Vzdelávať nestačí

Vzdelávať nestačí

Keď sa na internete darí falošným správam, školám je adresovaná „objednávka“ na rozvoj kritického myslenia. Keď v spoločnosti narastá extrémizmus, politici sa obracajú na školu, aby s tým niečo robila. Môže však byť nejaká inštitúcia naozaj taká mocná v otázkach výchovy a formovania charakteru mladých ľudí?

Je pravda, že školstvo si prisvojuje aj výchovnú rolu. Máme vý­chovno-vzdelávací systém, máme tzv. výchovné predmety, zamestnávame vychovávateľov. Spoločenské podmienky, v ktorých školy fungujú, sa však v posledných desaťročiach výrazne zmenili a výchovne pôsobiť na žiakov sa stáva čoraz ťažším.

Samotná otázka, či školám prináleží aj výchovné pôsobenie, je zo strany niektorých rodičov spochybňovaná. Majú o výchove vlastnú predstavu a neželajú si, aby sa im do nej miešali štátne inštitúcie. Niekedy z princípu, niekedy preto, že sa im nepáčia spôsoby, ktoré učitelia uplatňujú. Nejeden rodič tak vysiela smerom ku škole signál: naučte naše dieťa riešiť rovnice, ale do jeho názorov a postojov sa nemiešajte, to je záležitosť rodiny.

Ak je jedným extrémom totálny monopol rodiny v otázkach výchovy, opačným extrémom je snaha o úplné „outsourcovanie“ výchovy svojich detí, aby ňou rodičia neboli zaťažovaní. Osobitne nie, keď sa vyskytnú nejaké problémy. (Vy si to riešte, je to váš žiak!) Nájsť cestu medzi týmito krajnosťami je pre učiteľov niekedy ťažšie ako preplávať medzi bájnymi útesmi Scyllou a Charybdou.

Dokonca aj keby sme sa zhodli, že škola má popri vzdelávaní aj vychovávať a formovať charakter žiakov, problémy sa tým nevyriešia. K tomu by sme ešte museli dosiahnuť konsenzus v otázke cieľov výchovného pôsobenia. Ten sa však v dnešnej individualizovanej a fragmentarizovanej spoločnosti hľadá iba veľmi ťažko. Ak je v triede 25 žiakov, medzi ich rodičmi sa takmer určite nájdu kresťania, ateisti, konzervatívci, liberáli, národniari, demokrati, podnikatelia, umelci, robotníci, nezamestnaní, poľovníci i vegetariáni. Každý rodič vyznáva trochu iné hodnoty, má iné životné skúsenosti, iné priority a inú predstavu o úspešnom a šťastnom živote. Niektorým prekáža zmienka o rozvedenej matke v čítanke, iným príliš direktívny postup učiteľov, ďalším inklúzia (ktorá „brzdí ich šikovné deti“) a nájdu sa aj takí, ktorí odmietajú homosexuálnych pedagógov. Akoby všade mimo vybraných slov a rovníc boli nastražené mínové polia…

A je tu ešte tretí problém, ktorý komplikuje škole jej výchovnú misiu. Zatiaľ čo v prípade rovníc majú učitelia k dispozícii osvedčené metodiky a postupy, ako ich vyučovať, na výchovné pôsobenie sú omnoho horšie pripravení. Osvedčených metód, po ktorých by mohli siahnuť, je menej a učiteľov s nimi nikto nikdy neoboznamoval.

Zdá sa teda, že ak to s výchovou v školách myslíme vážne, musíme nájsť odpovede na mnohé otázky.

Vzdelávať nestačí

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top