Domáce vzdelávanie má byť slobodnou voľbou

Vyštudovala Matematicko-fyzikálnu fakultu na UK v Bratislave v odbore učiteľstvo matematika – fyzika. Je matkou šiestich detí. Viera Krajčovičová už deviatym rokom učí svoje deti doma a takmer rovnako dlho je predsedníčkou občianskeho združenia Domáce vzdelávanie na Slovensku. Zo svojich šiestich potomkov aktuálne homeschooluje tri najmladšie. O tom, aké to je i o tom, aký je rozdiel medzi homeschoolingom a dnešnou situáciou na Slovensku s ňou hovorila Martina Sondej Hosťovecká.

Aký cieľ má občianske združenie Domáce vzdelávanie na Slovensku? 

Hlavné ciele OZ sú podpora domavzdelávajúcich rodín, snaha o zviditeľnenie domáceho vzdelávania (DV) a snaha o zmenu zákona v prospech DV. Naše občianske združenie je pokračovateľom OZ Spoločnosť priateľov domácej školy na Slovensku, ktoré dlhé roky viedla Janka Pajgerová. Treba však povedať, že s narastajúcim počtom homeschoolerov v SR narastá i množstvo aktívnych ľudí.

Sú to roky, čo ste začali s homeschoolingom (HS).

Štartovali sme ako väčšina populácie, najstaršia dcéra a syn išli do škôlky a následne do miestnej školy. Ja som bola s mladšími deťmi na materskej. Túto formu sme chceli použiť aj pre Ondreja, tretieho v poradí, no už v druhom polroku prvého ročníka sa začali ukazovať jeho dyslektické ťažkosti. Napriek zvýšenému úsiliu, výsledok v škole nebol viditeľný. Zato únava a vyčerpanosť z mojej a Ondrejovej strany naberala obrovské rozmery. Na začiatku druhého ročníka sme sa ocitli na liečení, kde som si vyskúšala jeho vzdelávanie sama. Tam som sa utvrdila v myšlienke, že toto cesta je pre nás.

Vaše deti netúžili ísť do školy? 

Každé z mojich detí je iné. Najstaršia dcéra nikdy nebola v domácom vzdelávaní a hoci sme jej ho ponúkali, vybrala si radšej školu. Myslím, že predovšetkým pre priateľov, ktorými sa chcela obklopovať. Druhý syn v poradí chodil až do konca šiesteho ročníka do bežnej školy a od siedmeho do deviateho sa vzdelával doma. Teraz navštevuje tretí ročník priemyslovky a je spokojný. Ondrej medzičasom vyrástol, je prvák na gymnáziu, teda ďalší v bežnej škole. Po ňom nasledujú dvaja chlapci a malá Mária, prváčka. Vravia, že sú doma radi a ja viem, že ak by chceli ísť do školy, nebudem s tým mať problém. Malá Mária sa nám narodila s odstupom piatich rokov, a tak sme sa v snahe zabezpečiť jej dostatok interakcií s kamarátkami dohodli s miestnou školou, že síce nebude na vyučovaní, no do školského klubu môže chodiť. Tak sa chodí do školy hrať a spokojnosť je na všetkých stranách.

V čom je táto situácia teraz na Slovensku iná ako pri klasickom HS?

Dnes sa síce doma vzdelávajú všetky deti, no len zlomok z nich to tak chce. Domáce vzdelávanie je náročná cesta a je nutné vybrať si ju v úplnej slobode všetkých aktérov – dieťaťa, rodiča aj školy. V súčasnej situácii neprišlo k slobodnej voľbe. Aj v bežnom živote sa stáva, že sme okolnosťami donútení zmeniť svoje predstavy. Pre mňa bolo veľmi bolestné zistiť, že Ondej je ťažký dyslektik. No prijatie tohto zistenia nás posunulo do domáceho vzdelávania, ktoré sa stalo pre našu rodinu požehnaním. Dnes sa viacerí ocitli v situáciách, ktoré si sami nevybrali a nie je ľahké v nich vidieť dobro. Zároveň ma teší, že tí, ktorí zľahka uvažovali nad DV si ho môžu vyskúšať. Sloboda HS však oproti dnešnej situácii spočíva v tom, že k vedomostiam a zručnostiam, ktoré majú deti do skúšok zvládnuť, sa dostávame spôsobom, aký si sami zvolíme. Pre niektorých sú to testy a učebnice, pre iných projekty, ktoré spájajú viaceré oblasti. Nikomu z nás však nepípajú SMS-ky s novými úlohami z Edupage.  

Nedalo by sa rodičom pomôcť spísaním akýchsi pravidiel, na ktoré ste rokmi prišli? 

Učiť sa začíname po spoločných raňajkách, kde si porozprávame, čo koho v ten deň čaká. Bežne sa dopoludnia učíme pri stole, teda nie formou pokusov či bádaní. Mária v mojej prítomnosti každý deň urobí stranu až dve z pracovného zošita z matematiky, prečíta stranu rozprávkovej knižky – aby mám to išlo rýchlejšie, ja prečítam druhú a vypracuje stranu zo slovenčiny. Keďže píše Comenia scriptom, ja jej napíšem vetu v „tajnom písme“ (spojitom písanom) a ona ho prepíše do svojho. Celé to trvá asi hodinu. V priebehu roka sa k týmto bežným činnostiam pridávajú projekty, zväčša o tom, čo sa deje okolo nás. Teraz pripravujeme projekt o spevavcoch žijúcich na našom dvore. V zásade, okrem „povinnej“ hodiny denne si zvyšný čas organizuje sama. Starší chlapci majú počas dňa internetové hodiny a slovenčinu s matematikou, ktoré robia pri mne. Nemá zmysel „odsedieť“ si internetovú hodinu, ale treba sa do nej aktívne zapájať. Na hodiny sa pripájajú v našej obývačke a namiesto slúchadiel majú zapnuté reproduktory, aby som mohla aj ja vnímať, čo sa deje. Učitelia si pripravujú hodiny tak, aby s deťmi interagovali. Chlapci si na začiatku každého polroka vypracujú akúsi tabuľku, kde vidíme, aké projekty máme kedy odovzdať. 

