Bez podpory žiadna pozitívna zmena nemá nádej na úspech

Vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Osem rokov pôsobila ako riaditeľka pobočky neziskovej organizácie Člověk v tísni, ktorá sa zameriavala na začleňovanie vylúčených rómskych lokalít. Miroslava Hapalová je spoluautorkou viacerých publikácií, analýz a výskumov v oblasti inkluzívneho vzdelávania. Štyri roky pracovala ako analytička v organizácií MESA 10 v rámci iniciatívy To dá rozum. Je jednou zo zakladateliek Centra inkluzívneho vzdelávania. Od apríla 2020 je poverená vedením Štátneho pedagogického ústavu a práve o ňom s ňou hovorila Martina Sondej Hosťovecká.

ŠPÚ má medzi učiteľmi dlhodobo veľmi zlú reputáciu a zaslúžene, treba povedať. Myslíte si, že sa Vám podarí ju postupne zlepšiť?

Veľmi ťažko sa mi vyjadruje k reputácií ŠPÚ medzi učiteľmi, lebo jednak neviem o nejakom relevantnom prieskume, ktorý by to konštatoval, no čo je snáď ešte dôležitejšie, nepoznám presné dôvody možného negatívneho hodnotenia ŠPÚ. Určite by bolo cenné mať tento typ spätnej väzby a poznať, v čom sa ŠPÚ nedarí napĺňať očakávania odbornej verejnosti. Osobne sa však domnievam, že časť negatívnych názorov na túto inštitúciu môže byť spôsobená istou uzavretosťou Štátneho pedagogického ústavu v minulosti a najmä  chýbajúcim partnerským dialógom so širšou odbornou verejnosťou. Druhá časť je nepochybne spôsobená tým, že v minulosti nachádzali v tejto inštitúcií uplatnenie aj takí ľudia, u ktorých hlavným kritériom bola ich politická príslušnosť, nie odborné kompetencie. Myslím si, že oba možné dôvody sú pomerne ľahko zvrátiteľné a pevne verím, že sa nám podarí v krátkom čase vybudovať obraz ŠPÚ ako inštitúcie, ktorá so zapojením odborníkov, vysokých škôl a ďalších partnerov významným dielom prispieva k zvyšovaniu kvality vzdelávania detí a žiakov.

Ako to chcete dosiahnuť? Plánujete aj personálne zmeny? Lebo bez nich to celkom nepôjde?

Dobrou správou je, že je na čom stavať, keďže Štátny pedagogický ústav má pomerne veľký tím interných zamestnancov a externých spolupracovníkov a mnohí z nich sú podľa môjho názoru naozaj zapálení pre oblasť, ktorej sa venujú a sú v nej odborníkmi. Samozrejme som si vedomá toho, že je možné, že s niektorými kolegami nenájdeme zhodu na ďalšom smerovaní ŠPÚ a budeme sa musieť rozlúčiť. Pri posilňovaní odborných kapacít ŠPÚ by sme chceli ísť cestou otvorených a transparentných výberových konaní, vrátane plánovaného výberového konania na riaditeľa, ktoré môžu tiež posilniť dôveru odbornej verejnosti v túto inštitúciu.  

Opakovane sa uvažovalo o upratovaní medzi priamo riadenými organizáciami rezortu školstva (PRO), o ich rušení a zlučovaní. Vedeli by ste si predstaviť zlúčenie ŠPÚ s niektorými inými organizáciami (ŠIOVom, NÚCEMom…)? Bolo by to podľa Vás rozumné?

Myslím, že úvahám o zlúčení priamo riadených organizácií by malo predchádzať definovanie kľúčových činností, ktorých vykonávanie ministerstvo od PRO potrebuje. Tie by mali vyplývať nielen z legislatívy, ale aj z plánovaných systémových zmien, pri ktorých bude potrebné zabezpečovať viaceré podporné činnosti. Ako príklad je možné uviesť zmeny v oblasti obsahu a organizácií vzdelávania, pri ktorých zavádzaní je nevyhnutné poskytnúť pedagogickým a odborným zamestnancom, ale aj riadiacim pracovníkom škôl podporu a vzdelávanie. Ak táto podpora bude chýbať alebo nebude dostatočná, zmena, akokoľvek pozitívna môže byť, nemá nádej na úspech. Priestor na zefektívnenie činnosti PRO, vrátane zníženia ich počtu určite je, no je dôležité, aby sa zmeny v ich fungovaní realizovali premyslene a zmysluplne.

ŠPÚ plnilo v minulosti rôzne úlohy – akoby sa nevedelo nájsť. Asi najdôležitejšou úlohou je tvorba kurikula (štátnych vzdelávacích programov), posudzovanie učebníc, sledovanie a vyhodnocovanie pedagogických inovácií, kedysi sa tam realizoval aj pedagogický výskum, občas sa ŠPÚ snažil poskytovať metodickú pomoc učiteľom (ako teraz v súvislosti s on-line vzdelávaním) atď. Na čo chcete ústav pod Vaším vedením zamerať?

