Ako porozumieť tomu, čo sa v deťoch deje

ako porozumieť deťom

Niekedy je ťažké uveriť, že dieťa má skutočné problémy a nie je to iba jeho rozmaznanosť. Ako lepšie diagnostikovať problémy detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami?

Škola je miesto, ktoré kladie na deti vysoké nároky a silno ich ovplyvňovať. Škola má potenciál pomôcť dieťaťu, veľa ho naučiť, dokonca často aj suplovať absentujúcu rodinu. Rovnako však vie dieťa neurotizovať a prehĺbiť jeho problémy. Čím väčší má dieťa problém, tým intenzívnejšie reaguje na to, čo mu škola ponúka, aké prostredie preň vytvára. Väčšina škôl na deti pôsobí, bohužiaľ, neurotizujúco. 

Prečo nevie bežná škola pracovať s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami? Prečo sa musia zakladať špeciálne školy a triedy pre tieto deti?

Keď učitelia nevedia alebo neveria

Posledný rok som sa venovala vzdelávaniu učiteľov. Robila som otvorené semináre a tiež som chodila na rôzne školy. Z diskusií s učiteľmi a z rozhovorov s rodičmi mi vyplynulo, že učitelia nerozumejú tomu, čo sa v deťoch deje. Nevedia, ako funguje ich mozog, ako vnímajú a spracovávajú sluchové a zrakové podnety, ako vnímajú svoje okolie a aké je ich prežívanie rôznych situácií. Neveria, že potrebujú iný prístup, lebo neuverili ich ťažkostiam.

Nanešťastie väčšina detí so ŠVVP vyzerá rovnako ako iné deti. Pri vozíčkarovi sú jeho limity očividné. Nenecháte ho šplhať sa na tyč. Ani slepé deti nenecháte pracovať na malom štvorčekovom papieri. Oproti tomu majú napríklad deti s ADHD smolu. Na prvý pohľad vyzerajú ako ostatní spolužiaci. Rozdiel je v ich telesnom fungovaní. Pamätám si dievčatko so sklerózou multiplex, ktoré prišlo z bežnej školy. Jej triedny učiteľ s obľubou komentoval jej absencie a fyzickú pomalosť. Keby sa snažila a chcela, všetko by vraj bolo iné. Nechcel porozumieť ochoreniu, ktorým dievča trpelo. Ataky prichádzali a odchádzali, boli rôzne s rôznymi prejavmi a trvali rôzne dlho. Niekedy sa prejavili ako únava, niekedy nevidela na jedno oko, niekedy ťahala za sebou nohu, niekedy bola len podráždená. Na prvý pohľad ťažko rozoznateľné od rozmaznanosti, hypochondrie či citového vydierania. 

Problémom je, že nevidíme do mozgu dieťaťa. Telo detí so ŠVVP jednoducho nefunguje ako má. V mnohých prípadoch je centrálny nervový systém pri spracovávaní niektorých podnetov a pri vykonávaní jednotlivých úkonov zapojený inak ako mozog zrelého dieťaťa. A prejavy sú rôzne a je ťažké ich oddeliť od nevychovanosti, rozmaznanosti či dôsledkov rozvodu rodičov.

Diagnostika od katedry

Čím dlhšiu prax mám, tým viac som opatrná, čo sa týka identifikovania príčin problému. Viem s určitosťou povedať, že dieťa nemá neodhalený zdravotný problém? Neviem. Viem s určitosťou povedať, že neurofyziologicky je dieťa v poriadku? Neviem. Viem posúdiť, v akom pomere sa na jeho situácii podieľa výchovný štýl rodiča alebo pedagogický postup učiteľa? Neviem, neviem a ešte raz neviem. Mám len hypotézy. Neviem toľko veľa vecí, že mi je z toho veľakrát smutno a bezradne. Aj napriek tomu opakovane počúvam pedagogickú diagnostiku v zrýchlenom konaní. Decko je rozbité, lebo sa rozvádzate, tak čo sa čudujete. Diagnostika je na svete. Ľahkosť a trúfalosť, s akou sú vyslovované názory a závery, ma neprestáva fascinovať. Chcela by som mať takú sebaistotu. Alebo radšej nie.

Ako postupovať, ak máme pred sebou dieťa, ktorému sa nedarí? Pozorujme, čo sa mu nedarí, čo sa mu darí a zamerajme sa na to, ako s tým pracovať. Nehľadajme vinníka. Určiť vinníka je náročné aj pre skúseného diagnostika – a každý máme len svoj obmedzený priestor. Majme na pamäti Sokratovo viem, že nič neviem a veľa pokory. Toto sú slová na mieste, keď ideme hodnotiť problémy druhého človeka. 

Účelom diagnostiky od katedry nie je pomôcť. Rozumiem jej ako úľave vo frustrácii pri práci s týmito deťmi. Spotrebujú množstvo energie, kreativity a trpezlivosti. Vystavujú nás našim limitom. Viem o čom hovorím, učila som ich. Aj napriek tomu hovorím, že dieťa nemá byť prijímačom našej frustrácie.

Dieťa nerobí nikomu zle naschvál

Počúvam to často: Schválne mi…! Dám ruku do ohňa za to, že dieťa vám nič nerobí naschvál. Má toľko svojich problémov, že na takéto niečo nemá čas. A vôbec, organizačné zručnosti detí sú také slabé, že na naplánovanie zákerného postupu, ako vás znemožniť počas hospitácie, nemajú bunky. Reagujú impulzívne, tu a teraz, bez úvahy o dôsledkoch. Navyše som hlboko presvedčená, že každé dieťa má na prvom mieste svoje prežitie. Tak ako každý organizmus na tejto planéte. Prežitie sa odvíja od schopnosti žiť v súlade so svojím prostredím. Žiadny tvor sa zámerne neohrozí a nevystaví rozporu s prostredím. 

Ľudia sú naprogramovaní tak, aby boli v súlade so svojím sociálnym prostredím. Dieťa nejde zámerne proti učiteľom a spolužiakom. Ak áno, tak musí mať vážny dôvod. Tak ako každý živý tvor. Ak sám seba ohrozí, niečo s ním nie je v poriadku. Verte mi, deti chcú mať pokoj. Keby vedeli a mohli, vyhovejú všetkým našim požiadavkám. Už len preto, aby sme im ten pokoj dali.

Aj nás si budú pamätať

Pamätáte si mená svojich učiteľov zo základnej školy? To sú zážitky, na ktoré sa nezabúda. Aj nás si budú pamätať, ale nie to, čo sme im hovorili. Budú si pamätať najmä to, ako sa pri nás cítili. Ako sme sa k nim správali. Po čase ich budeme stretávať na ulici ako dospelých. Ako sa chceme zapísať v ich pamäti? Trochu lásky, nadhľadu a súcitu tento svet len uvíta. 

Ako porozumieť tomu, čo sa v deťoch deje

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top