Vyštudovali ste matematiku a fyziku. Aké bolo učiť deti jazyky? 

Viem si priznať, keď na niečo nemám. Jazyky naozaj nezvládam, preto sme sa s manželom dohodli, že deti zapíšeme do jazykovky a ukázalo sa to ako správne riešenie. Nechcelo sa mi tomu spočiatku veriť, no oni dokázali, že i dyslektik je schopný naučiť sa angličtinu. 

Ako sa podľa Vás naše školy vyrovnávajú s novou situáciou spôsobenou koronavírusom?

Myslím, že školy robia, čo môžu. Učitelia za krátky čas zvládli oslovovanie žiakov cez internet, no vidíme, že obmedziť sa na zasielanie úloh deťom, prináša len stres a nervozitu rodičom. Pomohlo by, keby školy zvládli vedenie internetových hodín tak, aby deti priamo na hodine porozumeli učivu a precvičili si ho bez zaťažovania rodičov. 

Zmení sa podľa vás školstvo vplyvom tejto krízy? 

Nie som veštec. Dúfam, že po kríze školy nezahodia to, čomu sa naučili. Zo skúsenosti viem, že mnoho vzdelávacích materiálov, výukových videí, testov, prezentácií, je možné ukladať do školského úložiska (napr. Moodle), kde je možné si ich následne vyhľadať. Naplniť takýto vzdelávací portál vôbec nemusí byť úlohou iba učiteľov. Sami sme svedkami situácií, keď žiaci navigujú vyučujúceho pri používaní techniky. Učiteľ nemusí vedieť všetko.

Vidíte budúcnosť vzdelávania v on-line vyučovaní a technológiách?

Budúcnosť vzdelávania vidím v slobode. Ak si niekto vyberie on-line vyučovanie a technológie, nech je mu to umožnené. Ak inému vyhovuje bežná škola, neberme ho ako spiatočníka. Páči sa mi spôsob, akým v USA získate vodičský preukaz. Idete na skúšku a ak v nej uspejete, doklad vám vystavia. Akou cestou k vedomostiam a zručnostiam prídete, je na vás. V ponuke sú autoškoly, no môžete sa učiť jazdiť s dedkom a teóriu naštudovať z internetu, volíte si sami. Myslím, že menej regulácií v našom školstve by prinieslo viac slobody a lepší výsledok. Ak zadefinujeme, čo je naším cieľom (napr. maturita), nemusíme sa pozerať, akým spôsobom, či v akom veku sme k nemu prišli. 

Mali by brať učitelia ohľad na to, že nie každý rodič vie svojmu dieťaťu pomôcť? 

Myslím, že aj v tomto čase by učitelia mali učiť, nie sa obmedziť na zasielanie zadaní. Pri použití videokonferencie učiteľ dokáže látku vysvetliť a zároveň zistiť, nakoľko jej žiaci porozumeli. Alebo nahrá vysvetľujúce video a požiada deti o spätnú väzbu. Nemá zmysel zasielať úlohy, ktoré nakoniec vypracujú rodičia, nie deti. 

Povedali ste v televízii, že deti sa znova tešia do školy. Znamená to, že je normálne byť v škole? 

Z vyjadrení detí v mojom okolí môžem povedať, že si už pobytu doma užili dosť. Teší ma, že im nestačí internetový kontakt, ale túžia po osobnom stretnutí s kamarátmi, pretože to je normálne. Korona podľa mňa ukazuje, že možnosť stretávania sa a kooperácie je najväčšou devízou školy, žiaľ, doteraz často nevyužitou. Technicky sa vzdelávať vieme kdekoľvek, ale spolupracovať sa nám darí najlepšie v osobnom kontakte. Či je normálne byť v škole? Normálne je vzdelávať sa  a byť nablízku priateľom. Niekto si to spojí a riešením sa stane škola. Iný si to nespojí a stane sa homeschoolerom. Obe riešenia vnímam ako normálne.  

Zvládne túto situáciu škola ako inštitúcia, či je práve toto prvý jasný impulz, že škola, ako ju poznáme dnes, je len skanzen?  

Chcem dopriať deťom, aby chodili do školy, pretože tam zmysluplne strávia čas. Aby tam zažívali prijatie a porozumenie, aby sa mohli vydávať za spoločnými objavmi a aby tam mali učiteľov, ktorých majú radi. Škola dnes je miestom, kde vás donútia, aby ste sa učili. Miestom, kde najväčšiu radosť zažívate, keď z neho odchádzate. Dobrou správou je, že už všetci túžia po zmene – deti, rodičia i učitelia. Ak bude spúšťačom zmeny korona, tak malo zmyslel, všetko, čím sme prešli. 

Domáce vzdelávanie má byť slobodnou voľbou
Share on facebook
Share on whatsapp
Share on twitter
Share on linkedin

Vyberte si rubriku