Ak všetko dobre dopadne, už onedlho by sa mohla situácia v školstve začať konečne zlepšovať. Relevantné opozičné strany vierohodne deklarujú, že školstvo je jednou z ich priorít, plánujú výrazné navýšenie jeho financovania a ich lídri pre oblasť vzdelávania vzbudzujú nádej, že rezort školstva by raz aj u nás mohli riadiť kompetentní odborníci. Nie je preto celkom od veci uvažovať, čo týchto ľudí po prevzatí rezortu čaká a s akými výzvami sa budú musieť popasovať.
Technokraticky založení experti už zhromažďujú dáta o tom, aký je vnútorný dlh rezortu, koľko máme nadbytočných škôl či koľko maturantov nám každoročne odchádza do zahraničia. Osobne si však myslím, že najväčšou výzvou pre nových lídrov rezortu nebudú tieto hrozivé čísla, ale psychické rozpoloženie, v ktorom nájdu učiteľský stav.
Samo Marec si nedávno vo svojom texte Správy z unavenej krajiny kládol vážne otázky: „Postavili sme to od začiatku zle, alebo sa to len vymklo spod kontroly? Môže to takto ísť ďalej? A ktorým smerom? Je toho toľko, že už ani protestovať sa nechce: proti čomu vlastne? Dá sa protestovať proti všetkému? Slovensko sa nenachádza v najhoršom stave od Mečiarových čias, ale v najhoršom stave od svojho vzniku. Možno sa nevyčerpali nápady, ale minula sa vôľa. Každý je unavený. Ako ďalej?“
Samo mal v texte na mysli celú našu krajinu, jeho charakteristika však presne vystihuje aj situáciu v rezorte školstva. Václavovi Havlovi by na to stačili dve slová: blbá nálada.
Všetci vieme, že učiteľ môže vyhorieť. Ale koľkí z nás si vedeli predstaviť, že môže vyhorieť celý rezort? Keby sme chceli charakterizovať psychické rozpoloženie veľkej časti učiteľov, nevyhli by sme sa adjektívam ako unavení, vyčerpaní, apatickí, bez energie, ubití, rozladení, podráždení, nahnevaní, sklamaní, oklamaní, nedôverčiví, rozhádaní, cynickí, vyhorení…
To je veľký problém. Bez aktívnej podpory významnej časti zamestnancov totiž nie je možné v žiadnej organizácii (ani v škole či školstve) dosiahnuť výraznejšiu a trvalejšiu zmenu. Budúci minister by teda mal premýšľať najmä o tom, ako zabezpečí kvalitný manažment zmeny, ako nastaví novú komunikáciu s učiteľmi, ako si získa ich dôveru, ako ich prebudí z hlbokej letargie, čím prekoná ich skepsu, cynizmus a naučenú bezmocnosť. Pritom nesmie zabudnúť, že minister školstva nemá byť ďalším odborovým predákom a bezpodmienečným zástancom požiadaviek učiteľov. Jeho postoj musí byť vyvážený. Nemá totiž zodpovednosť iba voči učiteľom, ale aj voči rodičom, žiakom a spoločnosti ako celku. Preto v situáciách, kedy učitelia nie sú obeťami, ale súčasťou problému, musí mať silu túto skutočnosť pomenovať a premietnuť do svojich krokov. Nebude to vôbec ľahké.