Je potrebná? A je možná?

Je potrebná? A je možná?

Samo Marec vo svojom blogu k výročiu Nežnej revolúcie napísal: „K revolúcii sú potrebné dve veci, vlastne pocity: pocit, že je potrebná a pocit, že je možná.“ Myslím, že to platí všeobecne pre akúkoľvek väčšiu zmenu, napríklad aj pre reformu školstva. A treba toho viac, napríklad aj znalosť toho, ako zmenu uskutočniť, aby sa v praxi naozaj podarila. Ale poďme pekne po poriadku.

Ako je to s pocitom, že reforma nášho školstva (t. j. súbor väčších systémových zmien) je potrebná? Nuž, závisí to od toho, koho sa opýtame. Najhlasnejšie po nej momentálne volajú „kapitáni priemyslu“ – priemyselné zväzy, predstavitelia veľkých podnikov a podnikateľské organizácie. Tu však treba byť trochu opatrný, pretože oni (prirodzene) vnímajú a obhajujú predovšetkým vlastné, trochu priúzke potreby a záujmy. Svoj diel pravdy však nepochybne majú a „rozumná“ reforma školstva by nepochybne vyhovela aj mnohým ich požiadavkám. Bol by to však „vedľajší efekt“ zlepšenia školstva, nie jeho hlavný cieľ.

Pokiaľ oslovíme učiteľov, nadšenie pre reformu školstva prudko opadne. Mnohí pedagógovia naopak volajú po „pokoji na prácu“, pretože „reforiem už bolo dosť“. Je to neuveriteľné, ale politikom a úradníkom rezortu školstva sa podarilo znechutiť učiteľom reformy bez toho, aby sa akákoľvek reforma naozaj uskutočnila. Je to ako prejesť sa avokádami bez toho, aby ste čo len jedno dali do úst…

Žiaľ, ani väčšina rodičov nemá pocit, že naše školstvo potrebuje zásadné zmeny. Iste, nájdu sa aj takí, ktorí po nich volajú, ale mnohým naopak prekáža, že sa škola vzďaľuje od modelu, ktorý sami zažili v detstve a k rôznym „novotám“ majú nedôveru.

Je ťažké kvantifikovať, aká časť obyvateľov tejto krajiny (učiteľov, rodičov, zamestnávateľov, politikov…) má pocit, že reforma školstva je naozaj potrebná. Zdá sa však, že ich je stále málo. A to je ešte medzi nimi mnoho takých, ktorí nespĺňajú druhú podmienku Sama Marca: neveria, že taká reforma je možná. Presnejšie, neveria, že je možná tu a teraz. To, že sa podarila inde a inokedy (napríklad vo Fínsku či Estónsku) ich nepresviedča. Ako kedysi spievala skupina Lojzo: My nie sme Taliani, Lenka! A žiaľ, ani Fíni.

Ak vám moje úvahy pripadajú príliš pesimistické, listujte ďalej. Zvyšok časopisu je optimistický ako vždy.

Je potrebná? A je možná?

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top