Nemôžeme ich hodiť do jedného vreca

Deti z rómskych osád netvoria homogénny celok – preto školy potrebujú rôzne riešenia

V týchto dňoch žijeme všetci online. Len málo z nás si vie predstaviť, ako by karanténa vyzerala, keby sme nemali smartfón alebo počítač. Pre učiteľov by to znamenalo znemožnenie nielen osobných kontaktov, ale aj úplné prerušenie kontaktu so žiakmi. Mnoho z nás takéto prerušenie zažilo náhle a bez varovania. Jeden deň ste v škole, na druhý deň ani nemáte kapacitu rozmýšľať nad tým, či sa vaši žiaci do konca roka stihnú doučiť vybrané slová. Zaujímate sa totiž v myšlienkach viac o to, či sú doma v bezpečí a emocionálne v poriadku, či im budú chýbať školské obedy a či im niekto vysvetlí, čo sa vlastne deje. 

Situáciu začnete riešiť s možnosťami, aké sú k dispozícii. Niekto tlačí pracovné listy a úlohy hádže deťom do schránok, iní zháňajú deťom mobily. A niekto nezmôže nič – podmienky sú také náročné, že cesta nie je. 

A tu sa začína ukazovať, že generalizácia tejto situácie u detí zo sociálne znevýhodneného prostredia neplatí. Že riešenia v lokalitách sú často úplne kontextovo odlišné a treba nájsť správnu mieru medzi viktimizáciou detí, ale zároveň si zanechať objektívny pohľad na realitu. Pozrime sa na tri príbehy škôl, ktoré učia žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia. Líšia sa v tom, či sa nachádzajú v meste alebo na dedine, či majú žiakov mladších alebo starších. Ukazujú, že zabaliť ich do jedného balíčka nestačí. 

Škola na košickom Luníku IX funguje aj v karanténe

Keď bolo zrejmé, že kríza bude dlhšia ako chrípkové prázdniny, Rado Chalupka začal pre svojich žiakov pripravovať pracovné listy. Rado od septembra učí ôsmakov a deviatakov matematiku a informatiku na základnej škole v košickej mestskej časti Luník IX. „Snažil som sa nadviazať na opakovanie učiva, ktoré sme preberali pred zavretím školy, spraviť pracovné listy presne vo formáte, na ktorý sú už žiaci zvyknutí, navyše som okrem príkladov na samostatné počítanie spravil aj analogické vyriešené príklady, keďže som predpokladal, že so žiakmi nebudem mať bežnú interakciu.“

Zároveň sa snažil spojiť so žiakmi a komunikovať s nimi. „Dával som im spätnú väzbu, povzbudzoval ich a dával priestor na samostatné počítanie. Hovoril som si, nie je to ideálne, časovo je to veľmi náročné, pravdepodobne budem musieť znížiť náročnosť oproti tomu, čo robíme v škole, ale nejako to možno pôjde aspoň s pár žiakmi, ktorí majú online pripojenie.“

Rado však využil to, že učí na jednej z najväčších škôl na Slovensku, ktorá sa aj vďaka novému vedeniu nebojí promptne skúšať odvážne riešenia. Škola začala pripájať žiakov na školský elektronický systém EduPage. „Zrazu mám nástroj, cez ktorý môžem robiť pre žiakov aj vizuálne atraktívne, interaktívne úlohy, ktoré sa automaticky vyhodnocujú, žiaci tak majú okamžitú spätnú väzbu, môžu si úlohy skúšať opakovane, a tak sa zlepšovať aj bez mojej podpory. Ja dodatočnú podporu, samozrejme, ponúkam, ale väčšinou stačí, keď žiaka správou pochválim…“

Stále online pripojenie je však pre väčšinu žiakov na Luníku IX rovnako nedostupné ako v iných sociálne znevýhodnených prostrediach. Rado preto uvítal možnosť zapojenia sa do projektu Teach for Slovakia a Komenského inštitútu, vďaka ktorému mal možnosť požičať piatim svojim žiakom staršie smartfóny s internetom a špeciálnym softvérom, ktorý zamedzuje voľnému surfovaniu po internete. Doterajšie skúsenosti s online vyučovaním sú veľmi nádejné. Rado aj jeho škola vidia prínos nových technológií nielen počas karantény, ale aj do budúcnosti, preto sa snažia nájsť riešenie ako zdigitalizovať celé ročníky, nielen jednotlivých žiakov.

Ako sa počas karantény učia žiaci v Rokycanoch a Huncovciach?

Anna Viľchová učí v Rokycanoch, kde sa školský rok ukončil zo dňa na deň. Prvý týždeň všetci spracovávali šok. Keďže s rodičmi fungujú najviac na osobnom kontakte (všetky učiteľky bežne navštevujú rodičov v osade), telefonické kontakty nemali na všetky rodiny a aj z tých, ktoré mali, boli niektoré čísla vypnuté či nefunkčné. Jediné, čo mohli teda robiť plošne, bola distribúcia pracovných listov. Tieto listy sú však skôr o precvičovaní si učiva. Bez výkladu, neustáleho povzbudzovania a vysvetľovania sa o preberaní nového učiva sa nedá ani premýšľať. Nehovoriac o tom, že prvý stupeň je o budovaní kľúčových zručností – a ako na diaľku odkontrolujete, či sa žiačka správne naučila písať písmeno F alebo či má dobrý úchop ceruzky? Pokrok v nedohľadne, výhľady detí s redukciou učiva do budúcna nereálne. Už teraz ju treba robiť a v behu s osnovami sú stále pozadu. 

