Nedávno sme oslávili 20. výročie významných spoločenských zmien. Takéto zmeny vždy zasahujú aj do rodinného života, či už si to prajeme, alebo nie. V posledných desaťročiach minulého storočia sme na škole najčastejšie pomáhali rodičom a žiakom riešiť typické generačné nezhody v rodinách. Ako sa odvtedy zmenili rodiny súčasných študentov gymnázií a problémy, s ktorými najčastejšie zápasia?
Dnešní rodičia našich žiakov si stále vážia vzdelanie (sú to zväčša absolventi VŠ) a mnohí z nich sú spoločensky a ekonomicky úspešní. Určite sú viac pracovne vyťažení ako kedysi. Niektorí z nich sú ekonomicky takpovediac „za vodou“. Rodina je pre nich stále dôležitou hodnotou. Matky často nemusia pracovať, iba sa starajú o deti. Otcovia sa tešia z práce, ktorej plody ich presahujú, tešia sa zo zabezpečenia rodiny a dúfajú, že v ich úsilí bude niekto pokračovať.
Aké problémy pomáhame riešiť v súčasnosti? Problémy nasýtených, milovaných detí, zahltených všetkými možnými „dobrami”, ktoré sa dívajú na svet ako na priestor pripravený im slúžiť. Nemajú motiváciu na zmenu, snaženie, túžbu, ktorú môžu ony naplniť. Chýba im dôvod na akékoľvek úsilie, na tvorbu, nezažívajú radosť z vlastnej činnosti. Ich záujmy už často nie sú ani len konzumné – nie sú žiadne. Pred niekoľkými rokmi nám tento trend opisovali učitelia na gymnáziu v Kerkrade (Holandsko) aj na gymnáziu v Nordene (Nemecko). Nemci dokonca tvrdili, že niektorí ich absolventi už ani nemajú záujem ísť na vysoké školy. Podpora v nezamestnanosti spolu s rodičovskými dotáciami stačí uspokojiť ich potreby. Aj my sa dnes čoraz častejšie stretávame s rodičmi, ktorých deti sú síce nadané, ale školské výsledky majú veľmi slabé, ktoré majú rady spoločnosť, ale iba pokým pre ňu netreba vynaložiť žiadne úsilie. Netrápi ich vlastná perspektíva, sú spokojní. Nie však ich otcovia!
Príde čas, kedy bude treba odovzdať rodinný majetok dedičom. To je často ľudská aj ekonomická dráma. Podľa štatistík stratí v USA šesť z desiatich zámožných rodín rodinné bohatstvo v druhej generácii, deväť z desiatich v tretej. Sú to väčšinou rodiny, v ktorých boli deti vychovávané v okázalom dostatku, v ktorých veta „To si nemôžeme dovoliť!“ nikdy nezaznela. Mnohí otcovia si sypú popol na hlavu: „Venoval som rodine málo času, dal som prednosť práci, spoľahol som sa na manželku, že to zvládne, bol som príliš tvrdý (alebo príliš mäkký), zlyhal som v tom podstatnom, prečo som to vlastne všetko robil.” Smútok spoločensky úspešného otca je vždy akosi tragický. Zlyhal v nenahraditeľnej role?
V našom slovenskom priestore sa zatiaľ nie je kde poučiť, iba na vlastných chybách. Deti sú našťastie ešte aj v gymnaziálnom veku tvárne. Rada by som ponúkla zopár našich skúseností a uviedla niekoľko aspektov, ktoré sa nám pri výchove dieťaťa v zámožnej rodine zdajú dôležité:
1. Je dôležité si uvedomovať, že deti sa učia predovšetkým pozorovaním. Otec má naučiť dieťa žiť v spoločnosti. Očakáva sa od neho, že v rodine predstavuje a vyžaduje dodržiavanie morálnych zásad, ale v spoločnosti má byť predovšetkým silný a má hrať evolučnú úlohu „samca”, pre ktorého je dobré to, čo zabezpečí dobré prežitie jeho potomstva. Deti majú možnosť túto jeho rozporuplnú rolu vidieť. Majú možnosť posudzovať jeho morálku aj jeho úspešnosť.
2. Pre mnohých mladých ľudí je dnes autorita z pozície moci neznámym pojmom. Pri autoritatívnej výchove pociťuje dieťa v období pubertálneho osamostatňovania silnejšiu potrebu hľadať a budovať si vlastnú autoritu v partiách rovesníkov. Uplatňovanie bezbrehej slobody bez zodpovednosti vedie často k asociálnemu správaniu dieťaťa. Úspešná (a pritom deťmi akceptovaná) sa zdá byť rola otca ako
spolupracovníka, spolutvorcu, sprievodcu na spoločných športových, výskumných, expedičných alebo iných akciách.
