Školy sa za posledné dve desaťročia vo svete menia radikálne a pomalšie už aj u nás. Prenikajú do nich nové metódy, technické pomôcky, mení sa koncepcia prístupu učiteľa k žiakovi, pohľady na ciele vzdelávania. Zmeny zasahujú aj samotnú fyzickú podstatu škôl. Mení sa ich tvar, priestorové usporiadanie, areál. Kladie sa dôraz na premenlivú funkčnosť priestorov a flexibilitu ich využitia, individualizáciu priestoru pre žiaka, väčšie spojenie s budovy s exteriérom. Čo ale v prípade, ak učíte v škole typu cells and bells, ktoré zatiaľ v drvivej miere vo svete prevažujú? Školy ledva pokryjú bežné výdavky a je utópiou myslieť si, že ich raz renovuje architekt ako Prakash Nair. Najznámejšou a ojedinelou výnimkou je u nás Bilingválne gymnázium C.S. Lewisa, ktoré získalo nomináciu na prestížnu cenu za prestavbu.
Trieda typu cells and bells je usporiadaná podobne ako väznice či nemocnice – chodba s dverami do učební s čo najväčším množstvom žiakov, aby bol priestor čo najlepšie využitý, lavice sú v zákrytoch. Pozornosť je tak prirodzene nasmerovaná na učiteľa ako hlavného „manažéra procesov“ v triede. Takéto fyzické usporiadanie v triede podporuje skôr tradičné metódy výuky – frontálne vyučovanie, výklad, orientáciu na počúvanie, individuálnu prácu.
Vytvorili sme učiace sa ostrovy
Na začiatku môjho učiteľovania som to považoval za prirodzený stav vecí, v ktorom som vyrastal. Postupne som sa ale pokúšal dominanciu výkladu narúšať. Prácou žiakov s textom, videom, diskusiou o tom, čo vidia, čítajú, sem-tam prácou vo dvojiciach. Na konferencii Cesty k dobrej škole som videl krátke video o škole Fielding Nair International, ktorú navrhol práve Prakash Nair spolu s príspevkom Nie je jedno, ako vyzerajú naše školy. Odvtedy som uvažoval, ako posunúť prácu žiakov ešte viac efektívnym smerom.
Napokon som z triedy, s ktorou mám veľmi dobré vzťahy, urobil pokusných králikov. Najprv som im vysvetlil, čo a prečo chcem vyskúšať a či s tým súhlasia. A začali sme. Lavice sme pospájali do dvojíc, aby vznikol dostatočný priestor pre prácu a mohli spolupracovať nie dvaja, ale štyria – piati žiaci. Trochu sme experimentovali s ich orientáciou a rozložením, pričom svojimi návrhmi mohli participovať aj žiaci. Napokon vznikli samostatné učiace sa ostrovy – skupinky viacerých žiakov. Usporiadanie sme doladili tak, aby nikto zo žiakov nebol úplne chrbtom učiteľovi a aspoň bokom videl na tabuľu a priestor pre projekciu videa a poznámok.
Keďže v spoločnosti stále viac rezonuje inklúzia ako snaha čerpať z rôznorodosti, rozhodol som sa vytvoriť heterogénne skupiny. Priestor dostali opäť žiaci a sami si mali vytvoriť štvoricu, v ktorej bude extrovert, introvert, silnejší a slabší žiak (podľa známok). Takáto rôznorodá skupina dáva väčšiu šancu pre osobný rast. Samozrejme, ak žiaci chcú na sebe robiť. Introvert sa môže s pomocou skupiny naučiť vyjadrovať svoje názory v bezpečnom prostredí, pričom nie je hneď priamo konfrontovaný s autoritou učiteľa, extrovert sa učí dať priestor ostatným počúvaním. Schopnejší žiak môže pomôcť pri riešení zadaní slabším. Narušenie homogenity má istý benefit aj pre šikovných žiakov (hovorí o tom sociálny antropológ Martin Kanovský z UK v Denníku N), ktorí tak majú vyšší akademický sebaobraz, a tým väčšiu sebadôveru vo vlastný úspech.
Zrazu som si uvedomil, že žiaci sú viac orientovaní na seba navzájom, učiteľ sa fyzicky akoby odsunul z centra ich pozornosti. Tejto zmene bolo treba prispôsobiť aj obsah a priebeh hodiny. Usporiadanie lavíc viac tlačí na skupinovú prácu a vzájomnú komunikáciu. Stále viac cítim potrebu pripravovať a hľadať nové materiály, aby skupiny mohli naozaj spolupracovať a komunikovať navzájom a nové rozloženie triedy bolo efektívne využité.
Zatiaľ to nie je vždy ideálne, ale ide o dlhodobý proces zmeny a postupného vylepšovania. Tento rok som od experimentu v jednej triede prešiel k piatim z jedenástich, kde takto pracujeme veľmi často. Našťastie sa zníženým počtom žiakov v škole uvoľnila učebňa, ktorú zatiaľ môžem využívať ako základňu. Nie všetky triedy sú totiž ochotné pred hodinou a po nej presúvať lavice.