venovať toľko času, koľko je potrebné.
Myslím na mojich žiakov každý deň, lebo viem, že nič z toho doma nemajú. Každá učiteľka v našej škole nabalila žiakov množstvom pracovných listov, písaniek aj dobrých rád. No zároveň každá z nás vedela, že trvácnosť papiera s úlohami je krátka. Príklady sa raz dva vypočítajú, predpísané slová a vety napíšu… Alebo ich v nestráženej chvíli počarbe či potrhá najmladší člen rodiny. Vďaka mojim nespočetným návštevám osady veľmi dobre viem, v akých domoch žijú. Hoci sú vždy upratané, no trošku nižšie, aby ich bolo možné ľahšie vykúriť, s malým oknom – tmavé. Prevažnú časť dňa bez elektriny. Ale aj bez teplej vody, bez kanalizácie. Pochybujem, že by v nich niekto očakával internet. Encyklopédie som v nich nenašla, možno nejaké detské knihy. No každý deň tam nachádzam veľa lásky, úplne iné rodinné vzťahy, uznávanie odlišných hodnôt, tradícií. A aj dnes by som tam našla rodičov, ktorí sú doma, rovnako ako ja. No doteraz od nich nikto nechcel, aby sa stali svojim deťom učiteľmi. Nie na pár dní, ako keď sú chorí počas školského roka. Na čas neurčitý.
Pracovné listy neboli riešením
Najprv som to riešila množstvom pracovných listov zameraných hlavne na čítanie, písanie a matematiku. Mám prvákov a podobné úlohy bežne riešime v škole. Spolu s písacími potrebami a farbičkami, lebo vieme, že bez nich by to bolo zbytočné. Po týždni si úlohy vyzbierať na kontrolu by nebol dobrý nápad – minimálna šanca na spätnú väzbu pre žiaka a pre mňa minimálna výpovedná hodnota.
A preto som sa rozhodla inak. Zobrala som zo školy pracovné učebnice aj písanky, ďalšie písacie potreby a šla som za mojimi žiakmi domov. Dodržiavajúc predpísané pravidlá bezpečnosti, zašla som do každého domu. Rodičom som vysvetlila, čo od nich bude nasledujúce dni ich dieťa potrebovať. Nech ich vypočujú a ony im vysvetlia, ako to v škole na každej hodine funguje. Ako postupujeme pri vyvodzovaní nového písmena, ako ich spájame do slabík, tie do slov a ako postupne čítame celé vety. Nech svojim deťom dôverujú, lebo sú to skvelé deti. Pozorné, chtivé a vnímavé. Bez problémov zvládnu rozcvičku prstov a oboch rúk pred písaním. Ich deti sú také skvelé, že im vysvetlia, ako u nás v triede prebieha matematika. My si občas pomáhame gaštanmi, doma si môžu kamienkami alebo fazuľkou. Prízvukovala som každému zvlášť, že odteraz je to na nich. Dala som im kontakt, na ktorom ma nájdu vždy, keď budú potrebovať moju pomoc. Stačí prezvoniť. Zavolám im späť. Mali veľa otázok. Majú strach z neznámeho. Nevedia, čo bude zajtra, o týždeň či mesiac. Snažila som sa ich upokojiť, dať im odpovede, zmierniť obavy.
Odchádzala som s myšlienkou, že v danej chvíli viac urobiť nemôžem. Do dnešného dňa som na iný spôsob vzdelávania mojich žiakov neprišla. Myslím na nich každý deň a s určitosťou viem povedať, že to majú oveľa ťažšie ako iní. A aj môj syn už dávno pochopil, že aj keď má občas pocit, že úloh je veľa, nemenil by s mojimi žiakmi ani na jeden deň.