Ani po odovzdaní dvoch mobilných telefónov z projektu sa nerovnosti nestratili. Mobily boli rozdané len do rodín, ktoré si ich vedia napojiť na wifi, pretože pokrytie v Rokycanoch je také slabé, že dátové karty nestačili. Tí z Anniných žiakov, ktorých nesprávne zaradili do špeciálnej školy a po rediagnostike boli vložení do bežného prúdu vzdelávania, musia viac dobiehať. Teraz dobiehajú ešte pomalšie. „To, čo urobím so žiačkou, ktorá má zvládnuté čítanie, písanie a základné matematické operácie za desať minút kontrolou príkladov a usmernením, trvá pri žiakoch, ktorí vyžadujú špeciálnu pozornosť aj hodinu. Rozhovory vedia byť frustrujúce, ak si človek predstaví možnosti, ktoré mal v triede,” dodáva Anna. Dá sa to ale brať aj z opačného konca. Telefón umožňuje žiakov povzbudiť a dodať im nádej, že učiť sa oplatí a že učitelia sú tu pre nich. Anna preto vyrába list za listom, volá, vysvetľuje. A v Rokycanoch myslia na riešenia budúcnosti, ktoré umožnia čo najviac zmierniť dosah tejto situácie na deti. 


Pre Adrianu Zarembovú sa školský rok ukončil ešte pred jarnými prázdninami. Pre chorobu sa s deťmi nemohla dohodnúť na tom, ako budú počas karantény fungovať, nemohli si vymeniť funkčné telefónne čísla, prípadne si spoločne založiť kontá na sociálnych sieťach, kam by im mohla posielať úlohy. V osadách nemajú mobilný internet ani zďaleka všetci, ale šanca, že by sa žiaci dostali k úlohám a mohli si zavolať alebo napísať, by sa aspoň trochu zvýšila. Štvrtáci a ich triedna učiteľka z Huncoviec ostali v tomto ťažkom období bez akéhokoľvek kontaktu. Deti, ktoré v škole potrebujú motivovať, aby poctivo pracovali, tak ostali odkázané na motiváciu zo strany často negramotných rodičov, ktorí by im aj chceli pomôcť, ale sami nevedia ako.

Adriana sa tiež zapojila do projektu zbierania mobilných telefónov pre svojich žiakov. Využiť ich však nemohla, keďže sa nenašla cesta ako ich hygienicky doručiť až k deťom. Aspoň malé svetielko nádeje ale dáva škola, ktorá sa podujala vybaviť dodávku detských časopisov pre rôzne vekové kategórie, aby si deti mohli čítať, prepisovať texty a kresliť. Škola tiež zabezpečila distribúciu pracovných listov. „V triede mám 18 žiakov, od 10 do 14 rokov, viacerých prepadnutých, päť z nich má individuálny vzdelávací plán,“ hovorí o svojej triede Adriana. Na škole, kde je takmer 400 žiakov, sa pracovné listy delia podľa triedy, nie podľa špecifických kritérií žiaka, ako sa to deje počas bežného vyučovania. Preto musí vytvárať také pracovné listy, ktoré nebudú príliš jednoduché pre lepších žiakov a zároveň také, ktoré bez výkladu a vysvetlenia zvládnu aj deti s poruchami učenia. Horšie ako situáciu so samotným učením vníma nemožnosť sa s deťmi spojiť, povzbudiť ich a ukázať im, že aj napriek pandémií je tu stále pre nich. 

Plošné opatrenia nie sú riešením

Príbehy detí a škôl zo sociálne znevýhodneného prostredia nie sú homogénne. Nemôžeme povedať, že všetky tieto deti sa technológiám nerozumejú, nemajú ich či nevedia ich používať. Pre niektoré deti, ako tie z Luníka, otvára táto situácia nové príležitosti. Pre iné, ako tie z Rokycian či z Huncoviec, sa však nožnice ešte väčšmi roztvoria. V závislosti od polohy škôl, veku detí či záujmu a nezáujmu organizácií a obcí môže táto situácia priniesť posilnenie, ale aj vylúčenie. Tým, ktorí dostanú náročnú úlohu nastaviť systém tak, aby dokázal posilniť tých, ktorým táto situácia pomohla, a zároveň neublížiť najzraniteľnejším, preto naozaj nie je čo závidieť. 

Bude potrebné vyhýbať sa plošným opatreniam a veľmi dôrazne prihliadať na kontextuálne podmienky školy a detí, ktoré do nej chodia. Technológie vedia výrazne pomôcť v niektorých školách, hlavne u starších detí a tých so základnými digitálnymi zručnosťami. Zároveň si musíme uvedomiť, že pre mnoho najzraniteľnejších detí, hlavne na prvom stupni, ktorým tieto zručnosti chýbajú a žijú v ťažkých podmienkach, toto nie je situácia na tri mesiace či pol roka. Je to situácia, ktorá sa s nimi bude vliecť roky. Poctivou prácou s deťmi z vylúčených komunít, ktoré čelia nezriedka viacerým prekážkam v učení, nepomôžeme iba týmto deťom, ale naučíme sa poskytovať kvalitné vzdelanie všetkým. Pracovníci štátnych inštitúcií, riaditelia, učitelia, my všetci. Pandémia vyniesla na svetlo sveta všetky problémy a nerovnosti slovenského školstva, a my sa už nemôžeme ďalej tváriť, že tu nie sú.

R. CHALUPKA, A. VIĽCHOVÁ a A. ZAREMBOVÁ

Nemôžeme ich hodiť do jedného vreca

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top