Úlohy Štátneho pedagogického ústavu vychádzajú z jeho štatútu, ktorý je, ako hovoríte, postavený pomerne široko. Od tvorby koncepčných materiálov, cez tvorbu a následnú aktualizáciu základných kurikulárnych dokumentov – teda štátnych vzdelávacích programov, po posudzovanie učebníc či vydávanie stanovísk k zaradeniu škôl do siete. Zároveň, ústav má vo svojej gescii aj experimentálne overovanie a realizuje pedagogický výskum. Myslím, že všetky tieto úlohy majú svoje opodstatnenie, aj keď v prípade viacerých z nich, ako napríklad posudzovanie didaktických prostriedkov či samotné experimentálne overovanie ako forma zavádzania pedagogických inovácii, sa budú musieť zásadným spôsobom prehodnotiť, a to tak, aby boli existujúce postupy transparentné a zároveň funkčné. Ako kľúčové úlohy nasledujúceho obdobia vidím začatie procesu zmien v oblasti kurikula, teda obsahu vzdelávania a nastavenie dlhodobej stratégie, ako sa budú zmeny obsahu vzdelávania realizovať a vyhodnocovať. ŠPÚ sa tiež bude podieľať na tvorbe Stratégie inkluzívneho vzdelávania, ktorej cieľom bude zabezpečiť rovnosť šancí vo vzdelávaní pre všetky deti. Zároveň, potrebujeme zásadným spôsobom posilniť pedagogický výskum, aj z toho dôvodu, aby sa plánované zmeny realizovali na základe relevantných dát a aby sa následne vyhodnocoval ich dopad. A ako som už spomínala, za dôležité považujem aj posilnenie konzultačnej a podpornej úlohy ŠPÚ, čo sa už čiastočne začalo diať aj počas mimoriadneho prerušenia vyučovania v školách, kedy sme sa snažili učiteľom, žiakom a ich rodičom cez portál ucimenadialku.sk poskytovať nielen informácie, ale aj odpovede na konkrétne otázky a podnety. Kolegovia v priemere reagujú na 70-80 e-mailov denne. Portál za jeho vyše mesačnú existenciu navštívilo viac ako 350 000 ľudí. Zároveň na ňom uverejňujeme konkrétne pomôcky pre učiteľov, využiteľné v čase mimoriadnej situácie, či už sú to pracovné zošity pre deti z vylúčených rómskych lokalít bez prístupu k internetu alebo webináre pre učiteľov o slovnom hodnotení. Túto formu komunikácie a podpory by sme chceli zachovať aj do budúcnosti a rozširovať ju o ďalšie oblasti.

Ako sa podľa Vás naše školy vyrovnávajú s novou situáciou spôsobenou koronavírusom?

Musíme si priznať, že nám v súčasnosti chýbajú konkrétne a presné dáta. Teda nevieme povedať, koľko škôl a učiteľov realizuje výuku s využitím online nástrojov, či koľko žiakov v súčasnej situácii nie je vôbec zapojených do vzdelávania. Bude veľmi užitočné spätne túto situáciu vyhodnotiť. No chcela by som vyjadriť svoje uznanie mnohým učiteľom a učiteľkám, ako aj ďalším pedagogickým a odborným zamestnancom v školách, ktorým sa napriek chýbajúcej podpore a spočiatku aj jasným usmerneniam podarilo veľmi rýchlo sa s mimoriadnou situáciou vysporiadať, nájsť si systém a spôsob, ako udržať osobný kontakt so žiakmi a realizovať výuku či už s využitím online nástrojov alebo v prípade detí bez prístupu k internetu formou doručovania vzdelávacích materiálov a zadaní, ale aj osobných pozdravov či povzbudení. Cez portál Učíme na diaľku sa budeme usilovať zozbierať príklady dobrej praxe z tohto obdobia, týkajúce sa rôznych oblastí, ktoré môžu slúžiť ako inšpirácia pre ostatné školy, ale aj pre systém ako taký.

Vyjde školstvo z tejto krízy nejako zmenené? Aké sú Vaše prognózy?

Osobne dúfam, že táto kríza naše školstvo posunie vpred. Hoci prerušenie vyučovania v školách môže mať krátkodobé negatívne dopady na žiakov, napríklad aj v tom, že sa zvýraznia rozdiely v úrovni vedomostí a zručností detí v závislosti od ich sociálneho prostredia a podpory od rodičov vo vzdelávaní, myslím si, že niektoré zmeny, ktorým náš vzdelávací systém dlho odolával, sa stanú nevyhnutnosťou. Napríklad aby sme v septembri vedeli plnohodnotne začať nový školský rok a zároveň nemuseli pod tlakom “doháňať” všetko zameškané, bude potrebné nielen prehodnotenie obsahu vzdelávania, teda definovanie kľúčových a zmysluplných cieľov a ťažiskového učiva, ale aj otvorenie možnosti pre školy rozložiť si ich plnenie na dlhšie časové úseky podľa podmienok konkrétnych škôl a ich žiakov. Zároveň, keďže sa očakáva zvýraznenie rozdielov medzi deťmi, bude nevyhnutné prehodnotiť súčasný koncept špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb a sflexibilniť možnosti podpory pre žiakov vo vzdelávaní, ktorá by mala byť dostupná nielen na základe “diagnózy”, ale na základe individuálnych potrieb jednotlivých žiakov.    

