Už viackrát som narazil na tvrdenie, že človek sa musí nejakej činnosti či oblasti venovať asi 10 000 hodín, aby ju dokonale zvládol a dosiahol v nej úroveň experta, majstra, virtuóza. Slávny fotograf Henri Cartier-Bresson zasa hovorieval, že „vašich prvých 10 000 fotografií je tých najhorších.“
Skúsme uvedené pravidlo aplikovať na pedagogickú profesiu. Učiteľ s plným úväzkom odučí 10 000 vyučovacích hodín asi za 12 rokov, čo je pomerne dlhá doba. Na čo je potrebná? Učiteľ musí zažiť široké spektrum situácií, a to aj takých, ktoré sa nevyskytujú každý rok. Musí mať dosť času urobiť rôzne chyby, z ktorých sa (možno) poučí a nájde spôsoby, ako robiť veci lepšie. Potrebuje dostatok praxe na to, aby si mnohé postupy zefektívnil. To, čo začínajúcemu učiteľovi trvá hodinu, môže skúsenému pedagógovi trvať 20 minút a výsledok pritom môže byť rovnako kvalitný. Niektoré opakujúce sa činnosti je možné dokonca zautomatizovať. To neznamená, že by učiteľ vyučoval následne iba rutinne. Ale zautomatizovaním istých činností sa mu uvoľní čas a energia na iné činnosti, ktoré zautomatizovať nemožno.
Dlhoročnou praxou získa učiteľ aj väčšiu istotu a vyššie profesijné sebavedomie. Tu však pozor: sú to dvojsečné zbrane! Ich rubom je neprimeraná suverenita, falošný pocit dokonalosti, zavŕšenosti odborného rastu a mentálne ustrnutie. Ak sa niečo také prihodí učiteľovi po 12 rokoch praxe a s takýmto mentálnym nastavením učí ešte ďalších 25 rokov, je to veľký problém. V optimálnom prípade by preto nadobúdanie expertízy malo ísť ruka v ruke s hlbokým pochopením šírky problematiky, hĺbky problémov a komplexnosti pedagogického snaženia. Nie náhodou sú skutoční majstri a experti väčšinou veľmi pokorní. Som presvedčený, že Sokrates to svoje „Viem, že nič neviem“ myslel celkom vážne.