Ako vypracovať a uskutočniť zaujímavé projekty nielen pre deti z vylúčeného prostredia.
Chcela som vedieť, či to zvládnem. Či sa mi podarí vypracovať projekt, ktorý bude úspešný a získa finančnú podporu. Podarilo sa mi to. A nie jeden, ale hneď dva. Oba zamerané na pomoc žiakom, ktorí majú menej šťastia ako väčšina ich rovesníkov. Nemajú doma počítače, notebooky ani tablety či telefóny s prístupom na internet. Žiadne plnohodnotné dištančné online vzdelávanie, takmer nijaké plnohodnotné spojenie s vyučujúcimi, nijaké napredovanie.
Píšem o tých mojich a možno aj o ďalších, ktorých poznáte vy, milí kolegovia. Ale keďže tých mojich žiakov poznám najlepšie, primárne som pri plánovaní projektu myslela na nich. Sú skvelí, chcú sa učiť nové veci, možno inak ako ich rodičia. No chcú.
Písanie projektu
Prvý projekt som nazvala „Neformálne piatky“ a jeho cieľ bol formulovaný nasledovne – prostredníctvom netradičného a hlavne neformálneho celodenného vzdelávania prinavrátiť žiakom stratenú motiváciu a dobehnúť zameškané. Zapojením dobrovoľníkov rôzneho veku, národnosti, z rôznych oblastí spoločenského, kultúrneho, mediálneho či športového života naučiť našich žiakov spolupracovať a vzájomne sa tolerovať. Znížiť ich vedomostný prepad netradičnými metódami cez jazyk, hudbu, šport, tanec, spev, slovo a využiť pri tom pomoc dobrovoľníkov. Dala som si záležať, aby som pri písaní projektu dodržala všetky náležitosti. Nebolo to až také zložité, lebo som vždy pred sebou videla konkrétne deti s konkrétnymi problémami, s konkrétnymi vedomosťami a zručnosťami. Poznám ich už dlho, poznám ich silné, ale aj tie slabšie stránky. Vedela by som o nich napísať román pre všetkých otvorených ľudí. Vedela by som o nich rozprávať celé hodiny, vysvetľovať, obhajovať, približovať, no aj objektívne kritizovať. Aby som to však zhrnula, samotná fáza vypracovania projektov bola jednoduchá.
Neformálne piatky
Prvý Neformálny piatok sa uskutočnil 23. apríla a jeho podnadpis bol vzhľadom k termínu celkom pochopiteľne Environmentálny. Spolu s pätnástimi žiakmi z piatich tried sme si upravili triedu tak, aby si v nej našiel každý to, čo potreboval. Tri skupiny tvorené nulťákom, prvákom, druhákom, tretiakom a štvrtákom prvýkrát začali o sebe hovoriť ako o tíme. Nové slovo nadobudlo nový význam v úplne nových situáciách. Cez rôzne metódy a formy práce, cez striedanie činností a rovesnícke vzdelávanie, cez všetky prelínajúce sa vyučovacie predmety rôznych ročníkov sme sa zahĺbili do konkrétnych tém.
Na rozrozprávanie sa nám slúžil brainstorming, štvrtáci čítali, tretiaci písali, všetci spoločne navrhovali nové riešenia, navzájom sa počúvali, rešpektovali jeden druhého. Každý tím mal vedúceho, a hoci som si na začiatku nebola istá, či je to dobrý nápad, osvedčilo sa nám to.
Žiaci mali prvýkrát možnosť prezentovať výsledky spoločnej práce pred žiakmi z iných tried. Spoločne rozhodovali, navzájom sa podporovali a pritom sa veľa naučili. Jeden od druhého, niečím som ich inšpirovala ja, no oveľa viac oni mňa.
