Nezadusiť svoje ja

Citlivé vnímanie sveta oslobodené od rodových stereotypov by sa malo realizovať najmä na školách

 „Čím budeš, keď vyrastieš?!“ Zasnívali sme sa a vysúkali šnúru možností. Alebo možno len to jedno vysnené povolanie. Boli sme malé deti. Nenaučené realizmu okolitého sveta. 

Budem požiarnikom!

S veľkými očami sme rozprávali, kde sa raz vidíme. Farbisto sme vykreslili, čo naša predstavivosť maľovala. Seba v stajni, ako sa staráme o kone, kravy. Ako usilovne kydáme hnoj. Ako v uniforme riadime dopravu. Sprevádzame cestujúcich. Ako ošetrujeme chorých, berieme krv, počúvame a poklepkávame koleno hľadajúc „kopací reflex“. Mali sme svoje učiteľské zápisníky aj stupnicu. Dirigovali sme vzduchom orchester a bubnovali na rockovom koncerte. Šoférovali sme traktor, leteli do vesmíru, chodili s flintou a so psom po lese s pierkom za klobúkom. Klaňali sa na stupňoch víťazov. Pri tých predstavách sme boli šťastní. Skúsení dospelí sa usmievali. Občas zdvihli obočie. Boli sme zlatí. Boli sme zlaté. Ešte sme nevedeli, že to je aj smiešne, prípadne, že sa to nedá, nepatrí, nehodí. Občas reakcie okolia vyzerali ako z rozprávky o dráčikovi, ktorý chcel byť požiarnikom. Ani my sme, vraj, nechápali, že to nejde. Neuživí nás to. Nemáme nadanie. Nie je to vhodné pre dievča. Chlapci robia iné veci. 

Neviem, či sa to stalo vám osobne. Či ste si na základe podobnej dobrej rady zmenili sen o svojom povolaní. Veď naozaj. Videli ste niekedy automechaničku? Koľko učiteľov v škôlke poznáte? A učiteliek? Koľko zdravotných sestričiek a bratov? Koľko futbalových klubov žien
a mužov? Koľko modelárok? Viete vymenovať hudobné skladateľky? Koľko sekretárok ste zažili? A prečo je to také disproporčné? 

Naozaj prirodzené rozdelenie?

Doma pozorujeme a počúvame, čo robia v rodine dievčatá a chlapci. Áno, sme fyzicky odlišní a odlišné. No súčasne vieme, že sú niektorí muži a chlapci, ktorí sú napríklad slabší, menší, útlejší ako niektoré ženy  a dievčatá. Deti samy povedia, že sú dievčenské a chlapčenské hry. Ako na to prišli? Naozaj samy? Alebo skôr podľa toho, čo vidia a k čomu ich vedieme ako rodičia a učiteľky? Chlapci neplačú. Ak áno, sú nejako menej mužskí, mužní. Ak ženy prejavujú hnev, agresiu, sú to fúrie, kým pre mužov je také správanie v rámci normy. Keď sa pobijú chlapci – no áno, veď sú to chlapci. Keď dievčatá, čo je prvá vec, ktorú si pomyslíme? Že „dáma sa nemá biť“? Čo sa v nás deje, keď vidíme muža, ktorý kočíkuje? Keď ženu, ktorá obkladá dom? Keď dievča, ktoré sa vŕta v kombajne? Keď sa chlapec stajluje pred zrkadlom? Vraj sú všetci ľudia rôzni, originály. No zdá sa, že podľa okolia sa niektorí z nich nevydarili. Vymykajú sa, nezapadajú a okolie im to dá najavo. Od láskavých napomenutí, čo je a nie je vhodné pre chlapcov a dievčatá, až po označenia mužatka, zženštený muž. My dospelí to väčšinou vieme – aké hobby majú mať ženy a muži, ako sa majú správať, obliekať, čo majú robiť, ako majú vyzerať. Ako to má byť, čo je prirodzené, normálne. 

V blížiacich sa voľbách kandiduje oproti minulým o sto žien menej. Podľa sociologičky Piscovej sú príčinou nižšieho záujmu žien hlboké stereotypy o ženách a mužoch a dokonca nepriznávaná mužská solidarita. Ženy sú vnímané viac ako objekt, nie subjekt politiky, čomu napomáhajú médiá. Politológ Spáč dodáva, že paradoxne hlas žien nie je prítomný v tzv. ženských témach, akou sú interrupcie. 

