Keď sa žiaci neučia, treba zmeniť školy

Nie je žiadnym tajomstvom, že situácia v našich školách je čoraz horšia. Spoločnosť ju napriek tomu nerieši. Záujem médií, politikov i rodičov je dlhodobo nedostatočný a navyše sa obmedzuje iba na vybrané „kauzy“, ktoré sú možno mediálne atraktívne, avšak z hľadiska celého systému zďaleka nie najpodstatnejšie.

Všetko nasvedčuje tomu, že mnohé z problémov našich škôl sú globálnej povahy. Nejde iba o slovenské špecifiká, ale o celkovú, hlbokú krízu tradičného modelu vzdelávania, ako ho poznáme v našej západnej civilizácii. (To však rozhodne nesmie byť ospravedlnením našej nečinnosti.) Stále jasnejšie sa potvrdzuje, čo už bolo mnohokrát konštatované: v škole včerajška nemožno dnešnými prostriedkami pripravovať žiakov na život v budúcnosti. A to je ešte na diskusiu, či už vo všetkých našich školách používame aspoň tie dnešné prostriedky. Inštitucionalizovaná škola, ako ju dnes poznáme, vznikala postupne od stredoveku, pričom najviac sa rozvinula až v industriálnej ére. A tu je jeden z kameňov úrazu: svojou podstatou je tomu stále prispôsobená, hoci svet sa medzičasom posunul niekam inam. S trochou nadnesenia možno dnešnú typickú štátnu školu prirovnať k fordovskej manufaktúre. Hádam s jediným rozdielom: vo Fordovej automobilke sa na pohyblivom páse posúvali vznikajúce produkty, teda autá, pričom postupne „navštívili” jednotlivých pracovníkov, teda mechanikov – špecialistov, z ktorých každý vykonal na vznikajúcom vozidle svoj diel práce. V škole je to naopak: stoja (vlastne sedia) vznikajúce „produkty”, teda žiaci a pred nimi defilujú v 45-minútových intervaloch jednotliví pracovníci, teda učitelia – špecialisti, z ktorých každý vykoná na vzdelaní žiaka svoj diel práce. Aj keď sa táto paralela asi mnohým nebude páčiť, je možné ju ďalej rozvíjať: v oboch prípadoch vie každý pracovník urobiť iba svoj špecifický diel práce a prácu iných kolegov by zastať nedokázal. V oboch prípadoch sa na všetky „výrobky” aplikuje rovnaký, vopred naplánovaný postup atď.

Našou špecifickou národnou „tragédiou“ je to, že tieto historicky prekonané, strnulé organizačné formy vyučovania napĺňame z veľkej časti nezmyselným, neužitočným, veku neprimeraným (a preto ťažkým a nudným) vzdelávacím obsahom. Dôsledky sú logické, predvídateľné a žalostné: malá efektívnosť vyučovania (väčšina žiakov nezvláda väčšinu učiva), nezáujem žiakov o dianie na hodinách, ich formálny a povinnostný prístup k vlastnému vzdelávaniu, v ktorom často vidia iba zbytočnú a nepríjemnú povinnosť nanútenú dospelými z pozície moci. Problémy s „disciplínou“, dochádzkou, šikana či dokonca verbálne a fyzické útoky na učiteľov sú iba vonkajšími prejavmi frustrácie, ktorú dnešná škola svojim nevhodným uspôsobením spôsobuje mladým ľuďom.

Spoluzakladateľ a dlhoročný šéf Microsoftu Bill Gates kedysi múdro povedal, že keď sa žiaci neučia, treba zmeniť školy. Mimochodom, sám Gates bol jedným z tých, ktorého školský systém „vypľul“ ako neúspešného. Človek, ktorý dokázal zmeniť tento svet ako málokto iný, nebol schopný splniť požiadavky školskej inštitúcie. Respektíve, tá inštitúcia ho nedokázala presvedčiť, že je pre neho zmysluplné pokračovať v štúdiu. Jedno horšie ako druhé…

Dovoľte mi skončiť otázkou: Kto má lepšiu možnosť zmeniť naše školy ako samotní učitelia? Chcú? Vládzu? Vedia, ako na to?

Keď sa žiaci neučia, treba zmeniť školy

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top