Aj bez internetu dokážeme vzdelávať
Druhý projekt som nazvala „Aj bez internetu dokážeme vzdelávať“ a formulácia primárneho cieľa znela nasledovne – v spolupráci žiakov, rodičov a učiteľov vytvoriť učebnú pomôcku pre žiakov bez prístupu na internet využiteľnú v domácom aj školskom prostredí, overiť jej efektivitu v praxi, a následnou úpravou zabezpečiť jej finálnu verziu. Konkrétne sa jednalo o natočenie niekoľkých videí prezentujúcich naše osvedčené vyučovacie metódy na rozvoj komunikačných zručností, matematických predstáv, rozvoj jemnej motoriky, a mnoho ďalšieho. Som si vedomá, že som svoj projekt ušila na mieru našim žiakom. Lebo oni sa potrebujú naozaj najprv naučiť komunikovať v jazyku školy. Spoznať prostredie, ktoré doma nezažili. Naučiť sa spolupracovať, naučiť sa veci pomenovať správne. Napríklad tak, ako je to napísané v Šlabikári. Pracovať s farbami, rozvíjať fantáziu, no zároveň využívať to, čo vedia. A nie je toho vôbec málo! Len je to odlišné od toho, čo škola očakáva. Chceli sme ukázať rodičom, že pomôcť svojim deťom v prípade ďalšieho výpadku z prezenčnej výučby nemusí byť nič zložité. My sa neučíme rozbíjať atóm, ani ich deti neučíme teóriu relativity. Učíme ich to, čo sa učili v nedávnej minulosti aj oni sami. My im to len chceme pripomenúť.
Napísaný projekt vyzeral jednoducho. No nechcite vedieť, koľko vrások mi pribudlo, koľkokrát sme museli jednu aktivitu opakovať, čo sme robili, keď nám z karty zmizli všetky nahraté videá a len malá časť sa nám podarila obnoviť. Koľkokrát nám počas samotného natáčania vošiel niekto do triedy alebo zazvonilo. Uvedomila som si, že nemôžem aj natáčať aj ukazovať, aj písať, aj čítať a aj pomáhať v tom istom momente. Alebo naše prekvapenie, keď sme zistili, že nás vôbec nepočuť.
Sebakriticky priznávam, že technickú stránku projektu som podcenila. Ja som to videla aj vedela, aj som mala všetko premyslené krok za krokom, no realita bola úplne iná.
Pri natáčaní sa vystriedalo niekoľko žiakov, učiteľov a dobrovoľníkov. Vyzdvihnúť by som chcela moju žiačku Veronku. Desaťročné dievčatko s obrovskými plánmi do budúcnosti. Budúcu doktorku alebo pani učiteľku. Dievčatko, ktoré veľmi, veľmi túži byť vzdelanou ženou. Asi prvou z osady. Možno ju niekto predbehne, čo by mi vôbec neprekážalo. Budem ju viesť, budem jej pomáhať, lebo príde obdobie, keď už jej rodičia nebudú vedieť ako ďalej. Ja áno, tak budem v jej blízkosti.
Každé video, ktoré sme natočili, je o nás. Je o tom, ako sa to dá aj bez internetu. Doma, kde majú množstvo učebných pomôcok, len o nich ešte nevedia. V kuchyni pri varení, v drevárni pri ukladaní dreva, pri vykladaní väčšieho nákupu, pri pomáhaní s mladšími súrodencami. Často apelujeme na starších súrodencov a pripomíname im ich naozaj nedávne časy v našej škole.
Naše videá nie sú dokonalé. Sú jednoduché, niektoré s troškou trémy, s občasnými agramatizmami. Lebo aj to sú špecifiká komunikačných zručností žiakov v jazyku, ktorý nie je ich materinský.
Oba projekty sú takmer na konci. Finalizujeme záverečné správy, dolaďujeme testovanie, náš Zásobník pracovných listov je už takmer hotový. Už len vytlačiť a zviazať. Vznikol ako súčasť druhého projektu a jeho využitie vidíme v rámci popoludňajšej činnosti, ale aj počas obdobia, keď žiaci budú musieť ostať doma.
Chcela som vedieť, či to zvládnem – myslím tým napísanie projektu. To som zvládla. Otázka v jeho závere ostane nezodpovedaná. Lebo to, či som to zvládla, či sme to zvládli, ukáže čas. A možno aj širšia verejnosť, ktorá si naše videá pozrie a posúdi, či majú zmysel.
Projekt „Aj bez internetu dokážeme vzdelávať“ sa uskutočnil vďaka finančnej podpore Nadácie ZSE. A projekt „Neformálne piatky“ podporil Nadačný fond Slovenských elektrární v Nadácii Pontis.