Ako sa rozprávať so žiakmi, ktorí inklinujú k radikálnym riešeniam?

Môže vám pomôcť kniha Stretnutia
s nenávisťou

 Asi nikdy nezabudnem na moje prvé lektorovanie na škole. Bolo to viac ako pred 10 rokmi. Neskúsená, ale o to viac nabalená pomôckami som prišla do základnej školy v malej dedinke niekde pri Nitre, pripravená diskutovať so žiakmi o nerovnostiach vo svete, o príčinách chudoby a možných riešeniach.

Ticho je najhoršia voľba

Siedmaci, ktorí sa hodiny zúčastňovali, diskutovali, polemizovali, váhali, nevedeli zaujať stanovisko… Bolo tam celé spektrum žiakov od angažovaných až po znudených a apatických. Počas jednej aktivity, keď sme sa zamýšľali nad vlastným podielom zodpovednosti a možnými riešeniami tohto ťaživého globálneho problému, vyslovil jeden chalan nápad na riešenie: „Všetkých chudobných môžeme poslať do plynu ako Židov.“ Myseľ sa mi na chvíľu zastavila, nevedela som, čo povedať. Čakala som, ako zareagujú iní, ale diskusia plynula ďalej, nikto sa nad touto poznámkou nepozastavil. Ja som spravila to najjednoduchšie a zároveň asi najhoršie, čo som mohla urobiť. Ostala som ticho. Prešla som to mlčaním. Hodina skončila, ja som sa zbalila a odišla. Cestou na vlakovú stanicu mi ale stekali po tvári slzy. Ako som mohla tak zlyhať? Čo som mala urobiť? Naozaj to myslel ten chlapec vážne? 

Počas uplynulého roka som trávila veľa času rozhovormi s bývalými členmi extrémistických skupín aj so súčasnými mladými prívržencami radikálnych skupín. Chcela som pochopiť, ako rozmýšľajú, čo ich na túto cestu priviedlo, kde pramení ich nenávisť. Taktiež som diskutovala s odborníkmi, ktorí sa špecializujú na deradikalizáciu mládeže a majú hlboký vhľad do tejto problematiky. Na základe týchto rozhovorov vznikla kniha Medzi nami, ktorá vyjde začiatkom roka 2019. Ponúka čitateľom vhľad do problematiky nenávisti, ktorá rozdeľuje ľudí na základe farby ich pleti, národnej či etnickej príslušnosti, či vierovyznania. Otázky smerované bývalým extrémistom a expertom boli formulované tak, aby poskytli učiteľom a iným pracovníkom s mládežou čo najviac tipov a rád, ako sa s nenávistnými výrokmi a názormi na hodinách a v školských kolektívoch popasovať. Pokúsila som sa ich skúsenosti a prácu zhutniť do niekoľkých odsekov.

Čierno-biely svet je ilúzia

Svet je taký komplexný, že každý z nás si tvorí myšlienkové skratky, ktoré nám pomáhajú „upratať“ si svet do zrozumiteľných medzí. Tak vznikajú stereotypy a predsudky, zjednodušené vnímanie konfliktov a spoločenských problémov. Tak ako pojem Róm, moslim či kresťan nevypovie príliš veľa o danej osobe, rovnako aj pojem extrémista či radikál veľmi zjednodušene popisuje hodnotové nastavenie daného človeka. Je treba vnímať každého v jeho komplexnosti. Niektorí mladí ľudia sa priklonia k nenávisti vďaka vplyvom rodinného prostredia, iní hľadajú pevnú štruktúru a autoritu v živote, ďalší tak konajú na základe traumatických a negatívnych skúseností z detstva, iní sa zas nadchli pre myšlienku, ktorej veria a chcú za ňu bojovať. V každom prípade Harald Weilnboeck, expert z Nemecka, upozorňuje, že najzraniteľnejšou skupinou sú mladí ľudia z neúplných rodín alebo tí, ktorým sa dostala nedostatočná či ubližujúca starostlivosť. 

„Mládež s radikálnymi názormi často pomenúva legitímne spoločenské ciele, ako napríklad spravodlivosť medzi ľuďmi. Problém je, že sa snažia naplniť svoje predstavy nelegitímnym spôsobom a našou úlohou je naviesť ich na legitímnu cestu,“ hovorí Peter Kulifaj z organizácie Mládež ulice.

