Svet pravdy vs. svet moci – divadelné predstavenie Antigona

Je Boží zákon nadradený všetkému? Do čoho až môže zasahovať moc? Staroveká Antigona dáva odpovede na veľa otázok i v dnešnej dobe. 

V poslednej divadelnej sezóne (2017/2018) treba oceniť výber diel, ktoré si SND zobralo do svojho repertoára. Medzi ne patrí hra Elity, Rodáci, Richard III., Vojna a mierAntigona. Nie je to náhoda, že dramaturgia siahla po týchto dielach. V každom sa nejako zrkadlí súčasná politická situácia – o to sú zaujímavejšie a zrozumiteľnejšie aj pre dnešného diváka. 

Tento divadelný kúsok sa nedostáva na javisko SND po prvýkrát. Sofoklova Antigona dostala však nový šat, a to nielen v podobe nedobových kostýmov, ale hlavne celkovým civilným stvárnením a kontextom, do ktorého bola dramaturgicky zasadená režisérom Ondrejom Spišákom. V jeho réžii pôsobí Antigona ako zásadové dievča konajúce nielen v mene tradícií, ale i pravdy. Mladá herečka Monika Potokárová akoby bola stvorená pre túto rolu. Na pohľad drobné, krehké žieňa s dramaticky plným hlasom, hovoriace slová, ktoré absolútna moc nechce počuť. 

Do kontrastu voči jej postave je postavený Kreón, vládca Théb. Voľba určite nie náhodná padla na Jána Koleníka. 

Stelesňuje moc vo všetkých jej podobách – je ľúbivý i šarmantný, presvedčivý i láskavo prísny. Sugestívne sa prihovára divákovi, ktorého si volá za svedka pri svojej neústupčivosti, panovačnosti a velikášstve. Je neprístupný akejkoľvek logickej argumentácii. Je spokojný sám so sebou. A pri najmenšej známke odporu neváha použiť prostriedky, ktoré podporia jeho moc.  

Učiteľ slovenského jazyka, ktorý lipne na striktnom dodržaní textu autora, by s týmto naštudovaním diela mohol mať problém. Text sa nám ponúka v zjednodušenej podobe a s dôrazom na herecký koncert Potokárovej a Koleníka. 

Za zmienku však určite stoja tri režijné počiny. Prvým je chór, ktorý dostal u Spišáka podobu akéhosi parlamentu, plného neosobných postáv poslancov. Nenechajte sa však oklamať ich anonymitou. So záverom hry prichádza aj ich čas. Čas riešiť situáciu v mene vyššieho zvráteného cieľa. Toto je moment, v ktorom si dovolil Spišák úplný odklon od pôvodného textu. Bola to však situácia, ktorú by nevyužil len málokto. V závere Antigona a Haimón nespáchajú samovraždu, ale umierajú rukou akéhosi „posla“, ktorého vyslal chór. Zaznejú tri výstrely. A hoci sa zdôrazní, že život si snúbenci vzali sami, každému je jasné, ako to bolo. Áno, bol to zámer akcentujúci to, čo sa stalo dvom mladým ľuďom v našej krajine. Zjednodušené? Pritiahnuté za vlasy? Zbytočné? Určite nie. Kto iný, ak nie umelci môžu hovoriť a konať tak, aby to videl a počul celý svet?  

Druhou zaujímavosťou je hudobný vklad speváčky a inštrumentalistky Katarzie spolu s Jonatánom Patirčákom. Vynikajúce texty a Katarziino osobité stvárnenie gradujú napätie na tých správnych miestach. Je akýmsi alteregom hlavnej ženskej postavy. 

Treťou vecou, ktorá vynikajúco dotvára kompaktnosť celej hry (tá mimochodom beží bez prestávky zhruba hodinu a pol), je scéna. Terasovité schody ako symbol hierarchie.Schody, ktorými sa kráča k ešte väčšej a väčšej moci, až sa možno na ich vrchole sami začneme cítiť ako ničím neobmedzené božstvo, ktorému prejde akýkoľvek čin. I zločin.  No sú to tie isté schody, ktorými schádza Antigona v momente, kedy už pre ňu niet záchrany. 

Myslím si, že v tejto podobe má Antigona čo ponúknuť nielen na hodinách slovenčiny, ale i na hodinách občianskej či etickej výchovy. 

Svet pravdy vs. svet moci – divadelné predstavenie Antigona

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top