Kráčam. Moje kroky sa ozývajú, pretože dlhá chodba je prázdna. Žiaci nedupocú, nepociťujem potrebu ich okrikovať a usmerňovať. Koncom augusta je každá škola dokonalá. Potom prídu žiaci a rozdupú a prekričia všetko moje snaženie.
„Som späť,“ poviem a vychutnám si ozvenu, ktorá sa končí: päť, päť, päť. Zamračím sa a zatvárim sa prísne, učiteľský podmienený reflex nezapriem, zlé správy musia byť patrične pochmúrne zaobalené. Keď odovzdávam opravené písomky v daždivý deň, žiaci hneď vedia, čo môžu očakávať. Aprílovo sa usmejem, tento školský rok bude dobrý. Budem usmievavý učiteľ, ktorý sa nebude zaoberať malichernosťami a žiaci ma budú mať radi. Ak by skúsili protestovať, vstupný test ich okamžite uzemní. Pre istotu sa pozriem von oknom, žiaden stožiar tam nestojí, nikto ho teda nemusí zvyšovať. Aj keď… na chvíľu si predstavím, keď na prvej porade navrhnem, aby naša vlajka bola vyššie ako susednej školy. Nie, to by zrejme nenadchlo nikoho, u nás v zborovni sa porovnáva len výška platov, to je jediné červené súkno, ktoré nás vie rozvášniť.
Vojdem do svojej prázdnej triedy a všetkých ich tam vidím. Nerozčuľujú ma nenápadné mobily okato schované za peračníkmi. Priam vidím, ako sa pokúšajú zahovoriť prvú hodinu. Petrovický možno sám iniciatívne navrhne, aby sme postavili nejaký stožiar hodný našej vlajky. Ten by ochotne vyliezol aj na strechu a pokúsil sa nájsť vhodné miesto pre tento štátnický čin. Hneď by sa z neho stal nadšený Slovák, ktorý bez pohľadu na vlajku vejúcu počas vyučovania na čo najvyššom mieste nemôže žiť a rozhodne nie naplno študovať. Už vidím, ako do mňa trieda po zamietnutí zapichne svoje pohľady a razom budem stožiarom v ich oku. Tu však mám silný argument, tú našu, ktorá musí povinne v našej triede za trest visieť, ktosi svojho času prefarbil na dúhovú a jediná, kto si to všimla, bola upratovačka, ktorá sa ju pokúsila dať do poriadku. Bol z toho celkom slušný škandál, lebo iniciatívne chytila farbu do vlastných rúk. Sama však absolvovala povinnú školskú dochádzku, kde vlajka v triede povinná nebola, takže sa pri oprave dosť odchýlila od originálu, z dvojkríža bol jednokríž a aj farby sa jej trochu poprehadzovali. Občiankarka, ktorá si túto neslýchanú katastrofu všimla, sa okamžite pustila do vyšetrovania a žiakov veľmi názorne poučila o praktikách gestapa. Aj zástupkyni bolo jasné, že vinník musí byť z mojej triedy. Dostal som jednoduchý príkaz – nájdi vinníka a exemplárne ho potrestaj. „Aká trieda, taký triedny,“ povedala mi na záver.
Petrovický sa ochotne priznal, potom priznanie odvolal a dožadoval sa právnika. Vraj isto naša škola nejakého musí platiť. A potom sa úplne odmlčal. Dejepisárka mi ochotne podstrčila papierik s nákresom škripca, Petrovického nemá príliš v láske, keď pri výklade o Husovi Petrovický hovoril o upálenej husi a veľavravne sa vraj na ňu díval. Moje vyšetrovanie skončilo fiaskom, pretože ku koncu vyučovania sa žiaci predbiehali v priznávaní sa, lebo si uvedomili, že vyšetrovanie bude pokračovať aj po vyučovaní. Rázne som ich požiadal, aby sa jednomyseľne zhodli len na jednom mene, čo ich vyprovokovalo k hromadnej hádke, takže prepočuli aj záverečné zvonenie. „Budem trpieť ako Hus,“ kričal Petrovický, čím by potešil dejepisárku. „Skôr Husák,“ uzemnila ho Lapšanská. V tej chvíli sa rozleteli dvere a do triedy vtrhla rozčúlená upratovačka, ktorá sa sťažovaním priznala. Žiadal som od zástupkyne, aby bola exemplárne potrestaná, navrhoval som desať povinných hodín dejepisu. Zástupkyňa však mlčala ako Petrovický.
Ej veru, teším sa na svoju nevinnú triedu, je presne taká, ako som ja, a práve preto je mi s nimi dobre.