Pár učiteliek posielam za dvere s inštrukciou, aby jedna po druhej postupne vstúpili do miestnosti a podali mi ruku. Každá z nich sa ku mne blíži s pravou rukou vystretou na pozdrav. Moja ľavá ruka vystrelí proti nim a sledujem reakcie. Pobavenie, zmätenie, rozpaky. Následne ich rozdelím do dvojíc, každá dvojica dostane kus papiera, ktorý si perom rozdelí na štyri rovnaké časti. Vyzvem ich, aby do prvého obdĺžnika spoločne nakreslili portrét svojho partnera alebo partnerky. „Do druhého obdĺžnika nakreslite opäť portrét, tentoraz nedominantnou rukou,“ dávam inštrukciu. Pri treťom portréte sa nemôžu pri kreslení pozerať na papier, pri poslednom majú zatvorené oči.
Krátke cvičenia sú o normách, o tom, kto ich určuje, o nepohodlí, ktorému sme vystavení, keď sa stretneme s ich narušením. Aktivity sú však len metaforou, v diskusii sa dostávame k tomu, ako normy ovplyvňujú vnímanie tých, ktorí nám do nich nezapadajú. Žena zo Somálska, ktorá bola 8-krát napadnutá len preto, že má šatku a tmavšiu pleť; rómsky chlapec, ktorý je obeťou šikany; lesba v malom meste, ktorej sa vysmievajú; dievča vystavené sexistickým narážkam. Spomíname príklady zo života aj školy. Spomíname tých, ktorí normy „nespĺňajú“. Alebo ich tak vnímame. V poslednom cvičení vyzývam účastníčky, aby sa prechádzali miestnosťou, pristavili sa pri niekom, všimli si na ňom alebo na nej niečo výrazné a uviedli to slovami: „Tolerujem, že máš červené vlasy, extravagan-
tné nechty, krátku sukňu, výrazný rúž…“ Pocity nie sú príjemné. Ak niekto poukazuje neustále na našu „inakosť“, nezachráni to slovami tolerancie. Ostávame v pozícii tých, ktorí nespĺňajú normy, tých, na ktorých je poukazované. Zmeňme preto pohľad na tak dôležitú multikultúrnu výchovu, nehovorme o inakosti, ale o rozmanitosti. Lebo pri inakosti hovoríme vždy o tých „iných“, pri rozmanitosti o nás všetkých.