Burjan môže ísť domov!

Editoriál má byť komentárom šéfredaktora k aktuálnemu dianiu alebo k obsahu časopisu. Mal by som teda písať napríklad o výsledkoch testovania PISA 2018, ktoré pred niekoľkými dňami rozvírili stojaté vody slovenského školstva. Ale, viete čo? Nechce sa mi. Už sa k tým smutným číslam vyjadril hádam každý. Možno niekedy inokedy.

Ozaj, už som vám niekedy rozprával, ako som sa dostal na gymnázium? Je to celkom zaujímavý príbeh. V najvyšších ročníkoch základnej školy ma začala baviť matematika. Ale že veľmi. Dokonca sa zdalo, že na ňu mám aj talent (vyhral som okresné kolo olympiády). Tak som si podal prihlášku do matematickej triedy na GAMČI (dnes Gymnázium na Grsslingovej v Bratislave). Talentové skúšky však boli pre mňa veľmi ťažké. Zo štyroch úloh som vyriešil iba dve a kúsok tretej. Keď sme dopísali test, povedali nám, že máme znovu prísť o 13.00. O jednej sa teda všetci uchádzači zhromaždili a nejaký učiteľ povedal: „Tí, ktorých mená prečítam, môžu ísť domov. Ostatní tu zostanú na ústnu skúšku.“ Chvíľa napätia, potom zaznelo moje meno. Sklamaný som išiel domov a rodičom povedal, že som tie talentovky asi zbabral, keďže som ani nepostúpil do druhého kola. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď o pár dní vyvesili na školu zoznam prijatých aj s mojím menom. Nerozumel som tomu, ale dosť som si vydýchol. Keby ma totiž neboli prijali, bol by som musel nastúpiť na druhú strednú školu, ktorú som mal napísanú v prihláške. A to bol učňovský odbor „sadzač“ na polygrafickom učilišti. Písal sa totiž rok 1975 a keď vtedy niekto chcel ísť na gymnázium, ako druhú si musel napísať učňovku. Vážne, naozaj. 

Celá záhada sa vysvetlila asi o 12 rokov neskôr. Medzitým som úspešne zmaturoval, absolvoval Matematicko-fyzikálnu fakultu UK a nastúpil na svoje „rodné“ gymnázium (GAMČU) ako učiteľ matematiky. Kruh sa uzavrel. Raz som v matematickom kabinete upratoval a našiel – neuveríte! – dokumenty z našej talentovej skúšky. Nazrel som do nich a zistil – neuveríte! – že som mal vtedy z toho testu najviac bodov spomedzi všetkých uchádzačov. Oni totiž vtedy poslali domov tých, ktorí boli prijatí už na základe dobrého výsledku v teste a na ústne skúšky si nechali tých, ktorí test napísali slabo. Chceli sa osobným pohovorom uistiť, či medzi nimi predsa len nie je niekto talentovaný.

Myslím si, že z toho príbehu plynie hneď niekoľko ponaučení: 1) Aj majster tesár sa môže občas utnúť a pripraviť neprimerane ťažký prijímací test. 2) Škola by mala dávať uchádzačom jasné informácie o postupe, aby ich zbytočne nestresovala. 3) Keď si veríte, nehádžte zbytočne skoro flintu do žita. 4) Ak vyučujete na škole, na ktorej ste kedysi študovali, prezrite všetky zásuvky. Možno sa o sebe niečo dozviete.

Burjan môže ísť domov!

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top