Vidíte budúcnosť vzdelávania v on-line vyučovaní a technológiách?

Myslím si, že prebiehajúca digitalizácia a automatizácia môže priniesť do vzdelávania veľa pozitív. Okrem zjednodušenia mnohých organizačných a administratívnych procesov v školách vďaka využívaniu elektronických systémov (ako napríklad Eudpage a ďalšie) môžu byť technológie nápomocné aj pri individualizácii vzdelávania detí s rozmanitými potrebami a odstraňovaní niektorých bariér (napríklad sprístupňovanie učebných materiálov pre deti s poruchami zraku, s vývinovými poruchami učenia či deti s iným materinským jazykom). Zároveň sa domnievam, že online vzdelávanie ako súčasť bežného vyučovania, ktoré si teraz učitelia a učiteľky nedobrovoľne vyskúšali, môže v budúcnosti predstavovať príležitosť, ako do vzdelávania zapojiť žiakov, ktorí sa z rôznych dôvodov nemôžu zúčastňovať vyučovania v škole, napríklad kvôli dlhodobej chorobe. No som presvedčená, že vplyvom rozvoja technológií sa paradoxne ešte posilní význam a úloha učiteľov, hoci sa jej ťažisko pravdepodobne presunie z úlohy sprostredkovateľa vedomostí do sprevádzania žiakov procesom učenia sa a do rozvoja sociálnych a komunikačných zručností žiakov. 

Autori dokumentu Učiace sa Slovensko navrhovali, aby sa do kurikula (ŠVP) nevstupovalo ad-hoc chaoticky každý rok, ale aby sa nabehlo na pravidelný a predvídateľný cyklus zmien, povedzme každých n rokov (n = 4, 6 alebo 8), s tým, že by sa vždy v medzičase zbierali pripomienky a pilotovali zmeny. Viete si niečo také predstaviť?

Myslím, že navrhovaný model by mohol byť funkčný. Ide zároveň o štandardný model uplatňovaný aj v iných krajinách, ako napríklad  často spomínané Fínsko. Tento model bráni realizácií ad-hoc nepremyslených zmien, ktoré sú navyše učiteľskou verejnosťou vnímané negatívne. Zároveň odzrkadľuje skutočnosť, že “reforma” obsahu vzdelávania je neustály a nekončiaci sa proces, keďže vzdelávanie musí reflektovať zmeny v iných oblastiach spoločnosti a reagovať na ne. Súčasťou tohto procesu by mal byť aj pravidelný a cielený monitoring kvality vzdelávacieho systému a dopadov realizovaných zmien na reprezentatívnej vzorke žiakov. 

Jedným z veľkých problémov nášho kurikula je, že v ňom veľmi veľa priestoru zaberajú tradičné predmety a „odmietajú“ uvoľniť miesto novým témam, ktorých potrebu prináša nová doba – ako mediálna gramotnosť, finančná gramotnosť, environmentálna výchova, kritické myslenie, mäkké zručnosti a mnohé ďalšie. Zatiaľ sa to rieši tzv. prierezovými témami, ktoré však nefungujú a z rôznych dôvodov nikdy nebudú. Keďže vyučovací čas nie je nafukovací, viete si predstaviť, že by niektoré tradičné predmety postupne uvoľnili miesto novým predmetom?

Nejde natoľko o zmenu samotných predmetov ako o zmenu cieľov a obsahu vzdelávania. Domnievam sa, že je potrebné v širokej odbornej diskusii nanovo pomenovať a následne operacionalizovať ciele vzdelávania. A na základe toho určiť, čo a akým spôsobom si majú žiaci na jednotlivých stupňoch vzdelávania osvojiť. Cesta rozširovania súčasného spektra predmetov o nové či ich obohacovanie o ďalšie obsahy nie je podľa môjho názoru najvhodnejšia. Ako optimálnejšie riešenie sa javí väčšie prepojenie obsahov príbuzných predmetov do funkčných celkov či oblastí. Tieto oblasti pomôžu žiakom vnímať súvislosti medzi jednotlivými obsahmi vzdelávania a zároveň vytvoriť väčší priestor pre učenie sa cez vlastnú skúsenosť. Práve taký prístup môže podporiť rozvíjanie spomínaných prierezových kompetencií, funkčný rozvoj rôznych gramotností a podporiť tak vnímanie školského vzdelávania ako učenia sa pre reálny život.

Bez podpory žiadna pozitívna zmena nemá nádej na úspech
Share on facebook
Share on whatsapp
Share on twitter
Share on linkedin

Vyberte si rubriku