Peter Mráz ma vo facebookovej skupine Ako ďalej učiteľ??? vyzval, aby som zareagoval na nasledujúci problém:
„Všetci sa rozplývame nad tým, že frontálne vyučovanie a inklúzia nejdú dokopy, deti sa v škole nudia a bujnie šikana. Ako hovorí V. Burjan: „Ako sa do triedy nudí, tak sa z triedy vyrušuje.“ Ale nie je načase sa zamyslieť aj nad tým, ako funguje vysokoškolské vyučovanie – hlavne vo vzťahu k budúcim pedagógom, ktorí by to mali zmeniť? Vlado Burjan, čo Vy na to?“
Ak správne rozumiem, Peter Mráz kritizuje využívanie frontálneho vyučovania v ZŠ a SŠ a konštatuje, že ak ho chceme vykoreniť, musí zmiznúť aj z prípravy budúcich učiteľov. Odložme vysokú školu na neskôr a pozrime sa bližšie na frontálne vyučovanie na II. stupni ZŠ a na SŠ.
Pod frontálnym vyučovaním rozumieme situáciu, kedy učiteľ stojí pred tabuľou a celej triede niečo rozpráva (prednáša, vysvetľuje, demonštruje). Všetci žiaci sa pozerajú na učiteľa, mlčky ho počúvajú a prípadne si robia poznámky. Asi by bolo presnejšie hovoriť v tomto prípade o frontálnom výklade, pretože učiteľ môže stáť pred triedou a robiť aj niečo iné ako vysvetľovať či súvislo rozprávať – napríklad klásť otázky, vyvolávať žiakov alebo diskutovať s nimi.
Prekáža nám frontálnosť alebo výklad?
Ak chceme kritizovať frontálny výklad, mali by sme si ujasniť, ktorý jeho aspekt nám prekáža – frontálnosť alebo výklad? Prípadne obidva? Ako som už naznačil, frontálnosť nemusí byť spojená iba s výkladom. Jedna vec je, že učiteľ stojí vpredu pred triedou, iná vec je, čo tam robí a ako s triedou pracuje. Môže im niečo rozprávať (rozprávanie príbehu nie je výklad), môže sa ich všeličo pýtať, môže odpovedať na ich otázky, môže s nimi diskutovať… To všetko sú zmysluplné a užitočné aktivity, ktoré nepochybne majú v škole svoje miesto. A žiaci pri nich vôbec nemusia byť pasívni. Ak sústredene počúvajú, odpovedajú na otázky učiteľa, kladú mu vlastné alebo diskutujú, sú aktívni. Pasivita nastupuje vtedy, keď žiaka nezaujíma to, čo hovorí alebo robí učiteľ, keď mu nevenuje pozornosť a nepočúva ho. To však nie je problém frontálneho vyučovania, ale jeho obsahu a podania. Stand-up komédia je predsa tiež založená na „frontálnom rozprávaní“ komika a napriek tomu je obľúbená. Aj konferencie typu TED pozostávajú z frontálnych prezentácií rečníkov a napriek tomu sú veľmi zaujímavé. Zdá sa teda, že v prípade frontálneho vyučovania alebo frontálneho výkladu v škole je problém najmä v obsahu a v podaní. Nie každý učiteľ je stand-up komik, nie každý je rečníkom formátu TED a nie každé učivo je pre žiakov rovnako zaujímavé. Pokiaľ chceme zaujať 25 adolescentov tým, že sa postavíme pred nich a niečo im budeme rozprávať, musíme vedieť, ako na to. Žiaľ, nie všetci učitelia to dokážu.
Problémom frontálneho vyučovania, na ktorý zrejme narážal aj Peter Mráz, je jeho hromadnosť. Frontálne vyučovanie nemôže byť individualizované. Táto forma práce neumožňuje diferenciáciu podľa potrieb jednotlivcov, keďže učiteľ komunikuje so všetkými žiakmi naraz. Na druhej strane: je nevyhnutné, aby bolo individualizovaných plných 100 % žiakovho pobytu v škole? Ja osobne nemám problém s frontálnym vyučovaním (výkladom, rozprávaním, diskusiou) v ZŠ a SŠ, pokiaľ nie je dominantnou formou vyučovania, ale jednou z mnohých. Určite by som však netvrdil, že „frontálne vyučovanie do modernej školy nepatrí“, ako som to veľakrát počul. Patrí, no v primeranej miere a v kvalitnom prevedení.
Ako má vyzerať príprava budúcich učiteľov?
Výhrady voči prednášaniu na VŠ vychádzajú z predpokladu, že budúci učitelia si majú počas štúdia osvojiť a prakticky zvládnuť rôzne formy práce so žiakmi, ktoré budú následne využívať v praxi. Ak teda nechceme, aby neskôr učili frontálne, nemali by sme im tak prednášať ani na VŠ. Mali by sme im prakticky ukazovať, ako to robiť inak.
Je to možný a legitímny pohľad na prípravu učiteľov, nie je však jediný. Peter Lengyel citoval v diskusii na FB svojho vysokoškolského učiteľa Ondreja Boteka: „Vysoká škola nie je výcvikovým strediskom ani miestom, kde máme dostať prax. Cieľom VŠ je, aby sme sa naučili chápať súvislosti medzi javmi, vedeli ich merať, obsiahnuť. Aby sme vnímali ducha profesie, ktorú budeme vykonávať, poznali cesty, ktorými sa vydali tí pred nami a rozhodli sa, aký odtieň dáme svojej práci. Aby sme spoznali objekt svojej práce aj seba samého. A prax? Po tú si máme chodiť do terénu. Tam máme skúmať, skúšať, overovať, zisťovať, čo funguje a čo nie.“
Bez mučenia priznávam, že sa v mnohom stotožňujem s týmto pohľadom. Presnejšie verím, že je možný rozumný kompromis: teoretická príprava na profesiu by mala tvoriť jeden pilier výchovy budúcich učiteľov a dostatočná, pestrá prax by mala tvoriť druhý pilier. A v rámci teoretickej časti prípravy je myslím frontálna prednáška plne akceptovateľnou formou. Opäť však záleží predovšetkým na jej obsahu: ten musí byť pre budúcich učiteľov zaujímavý a relevantný. Žiaľ, to chcem viac, ako dnes mnohé fakulty dokážu splniť.