Kľúčom k úspechu sú dialóg, diskusia, participácia

Ako sa zachovať pri nenávistných vyjadreniach žiakov na vyučovaní? Harald Weilnboeck radí: „Je potrebné jasne komunikovať svoj postoj na túto tému a zároveň otvoriť priestor pre názor iných. V takomto konkrétnom kontexte triedy je jednoznačne tá prvá zložka dôležitejšia. Treba jasne stanoviť svoj názor, aby bolo každému jasné, že to, čo daný žiak komunikoval, vnímate ako niečo významné a nemôže to byť prehliadnuté. Je nutné, aby po takomto prejave nasledovalo vyjasnenie. A vyjasnenie by malo byť vecou celej triedy. Mal by vzniknúť priestor na otázky, diskusiu a akúkoľvek aktivitu, ktorá by študentom pomohla uchopiť túto tému čo najkomplexnejšie. Dôležité je pripísať tomuto správaniu dôležitosť, jasne komunikovať postoj školy a potom vytvoriť priestor, aby sa mohli diať veci a aby mohli žiaci v tejto diskusii participovať. Učiteľ je tu ale na to, aby diskusiu začal a usmerňoval.“

Scitlivovanie ako prevencia

Ešte pred tým, ako nenávisť prepukne, je dobré venovať sa prevencii. Bývalý neonacista Christian Picciolini radí: „Učitelia, ale aj rodičia potrebujú vystavovať deti rozmanitosti a cibriť ich empatiu. Aké je byť v koži toho druhého? Pretože ak pochádzame z privilegovanej pozície, často nemyslíme na ľudí, ktorí túto pozíciu nemajú.“ Elsi Adajew, moslimský utečenec z Čečenska svoju pozíciu v poľskej spoločnosti využíva na stretnutia s mládežou. „Robím tzv. živú knihu pre študentov, ktorí si môžu ku mne prisadnúť a rozprávať sa so mnou o mojej skúsenosti. Môžu sa ma opýtať na čokoľvek. Verím, že každá škola by mala svojich študentov niečomu podobnému vystaviť. Mnoho študentov so mnou ostáva v kontakte cez sociálne siete a píšu mi: ‚Si prvý moslim, ktorého som stretol. Môžem sa ťa opýtať zopár otázok o tvojej kultúre?’ a náš dialóg pokračuje.“

Počúvanie ako nástroj boja proti nenávisti

Keď je už však mladý človek ponorený v ideológii nenávisti, potrebujeme siahnuť po iných nástrojoch. V takomto prípade nepomáhajú návštevy Osvienčimu ani stretnutia s obeťami holokaustu. Harald Weilnboeck dodáva: „Ak ste frustrovaný, mladý človek plný nenávisti, nenávidíte tých, ktorí sa do pozície obetí vkladajú.“ Bývalý neonacista Picciolini radí: „Keď pracujem s ľuďmi a snažím sa ich vytiahnuť z nenávistných skupín, nikdy s nimi nepolemizujem o ich ideológii. Nikdy o nej ani nehovorím. Pretože viem, že keď im začnem protirečiť, iba sa nahnevajú a vzájomne nás to vzdiali. Ale počúvam, a keď ich počúvam, ani si to neuvedomujú, ale vždy mi prezradia, čo im v živote chýbalo a viedlo ich touto cestou. Pretože rasizmus je barlička. Je to spôsob, ako viniť niekoho iného za moje vlastné problémy, hoci som si ich možno spôsobil sám.“ 

Verím, že po 10 rokoch lektorovania a intenzívnom roku písania knihy Medzi nami by som dokázala stretnutie s nenávisťou zvládnuť podstatne lepšie. Zároveň dúfam, že táto kniha poskytne rady a pochopenie nenávisti tým, ktorí sa s ňou stretávajú a cítia sa rovnako bezmocní ako ja.

Kniha vychádza vďaka finančnej podpore SlovakAidSokratovho inštitútu. 

Ako sa rozprávať so žiakmi, ktorí inklinujú k radikálnym riešeniam?

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top