Nie každý musí vedieť, čo je to hláskoslovie alebo vypočítať objem zrezaného ihlanu
Sediac v našej obľúbenej kaviarni sme nechtiac počúvali rozhovor dvoch mladých dám. Jedna z nich s veľkým presvedčením vysvetľovala, že „keďže tie decká nevedia hláskoslovie, ona im tie päťky dá a dá, nech si riaditeľka hovorí, čo chce“. Druhá sa zdala byť trochu miernejšia, ale tiež ťažko skrývala rozhorčenie nad faktom, že by niekto nevedel hláskoslovie. „Čo chce bez hláskoslovia v živote dosiahnuť?“ Ako pravidelní sledovatelia kriminálnych seriálov sme brilantnou dedukciou rýchlo dospeli k záveru, že tie dve dámy budú učiteľky. Začali sme skúmať svoje vedomosti a premknutí hrôzou sme zistili, že nielenže nevieme hláskoslovie, ale ani nevieme, čo hláskoslovie je! Teda vlastne nevieme, čo nevieme, čo je celkom pekná verzia slávneho Sokratovho výroku. Nenápadne sme spočítali svoje akademické tituly a začali sme uvažovať, či by sme aspoň niektoré z nich nemali vrátiť.
Nadšenie pre vec
Niektoré učebnice sú napísané špirálovito. Najskôr sa deti trošku učia sčítavať, potom sa učia trochu geometrie, potom zase trochu sčítavať, potom porovnávanie a potom zase sčítavať… Teoretici hovoria, že tak je to správne, ale všeobecne sa stretávame s odmietavými reakciami. Skúsenosť učiteľom ukazuje, že je lepšie venovať sa danej téme „naplno“ a neodskakovať. Deti vtedy v téme žijú a nemusia sa rozptyľovať inými poznatkami.
Určite ste zažili deti, ktoré majú výnimočné poznatky z nejakej konkrétnej oblasti. O dinosauroch alebo o vesmíre, alebo o výbere šiat pre danú bábiku… Poznáme dieťa, ktoré dokonca ovláda aj čísla škatúľ jeho obľúbenej stavebnice. Nikto ich to neučil, ale ich nadšenie pre vec ich priviedlo k nadpriemerným vedomostiam.
Prečo učebnice a nie knihy?
A o tom je ideálne učenie. Nájsť si tému, ktorá je vzrušujúca a naplno sa jej venovať. Ak začnete premýšľať nad svojím jedlom (obvykle to začína premýšľaním nad svojou postavou či zdravím), tak sa zrazu o zložených a jednoduchých sacharidoch naučíte stokrát viac ako počas školskej dochádzky. Nassim N. Taleb – jeden z najväčších mysliteľov našich čias, ako študent niekoľko rokov nečítal nič, čo by sa netýkalo pravdepodobnosti a náhodnosti. Bez systému, úplne náhodne, po častiach, ignorujúc všetky ostatné učebnice. Je presvedčený, že keby bol študoval tak, ako to od neho škola očakávala, nikdy by nenapísal knihy, ktoré sa predávajú v miliónoch. Podľa neho je škola zosnovaným plánom, ktorého cieľom je pripraviť ľudí o vedomosti tým, že ich nútime študovať vybrané knihy.
Má pravdu. Počas základnej a strednej školy sa stretnete približne so 120 učebnicami. Podľa niektorých odhadov v súčasnosti vychádza asi 2 milióny kníh ročne. Prečo práve tých 120 by malo byť správnych?
Musíme zmeniť svoju predstavu tzv. všeobecne vzdelaného človeka. Áno, kedysi sme mohli očakávať, že bude poznať aj komplexné čísla či všetky diela štúrovcov, ale dnes je to absurdné. Dovoľme deťom a nielen deťom, aby sa vzdelávali v oblastiach, ktorým sa budú venovať s radosťou a nadšením.
Nie všetko je pre každého dôležité
Predstavujeme si to tak, že každý má svoju tému a tej sa naplno venuje. K dispozícii asi nemusí mať tie dva milióny kníh ročne, ale aspoň časť
z tých 15 000, ktoré ročne vychádzajú na Slovensku, by mohla stačiť. To by boli školské knižnice, že? Učitelia v škole sú konzultanti, ktorí pomáhajú, alebo ako sa dnes módne hovorí – vytvárajú podporujúce prostredie. To by bolo R∙A∙U ako vyšité! Potrebujeme prekonať bariéru, ktorú v sebe máme a tou je obláčik, v ktorom žijeme. Pre niekoho je to obláčik čísel a čiar, pre iného obláčik chemických vzorcov či slovných druhov. Aj keď je ťažké pripustiť to, nie všetko, čo je v mojom obláčiku, je pre každého dôležité a musím sa s tým zmieriť.
Keď je chaos výhodou
Áno, takémuto vzdelávaniu chýba systém a poriadok, je chaotické. Ale to nie je jeho nedostatok, to je jeho prednosť. V minulých číslach DOBREJ ŠKOLY sme opisovali teóriu obláčikov, ktorá vysvetľuje, ako sa vytvárajú poznatky v našej mysli. Nie lineárne, ako je ich genéza opísaná v učebniciach, ale náhodne. Postupným hromadením, integrovaním a diferencovaním jednotlivých častí štruktúry, ktorá tvorí poznatok, až k okamihu, keď táto štruktúra začne fungovať ako systém. Potom sa energia a pozornosť môže presunúť na iný obláčik a na vzájomné väzby s už existujúcimi poznatkami.
Rovnako, keď sa záujem dieťaťa pre danú tému vyčerpá, prejde k ďalšej. Pochopiteľne sa bojíme, že sa nedostane k dôležitým témam (napríklad, že sa nenaučí počítať objem zrezaného ihlana – a aký to potom bude život?!), ale to len preto, že sme všetci priveľmi fokusovaní na svoje vedomosti a nadhodnocujeme ich význam. A tu je cesta. Prestaňme sa báť, že deti nevedia práve to, čo ich učíme my. Veď na svete je toľko iných zaujímavých vecí, ktoré sa môžu naučiť.
A tak sa tešíme na ten deň, keď na našich školách zavládne chaos. A v ňom šťastní žiaci a učitelia. Na záver ešte dobrá správa – ak aj vy náhodou neviete hláskoslovie, netrápte sa, raz udelený titul vám už nemôžu zobrať.
Prečítajte si ďalšie články od autorskej dvojice Zuzana a Peter BERO.