Hlboké rodové stereotypy

Dnes tak často diskutovaný pojem rod, gender. Znejú varovania pred genderovou ideológiou, pred zrušením rozdielov medzi mužmi a ženami. Ak by ste si mali predstaviť, či napísať, čo to znamená byť v našej spoločnosti mužom/chlapcom a čo znamená byť ženou/dievčaťom, čo by ste napísali? Bolo by to iné, keby bolo zadanie vyšpecifikované na dobu spred 150 rokov? Ten zovšeobecnený opis sa nazýva rodom. A rodové stereotypy sú definované ako určité normy, ktorých dodržiavaním vytvárame dojem „normality“. Ich porušovaním sa človek vystavuje riziku odsúdenia až označenia za „nenormálneho“ (predstavme si chlapca oblečeného a správajúceho sa ako dievča).

Venuša, Mars, orol a kuriatka

Je nápomocné vychádzať z toho, že sme v zásade rovnaké a rovnakí. Keby boli naozaj obe pohlavia každé z jednej planéty, napríklad ženy z Venuše a muži z Marsu, bol by život jednoduchší. Predvídateľnejší. Veď spoločné vlastnosti, vzorce správania, emočné prežívanie či spoločenské začlenenie by robili vzťahy prehľadnými. Ale chceme, aby sme boli zostručnení, okresaní na spoločného menovateľa zjednodušených a uniformných očakávaní? 

Leonardo Boff rozpovedal príbeh o orlovi a sliepkach.
Orlie mláďa od malička vyrastalo na dvore medzi sliepkami. Ako rástlo, stalo sa vnútorne kuraťom. Hoci bolo omnoho väčšie, malo veľké rozpätie krídel, iný zobák, perie. Vyzeralo ako orol, no nebolo ním. Mladý orol ani len nelietal, len tak poletoval. Ako sliepky. Nevedel, kým je. Stálo to niekoľko pokusov, aby ho jeho opatrovník presvedčil, že je iný, že vie veci, ktoré jeho kŕdeľ nevie. Nasmeroval jeho pohľad do slnka, učil ho vnímať diaľku a nakoniec sa mu v ňom podarilo vzbudiť snahu dostať sa tam. Prebudiť v ňom orla. Zmeniť jeho seba-vnímanie, oživiť jeho ochabnuté schopnosti a dary. Po viacerých pokusoch roztiahol krídla. Napokon sa to podarilo. Odletel.

Orol si zvykol na to, čo bolo okolo neho. Na očakávania, spôsob života. Tomu prispôsobil svoje možnosti, ciele i samého seba. Učitelia a učiteľky tomu pri ich zverencoch môžu predísť. Môžu svojim žiakom ukazovať slnko. Všetko možné okolo nás. Na rozdiel od opatrovníka orla učitelia nevedia, ktorý druh orla pri sebe majú, čo je v jednotlivcoch. V tom je ich zdanlivá nevýhoda oproti príbehu. No predsa sme vystrojení. Jednak škola má pestrú – pre niekoho pripestrú – škálu predmetov, ktoré môžu byť horizontom pre rôznych žiakov. V druhom rade, ak nevieme, čo v sebe žiaci majú, a zachováme si otvorenosť pre ich jedinečnosť, sme uchránení pred tým, aby sme im podsúvali, akí majú byť, čo majú robiť. Ak použijem Boffov príbeh ako podobenstvo, potom je jedno, či orol bol Arnold alebo Anička. Pretože obaja by mali lietať. Hoci inak a možno inam. Môžeme sa povzniesť nad to, akého pohlavia žiaci sú. Áno, každá a každý sme limitovaní a utváraní nielen svojím telom, ale aj minulosťou, prostredím, geografiou, výzorom, talentami, snami. Nejde o to, že dievčatá musia byť automechaničky, modelárky či skladateľky, ani že chlapci majú byť zdravotní bratia, sekretári a učitelia v škôlke. No je dôležité, aby sa nimi stali, ak na to majú dary a schopnosti a túžia po tom.  

Učitelia majú výsadu pozorovať, čo je v žiakoch iné, jedinečné. Povzbudzovať ich, aby objavili, čo ich láka a baví. Aby neudusili svoje ja. Môžu im dať voľnosť od očakávaní, aby sa nemuseli prispôsobovať svojmu okoliu. Môžu im pomôcť roztiahnuť krídla a vzlietnuť v živote, kam chcú a nájsť vlastnú hĺbku, ktorá ich povedie. 

Výzvou pre nás všetkých je nielen to, čím budeme, ale kým budeme. Pretože neustále sa niekým stávame. To určuje našu identitu aspoň tak, ako naše biologické danosti. Spoločnosť sa nás snaží usporiadať. No my ju môžeme pretvárať tým, že druhých ani seba nebudeme vtesnávať do ohrady očakávaní a kŕdľa predpísanej, hoci nepísanej, rovnakosti. 

Nezadusiť svoje ja
Share on facebook
Share on whatsapp
Share on twitter
Share on linkedin