Dejiny sú dráma alebo dejepis v divadle

„To je život“, povzdychla si história, učiteľka ľudstva, „každý rok učiť podľa nových osnov…“ Gabriel Laub

Divadlo a história majú k sebe neuveriteľne blízko, keďže vyrastajú na rovnakom základe – na ľudských príbehoch. Kým história zapisuje príbehy národov, udalostí, ktoré po stáročia menili tvár sveta, divadlo sa zameriava na jednotlivca, na príbeh obyčajného človeka zmietaného vo víre nevyspytateľných dejín. Francúzsky historik Paul Veyne v eseji Ako sa píše história (1984) prirovnal históriu ku kocke – má šesť hrán, a keď si ju otáčate v ruke, môžete vidieť detailne vždy len jednu hranu. No i tak musíte mať na pamäti, že existuje ďalších päť, ktoré nevidíte. Z histórie vieme, že hranu tejto „veynovskej“ kocky nám nastaví vždy aktuálna ideológia, resp. idea vyplývajúca z politicko-spoločenskej situácie. Preto vznikajú aj medzi historikmi nezhody v interpretácii rôznych historických udalostí. Na pochopenie histórie nám totiž nestačia len fakty – čísla, roky, štatistiky. Aby sme porozumeli kontextom, musíme tieto fakty poprepájať koherentným naratívom, a tým pádom rozprávame príbeh. 

Divadlo ako forma emocionálneho učenia

Súčasná psychológia vo vzťahu k vzdelávaniu vyzdvihuje pozitívny efekt tzv. emocionálneho učenia – získavania vedomostí na základe emočnej skúsenosti. Najefektívnejší spôsob emocionálneho učenia ponúka na Slovensku práve návšteva divadla. Študenti sa vďaka umeleckému zážitku – sledovaniu príbehu a stotožňovaniu s postavami – musia konfrontovať s vlastnými názormi, musia si vyprofilovať svoj vzťah k jednotlivým dejovým udalostiam a musia neustále vyhodnocovať konanie postáv v rámci svojej hodnotovej hierarchie. Ak v predstavení zohráva dôležitú okolnosť zasadenie deja do určitého historického obdobia, divák spozná prirodzenou cestou dôležité témy, konflikty, problémy, dilemy ľudí v tej dobe a môže tak nadobudnúť vlastnú autentickú skúsenosť zo situácií prežívaných spoločne s hercami. Vďaka rôznym emocionálnym impulzom plynúcim z predstavenia získajú dlhotrvajúci vnem – katarzný zážitok – ktorý obohatí jeho poznanie a sprostredkuje mu hlbinné pochopenie danej problematiky.

(NA GUT) Začíname! 

Divadlo Jána Palárika v Trnave vypracovalo podporný edukačný program pre stredné školy Škola (nie) je dráma. V rámci tohto programu ponúka doplňujúce vzdelávanie z maturitných predmetov humanitných smerov
(slovenčina a literatúra, dejepis, občianska náuka, umenie a kultúra). Pre doplňujúce vzdelávanie z dejepisu sú odporúčané dve inscenácie: (NA GUT) Začíname! a Matky. 

Inscenácia (NA GUT) Začíname! od súčasného českého dramatika Tomáša Vůjtka je temná groteska o živote nacistického zločinca, strojcu holokaustu, Adolfa Eichmanna. Hra sa odohráva v neurčitom tajomnom priestore (možno je to samotný očistec alebo Boží súd), do ktorého vchádza šarmantný muž. Má sa tu stretnúť s niekým veľmi dôležitým. Keďže nikto neprichádza, prihovorí sa upratovačke Vlastičke, ktorá práve umýva podlahy a vyrozpráva jej svoj príbeh. Je to osobná spoveď, obhajoba činov, kvôli ktorým ho ostatní odsúdili ako zločinca, pričom je presvedčený o svojej nevine. (NA GUT) Začíname!  je dokumentárna životopisná hra, v ktorej sú jasne zobrazené rôzne etapy vývoja fašistického režimu. Na to všetko nahliadame očami intelektuála Eichmanna, ktorý napriek svojmu ohromnému vzdelaniu nedokáže vnímať humanistické hodnoty. A preto, keď sa v nacistickom slovníku objaví termín „nepriateľ, škodca, parazit“, neváha konať „pre dobro“ svojej vlasti. Inscenácia ukazuje, ako nenápadne sa človek môže vzdialiť od vyznávania základných ľudských práv a vďaka racionalizácii (a pod rúškom sebaklamu) je schopný uskutočniť aj také ohavné činy, ako je zostrojenie mechanizmu organizovanej genocídy. Napriek ťaživej téme je inscenácia vybudovaná s veľkou dávkou irónie, jednotlivé scény sú vystavané na priam kabaretných číslach a do mrazivých Eichmannových monológov sú povsúvané nečakané komické prvky. Po predstavení bývajú organizované diskusie s odborníkmi z organizácie Living Memory, ktorí poukazujú na spojitosti medzi súčasnou spoločensko-politickou situáciou a tou, ktorá vrcholila na začiatku druhej svetovej vojny.