3. Je dôležité viesť deti k umeniu žiť tak, ako keby som nebol bohatý. Dať deťom možnosť zdieľať životnú filozofiu otcov a matiek, keď bohatstvo ešte iba tvoria.
4. Naučiť deti rešpektu voči peniazom. Napríklad tak, že rodičia pred nimi nakupujú. Deti sa nemajú domnievať, že karta je nekonečný automat na peniaze. Mali by poznať vety ako „To nepotrebujeme.” alebo „Je to príliš drahé.“
5. Vreckové by nemalo byť samozrejmosťou. Jeho výška by mala byť odvodená napríklad od miery účasti dieťaťa na rôznych činnostiach v rodine. Povinnosť spolupodieľať sa na domácich prácach je nevyhnutná. Zvyk našetriť si na to, čo chcem, by mal byť samozrejmosťou. Dary by mali byť vnímané iba ako niečo výnimočné.
6. Na pochopenie vzťahov medzi prácou, príjmami, ziskom a daňami je vhodné dať deťom možnosť zúčastňovať sa na diskusiách o rodinnom rozpočte.
7. Je dobré, keď rodičia umožnia dieťaťu pracovať (primerane jeho veku) a získavať vlastné pracovné skúsenosti.
8. Je rozumné učiť dieťa investovať.
9. Rodina by tiež mala u detí pestovať „inteligenciu srdca”, mala by ich naučiť prežívať súcit s inými a prispievať z vlastného tým, ktorí sú v núdzi.
10. Veľmi dôležité je budovať u detí povedomie, že sú správcami majetku, nie jeho výhradnými spotrebiteľmi.
Rada by som zdôraznila, že uvedené zásady sú vhodné pre každú rodinu, bez ohľadu na výšku bankového konta rodičov.
Pri úvahách o živote a role muža v spoločnosti sa v poslednom čase často hovorí o istej kríze mužstva a otcovstva. Muž sa otcom iba stáva, a to z vlastnej vôle, rozhodnutím rozumu, zatiaľ čo žena – matka je s potomstvom spätá biologicky, od prírody. Je zaujímavé, že o role matky v rodine sa teraz v spoločnosti premýšľa menej. Akoby sme o nej už všetko vedeli. Žena – matka je prirodzenou spoločníčkou dieťaťa, učí sa s ním rásť, robí mu prvú partnerku, vedie s ním dialóg, poskytuje mu zázemie až do jeho dospelosti. Dieťa zažíva prvé signály nesúhlasu, obmedzenia či hraníc práve od matky. Jej rola je v zdravom vývoji rodiny nenahraditeľná.
Ako ovplyvnili spoločenské zmeny pozíciu matiek v našich rodinách? Už to nie sú uponáhľané, nervózne, neupravené ženy, padajúce pod „druhou šichtou“. Mnohé nepracujú vôbec. Manželia od nich očakávajú, že budú ich ozdobou a postarajú sa o deti. Aká však môže byť realita tejto starostlivosti?
Stáva sa, že matky chránia a zakrývajú skutočný život detí, „oslobodzujú“ preťaženého otca od ich problémov, ale nerastú s deťmi, nezdieľajú sa navzájom. Postupne dochádza k problémom vo vzťahoch medzi matkou a deťmi, k napätiu medzi ich rozdielnymi hodnotami. Najneskôr v puberte prekročí kríza únosnú hranicu a otec sa o nej dozvie. Potom sa stanú matky buď anjelmi pomsty pre školu, alebo ublíženými matkami, ktoré sa pre rodinu obetovali. Hľadajú riešenia u psychoanalytikov, v sektách, v ekologických aktivitách, v náboženských združeniach, v pomoci prostitútkam, zvieratám, vo feministickom hnutí, u milencov a pod.
Na druhej strane sila ženskej osobnosti, jej schopnosť rásť, rozvíjať sa a rozdávať, sa môže prejaviť práve v situáciách, kedy v materiálne zaopatrenej rodine žena nie je pod žiadnym tlakom. Sama si dáva úlohy, žije pre druhých, tvorivo rozvíja seba aj deti. Takéto zvládnutie svojho života napriek všetkým zmenám v spoločnosti i osobným zlyhaniam robí ženu – matku prirodzeným pilierom rodiny. Som rada, že sa vo svojom povolaní stretávam aj s takýmito matkami.