Zápisky učiteľa Petra Pavla Zgútha o memorovaní, učebniciach a školskej knižnici
V pokračovaní rozprávania, ako sa mladý učiteľ Peter Pavol Zgúth borí s náročnou učiteľskou prácou, nachádzame ďalšie pútavé momenty.
O spôsobe efektívneho učenia, ktoré chcel, aby si osvojili aj jeho žiaci píše: „Látku som vysvetlil vhodnou formou po slovensky a potom po maďarsky. Žiaci sa ju naučili doma naspamäť. Učením spamäti si cvičili nielen pamäť, ale osvojili si aj zásobu správnych termínov, ktoré by im zo slovného vysvetlenia neutkveli v pamäti. Okrem toho sa učili správnu skladbu a hlasným učením privykali rečníctvu.“ Tu zaspomína na svoje žiacke časy: „To som na sebe okúsil ako žiak na nemeckom gymnáziu v Kežmarku. Učil som sa, a tým som sa zásobil výrazmi trvalo vrytými do pamäti, ktoré najprv hmlisté postupne získavali jas.“
„Pri vyučovaní zemepisu nebolo času na vychádzky do prírody,“ spomína Zgúth a k opisovaniu metód jeho vyučovania dodáva, „prírodným vedomostiam sa žiaci učili len po slovensky. Majúc naporúdzi v dostatočnom množstve učebné pomôcky, niekoľko vypchaných cicavcov a vtákov, prírodopisné obrazy, zbierku nerastov a takmer všetky pomôcky a obraz k prírodospytu (fyzika), učil som názorne…“
Učebnice a knižnice boli a sú dôležité
V súvislosti s vyučovaním aj v 19. storočí mnohí učitelia apelovali na školské inštitúcie, ktoré museli presviedčať o význame používania učebníc, ktoré v tej dobe pomáhali mnohým žiakom lepšie sa pripravovať na hodiny a osvojovať si zvyk, ktorý neskôr využili na ďalších štúdiách. Zgúth uvádza, že pri tzv. reálnych predmetoch – zemepis, ústavoveda (občianska náuka) či dejepis nebolo učebníc. Ani počty nemali svoju učebnicu: „Na vyzvanie zemského inšpektora na schôdzke škôldozorcov Považskej župy som reagoval kladne v záujme učebníc, dôvodiac, že žiakovi v slovnej prednáške počuté termíny po nejakom čase vymiznú z pamäti, ale z učebnice si ich znovu vryje do pamäti, získa slovnú zásobu výrazov, učí sa správnej skladbe, rodič ho pobadá k učeniu, kontroluje ho v ňom, ba i sám siahne po knihe, aby sa presvedčil, čomu sa synček učí…“ Zgúth tiež vysvetľuje, že sa podporuje písanie aj tlačiarenský priemysel. Učenie z učebníc už na ľudových školách uľahčovalo žiakom vedieť sa učiť aj na gymnáziách a vyšších školách, kde sa vo veľkej miere využívali učebnice a knihy.
Tieto snahy Zgúth podporoval aj založením knižnice na škole, krátko po svojom príchode v roku 1886: „Aby školská mládež čítaním veľadila svoje školské znalosti, mládež dospelá i staršia zušľachťovali srdce a vzdelávali ducha“. Knižnicu nielen založil, ale i zveľaďoval. Staral sa o stav kníh, najmä náboženského a vedeckého charakteru, listami oslovoval kníhkupecké nakladateľstvá a žiadal na jej prevádzku finančné dary: „Knihy som vydával žiakom primerane ich veku, podobne i dospelým primerane ich chápavosti a stupňu ich vzdelania, aby si knihu obľúbili a navykli čítať. Každú novú knihu som najprv prečítal, aby som poznal jej obsah a vedel určiť jej primeranosť vzhľadom na čitateľa.“ Zgúth opisuje, že čítanie kníh malo blahodárny vplyv na mravný a vzdelanostný vývin školskej mládeže i dospelých. Žiaci sa naučili dobre čítať, myslieť a o čítanom uvažovať. A v závere sa upevnila ich túžba po poznávaní natoľko, že vďaka tomuto návyku odišli študovať na stredné školy. Starší zase častejšie siahali po slovenských časopisoch, ktoré si tak získali svojich čitateľov.
Učiteľ má byť prísny, ale láskavý
Vo svojich učiteľských zápisoch Zgúth viackrát uvádza, že sa snažil byť spravodlivým učiteľom, každú udalosť riešiť s chladnou hlavou a vždy všetko vysvetľovať: „Žiaci poznali vo mne prísneho, ale láskavého učiteľa, ktorý netresce bez príčiny a pri trestaní sa nedá zachvátiť hnevom.“ To sa mu vrátilo v podobe prirodzenej úcty, ktorú mu žiactvo prejavovalo. S odstupom času hodnotí aj svoje pôsobenie, ktorého úspešnosť podľa neho závisí práve od samotného učiteľa: „Zdarný úspech výučby závisí hlavne od učiteľa, lebo aký učiteľ, taká i škola. Závisí však aj od iných okolností, ktoré ho alebo zveľaďujú alebo zmaria.“