Číta celá škola

Populárna školská akcia na podporu čítania a získanie nových čitateľov

Čitateľská gramotnosť je obľúbené slovné spojenie, ktoré sa stalo strašiakom slovenského školstva. Funkčné čítanie je problémom žiakov a v niektorých prípadoch aj učiteľov. Svet ponúka množstvo informácií a problémom je ich triedenie a rozlišovanie zdrojov, inak sa môžeme ľahko stať hračkou šikovného manipulátora. Obľúbené je tvrdenie o lepšom socialistickom školstve. Žiaci boli ticho a slušní, učebnice boli, ideologický balast prehliadneme. Takéto direktívne školstvo sa môže páčiť, z pohľadu čitateľskej gramotnosti je však devastačné. Učenie nadiktovaných poznámok bez možnosti kriticky sa pýtať nás poznačí na celý život. Školstvo produkovalo poslušných a dôverčivých ľudí.

V dnešnej dobe sa pokúšame čitateľskú gramotnosť riešiť rovnako silovo ako v minulosti. Stačí príkaz a problém bude vyriešený. Spravili sme všetko. Najhoršou aktivitou, ktorú pozitívne spomínala aj ministerka školstva, je projekt Záložka do knihy spája školy. Vyzerá efektne, školy sa ochotne zapájajú, málokto sa však zamýšľa nad tým, koľkí žiaci pod vplyvom záložky začnú naozaj čítať. 


Ako priviesť žiakov k čítaniu?

Povinné školské čítanie je ďalšou ranou, ktorá odradí aj existujúcich čitateľov. Základným predpokladom čítania je vnútorná motivácia. Musím mať text, ktorý ma čítať baví. V tejto fáze neriešime, čo žiak číta, tešíme sa z toho, že číta. 

Vyučovanie v celej škole sa preruší, žiaci si vyberú knihy a počas vyučovania si všetci čítajú. Viem, dôležitá je aj pravidelnosť a jednorazová akcia príliš efektívna nie je. Naše Číta celá škola bola jednorazová aktivita. V prvej fáze som na to musel pripraviť kolegov, ktorí sa museli prichystať na to, že pripravenú polročnú písomku musia odložiť. Zároveň boli dôležitou súčasťou, aj oni si mali doniesť knihy a čítať si spolu so žiakmi. Je to významná časť, čítaním učiteľov ukazujeme žiakom, že čítanie je aj pre nás dôležité. Nič nie je horšie ako učiteľ, ktorý iným niečo prikazuje a sám vlastným správaním to popiera. Učitelia mali do tried doniesť viacero kníh. Aj pre žiakov, ktorí si knihu zabudnú doniesť. Zároveň je tu príležitosť, ako žiakom ukázať a predstaviť dobré knihy. Ďalší dôležitý pokyn bol nekomentovať, čo žiaci čítajú.

Z pohľadu žiakov boli pokyny nasledovné: Doniesť si fyzickú knihu (čítanie z mobilov a tabletov, okrem elektronickej čítačky, nebude povolené). Ak má niekto rozčítanú knihu, má to jednoduché. No to nebola hlavná cieľová skupina, tou boli nečitatelia, ktorí si potrebovali vybrať vhodnú knihu. Tí, ktorí vám pyšne povedia, že nikdy neprečítali žiadnu knihu. Čitatelia mohli doniesť viacero dobrých kníh. Aj toto je dôležitá časť, možno práve tu sa objaví kniha, ktorá si nájde čitateľa a bude aj dočítaná.

Škatuľa kníh poslednej záchrany

Ráno som prechádzal triedy a zisťoval množstvo donesených kníh. Nevyzeralo to dobre. Mnohí zabudli. Vtedy sa ukázala voľne prístupná knižnica v našej škole ako dobré riešenie. Našli sa  žiaci, ktorí o nej vôbec nevedeli. Taký dav ľudí pred ňou ešte nikdy nebol a knihy sa utešene míňali.

A potom mohol zaznieť cez školský rozhlas pokyn – prerušujem vyučovanie, môžete si slobodne vybrať knihy a pustiť sa do čítania. Celá škola prerušila činnosť, ktorú robila, žiaci si mali vybrať čo najpohodlnejšie miesto a pustiť sa do čítania. Od pána riaditeľa až po pani upratovačky. Marketingovo bolo vďačné čítanie Zločinu a trestu pánom riaditeľom. V školskom bufete sa zas čítal Pištoľ na predaj. Prechádzali sme školou a niesol som škatuľu kníh poslednej záchrany. Už nebola potrebná. Šokovalo ma ticho, ktoré v škole panovalo. Triedy vyzerali byť prázdne. A keď sme otvorili dvere, boli plné čítajúcich žiakov. Ak zaznel smiech, niesol sa celou školou. Čítanie fungovalo. Ak aj žiaci brali čítanie ako možnosť, ako sa vyhnúť vyučovaniu, bol to pozitívny fakt – čítanie bolo vnímané ako tá lepšia alternatíva. Celá škola čítala spoločne 15 minút, potom záležalo už od učiteľa, čo sa dialo ďalej. Buď žiaci pokračovali v čítaní, alebo pokračovali vo vyučovaní.

Najdôležitejšia fáza nastala po dočítaní. Ak kniha zafungovala a žiaci v čítaní pokračovali aj mimo školy, bol to úspech. Pri rozhovoroch mi viacerí tvrdili, že plánujú čítať ďalej. Najväčšie fiasko som zažil v našej materskej škole. Aj tu sa deťom čítalo. Deti nám nadšene ukazovali knihy. Jeden chlapec však vyhlásil, že knihy nechce čítať a na otázku, či mu rodičia čítajú pred spaním rozprávky odpovedal, že mu rozprávky púšťajú v televízii – tu už je škola bezmocná.

Ešte jedna vec v našom čítaní chýbala, a to zdieľanie prečítaného, potrebujeme si utriasť, čo sme vlastne prečítali a ideálny spôsob je, keď sa o tom pozhovárame s inými, to nás donúti jasne formulovať myšlienky. Tu budeme musieť nájsť ešte vhodný spôsob, ako to zrealizovať.  

Marián KIČINKO,
SSOŠ DSA, Trebišov

Číta celá škola
Share on facebook
Share on whatsapp
Share on twitter
Share on linkedin

Vyberte si rubriku