Keď som bola školáčka, bola som trochu netradičnou žiačkou a neskôr študentkou, pretože som bola hrdá bifľa. Rada som sa učila a neznášala som, keď sa mi v učení bránilo. Nejedného učiteľa či učiteľku som tým potrápila. Keď som si niečo vzala do hlavy, išla som si za tým škola – neškola. Ako tínedžerka som si napríklad povedala, že sa chcem naučiť po maďarsky.
V našom vzdelávacom systéme sú jazyky veľmi prísne rozdelené. Máme slovenčinu, povinný predmet na všetkých stupňoch a školách, ktorý býva dosť neobľúbený. Potom cudzie jazyky, ktoré tvorí zopár svetových, prevažne európskych jazykov. Jazyky, ktoré sú na Slovensku domáce, sa slovenské deti učiť nemôžu. Učia sa ich len deti s menšinovým materinským jazykom, aj to nie všetky. Aj preto bola moja cesta k maďarčine kľukatá. Začala sa nenápadne, raz som prekvapila slovenčinárku a deti v triede tým, že som si na prednes pripravila báseň od Sándora Petőfiho v preklade Jána Smreka aj v origináli. Zarecitovala som ju dvojjazyčne. Ak som však nechcela ostať papagájom, ktorý len opakuje, čo počuje, musela som hľadať možnosti mimo školy, na rôznych kurzoch, podotýkam, že pre dospelých. Mojím snom je, aby sa raz po maďarsky, rómsky či rusínsky mohol na Slovensku učiť hocikto už v škole. Myslím si, že keby deti mohli ochutnávať menšinové jazyky, možno v závislosti od regiónu, obohatilo by ich to. Nehovorím, že sa hneď každý musí naučiť plynulo po maďarsky či nedajbože vymeniť angličtinu za maďarčinu. Len by som si priala možnosť oboznámenia sa s týmito našimi jazykmi už na základných či stredných školách. Koho by to chytilo, mohol by pokračovať a uplatniť svoje znalosti pri cestovaní alebo práci.
Jazykov sa netreba báť, treba ich podľa mňa ochutnávať všetkými zmyslami.