Radšej nevidieť

médiá a vzdelávanie

„Oddych z manželom…“ „Dajte fotku izbyčky…“ Niektorí ľudia by na Facebook nemali písať. Nemali by písať vôbec! „Mami, si grammar nazi?“ spýtal sa ma syn. Ten výber slov ma prekvapil. „Je to len status, nie štátnica zo slovenčiny.“ Z reakcií sa zdá, že som divná, keď si ctím gramatické pravidlá. Je mi smutno a trápne za všetky tie chyby, ktoré vidím a cítim ich ako malé facky. Nehovorím o preklepoch. Ale o tom, čo ľudia videli správne napísané v knihách a v novinách, nestretli sa s tým naposledy na hodinách slovenčiny. 

Mala som šťastie na slovenčinárku. Mala všetky predpoklady, aby nás jej hodiny nebavili: bola trochu exotická – v meste na severovýchode Slovenska hovorila bez východniarskeho zaťahovania, nemala deti, nebola milá ani láskavá, vôbec s nami nežartovala, nekričala, ale občas riadne syčala. A bola veľmi dôsledná. V jej podaní mi slovenčina pripadala ako riešenie hádaniek, rébusov, ako ukladanie kamienkov mozaiky, kde pri bezchybnom postupe vyjde krásny výsledok. Iná učiteľka ma neskôr pripravovala na vysokú. Aj s ňou bolo žonglovanie s vetami ako jazda v lunaparku. Hľadali sme najťažšie rébusy a tešilo nás ich rozpletať. Navzájom sme si pripravovali úlohy tak, aby cesta k ich vyriešeniu nebola ľahká. 

Tak, ako iných zaujímajú prírodné vedy, pre mňa je jazyk samozrejmý a jeho pravidlá uchvacujúce. Automaticky do seba zapadajú. Preto som asi taký gramatický pacient. Kedysi som spolužiakom kontrolovala lístočky pre dievčatá. Hanbili by sa, ak by tam boli hrúbky. Dnes sa hanbím ja – za tých, ktorí píšu. A ostávam radšej ticho, aby ma pre poznámky o bezchybnom písaní nevysmiali. Občas si želám nevidieť to. A neutvárať si podľa všetkých tých strašidelností názor na ľudí, ktorí ich páchajú. 

Radšej nevidieť

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top