V novembri 1989 som mal 29 rokov, bol som učiteľom matematiky na gymnáziu a myslel som si, že ním budem celý život. O šesť týždňov neskôr som nastúpil na ministerstvo školstva pomáhať L. Kováčovi, J. Pišútovi a M. Hejnému s „implementáciou revolúcie“ na školách. Spätne mám pocit, že vtedy sa toho každý týždeň udialo v školstve viac ako dnes za celý rok.
Hneď v prvých dňoch prevratu vzniklo Učiteľské fórum, ktoré bolo akýmsi hnacím motorom zmien v rezorte. Nebolo to celkom bez rizika, pretože v tom čase ešte oficiálna doktrína znela: všetko, čo nie je (explicitne) dovolené, je zakázané. Ale oslobodzujúce vzopätie spoločnosti už nebolo možné zastaviť. V školstve sa rozbehlo hneď niekoľko významných procesov: odideologizovanie, personálne zmeny, kurikulárne zmeny a napokon aj systémové zmeny.
Zanikali školské stranícke organizácie, ktoré mali do novembra veľkú moc a vplyv na chod škôl. Žiaci prestali učiteľov oslovovať súdruh, súdružka. Z chodieb škôl mizli ideologické nástenky a heslá, rušili sa izby revolučných tradícií. Učitelia už nemuseli pravidelne zabíjať čas na ideovo-politickom vzdelávaní. Zo zoznamu povinných školských akcií boli vyškrtnuté prvomájové sprievody, vítania delegácií z krajín RVHP, povinné brigády, ale aj branné cvičenia (čo bola chyba). Na školách prestal pôsobiť Socialistický zväz mládeže, žiaci už neskladali iskričkovské, pionierske a zväzácke sľuby. Viaceré školy menili názvy.
Dochádzalo aj k mnohým personálnym zmenám. Revolučne naladené pedagogické kolektívy zosadzovali skompromitovaných riaditeľov (a občas aj tých slušných), zaviedol sa systém voľby riaditeľa radou školy. Začal sa celospoločenský proces rehabilitácií, v rámci ktorého sa aj do škôl vracali ľudia, ktorí z nich boli vyhodení z ideologických dôvodov.
Zmeny sa nevyhli ani obsahu vzdelávania. Vznikali nové predmety (náboženstvo, etická výchova), iné zanikali či boli postupne vytláčané (angličtina a iné cudzie jazyky nahradili ruštinu). Narýchlo sa prepisovali učebnice dejepisu, občianskej náuky, literatúry.
Aj na systémovej úrovni sa pomerne rýchlo dali veci do pohybu: začali vznikať prvé súkromné školy, cirkevné školy a osemročné gymnáziá. Vysoké školy získali nevídanú autonómiu. Onedlho zanikla špecializovaná štátna školská správa.
Nie všetky vtedajšie zmeny hodnotím spätne ako pozitívne, ale v danej spoločenskej situácii asi nebolo možné sa im vyhnúť. Najhoršie na tom všetkom je, že už odvtedy uplynulo tridsať rokov. Nemôžem tomu uveriť…