Matky

O kontroverzných okamihoch a málo reflektovaných udalostiach našich národných dejín vypovedá inscenácia Matky. Ide o adaptáciu románu súčasného slovenského spisovateľa Pavla Rankova. Dej sa odohráva v niekoľkých časových líniách. Hlavná dejová línia sa začína počas SNP. Mladá Zuzana Lauková sa stane svedkom smrti ruského partizána Alexeja, do ktorého bola zaľúbená, a ktorého dlhší čas ukrývala pred Nemcami. Po skončení vojny Rusi obvinia práve Zuzanu z toho, že prezradila Alexeja Nemcom a odvádzajú ju do ruského gulagu, a to aj napriek tomu, že čaká dieťa s Alexejom. Zuzanu prepúšťajú z tábora po Stalinovej smrti, čiže sa vracia do Československa, kde bujnie socializmus. Jej matka pracuje na družstve a neustále sa sťažuje na nespravodlivosť nových pomerov. Zuzana sa sústredí len na to, aby získala naspäť svojho syna, sedemročného Alexeja, ktorého dala do adopcie krutej dôstojníčke Irine, aby mu zachránila život. Zuzana zisťuje, že ruského partizána v skutočnosti prezradila jej matka. Vie, že syna jej Rusi nevrátia, ak neočistí svoje meno od kolaborantstva s fašistami, teda musí donútiť matku, aby sa priznala na SNB, alebo ju sama udať. Druhá dejová línia sa odohráva v súčasnosti. Študentka Lucia píše diplomovú prácu o gulagoch a navštevuje pritom už zostarnutú Zuzanu Laukovú, ktorá jej rozpráva svoj príbeh. Lucia je tehotná a zápasí so svojou matkou, ktorá ju posiela na potrat, no vďaka starej Zuzane spozná, čo je to pravá materská obeta a bezhraničná láska. Tretia dejová línia sa odohráva v 80. rokoch vo Švédsku, kde žije Zuzanin syn Alexej, ktorý emigroval po okupácii Československa. Alexej opatruje nevládnu Helgu, ktorej hovorí o tom, ako ho jedného dňa odviedli z Ruska do Československa a odvtedy nenašiel domov a nedokázal sa ani zmieriť s tým, že Zuzana je jeho matka. Za matku stále považuje dôstojníčku Irinu. V inscenácii Matky nie je materstvo zobrazené len ako biologická prirodzenosť, ale najmä morálna zodpovednosť. Každá z matiek sa v istom momente musí zodpovedať za to, aké morálne hodnoty svojmu dieťaťu vštepila, bez ohľadu na neustálu transformáciu spoločenskej situácie. 

Obe inscenácie poukazujú na nebezpečenstvo šírenia totalitných ideológií a ich dôsledky na život jednotlivca i celej spoločnosti. Vytvárajú obraz o dobe, v ktorej najdôležitejšia zo všetkých hodnôt – hodnota ľudského života – bola popretá a podriadená masovej ideológii (budovanie fašizmu, komunizmu). Zároveň nám pripomínajú, že osud človeka je vždy poznačený chodom dejín a je len na nás, či si zachováme čistý morálny štít za každých okolností. Už teraz rozhodujeme o tom, či budeme vzorom tých, pre ktorých teraz píšeme dejiny. 

Dejiny sú dráma alebo dejepis v divadle
Share on facebook
Share on whatsapp
Share on twitter
Share on linkedin

Vyberte si rubriku