Dobre, učme pre život – ale čo to znamená?

Vydarené učiteľské kon­ferencie, o ktorých sme v DOB­REJ ŠKOLE už viackrát referovali, sa svojím názvom i programom snažia spropagovať slogan „Učme pre život!” Aby tieto slová nezostali iba prázdnym heslom, bolo by dobré vyjasniť si, čo sa nimi vlastne rozumie. Tento príspevok má byť úvodným impulzom k širšej diskusii na túto tému.

K prvému slovu sloganu („učme”) mám drobnú terminologickú poznámku: činnosť, ktorú vykonáva učiteľ (vo vzťahu k žiakom), sa nazýva „vyučovanie”, a činnosť, ktorá sa odohráva na strane žiaka (prevažne v jeho mysli), sa nazýva „učenie (sa)”. Ak je teda náš slogan formulovaný z pozície učiteľov, mal by správne znieť „Vyučujme pre život!”. V hovorovej reči sa uvedené rozlíšenie niekedy nedodržuje – hovoríme že „učiteľ učí”. Je však dobré mať v poj­moch jasno, pretože ony významne ovplyvňujú naše uvažovanie o veciach.  Nie je náhoda, že medzi „vy­učovaním” a „učením (sa)” rozlišuje väčšina jazykov (teach/learn, unterrichten/lernen, enseigner/étudier…). Toto rozlíšenie je veľmi užitočné. Bez neho by sme napríklad nevedeli skonštatovať smutnú pravdu, že v našich triedach síce prebieha vyučovanie, často tam však nedochádza k učeniu.

Hoci slovíčko „pre” je zdanlivo iba nepodstatnou predložkou, možno je z celého sloganu najpodstatnejšie. Poukazuje totiž na účelovosť, intencionalitu pedagogickej činnosti. Pripomína nám, že vyučovať by sme mali s istými cieľmi, „pre niečo”. A to s cieľmi jasnými, explicitne sformulovanými a patrične zdôvodnenými. Žiaľ, naše školstvo fungovalo celé desiatky rokov de facto bez cieľov. Tie oficiálne, formálne (rozvíjať socialistickú osobnosť mladých ľudí…) skoro nik nebral vážne a iné neexistovali. A tak sme si postupne všetci zvykli na to, že školy vlastne žiadne ciele nepotrebujú, že ich existencia a ciele sú akosi samozrejmé, vyplývajúce zo samotnej podstaty štátneho vzdelávacieho systému. Až súkromné a alternatívne školy vznikajúce po revolúcii začali ako prvé vytvárať a verejne prezentovať dokumenty s explicitne sforulovanými cieľmi. Pri­tom sa, trochu paradoxne, práve pre ne stali neraz terčom kritiky a spochybňovania. Bolo to trochu nespravodlivé, pretože väčšina štátnych škôl vtedy žiadne jasné ciele nemala (a dodnes nemá!), čo je oveľa horšie.

Tretie slovo nášho sloganu („život”) je veľmi všeobecné a mnohoznačné. Vzdelávanie pre život preto môže mať veľmi rozmanité smerovanie, podľa toho, akú interpretáciu zvolíme. Rád by som v ďalšom varoval pred niektorými zúženými, zjednodušenými a v konečnom dôsledku kontraproduktívnymi interpretáciami uče­nia pre život.

Učme pre život, ale nielen ten pracovný! Máme aj osobný život.

Hoci moderný človek trávi v práci väčšinu času, redukcia celého nášho života na svet práce je škodlivá a škola by ju rozhodne nemala podporovať. Žiaľ, čoraz viac sme svedkami toho, že svet zamestnávateľov (vďaka svojej ekonomickej sile) vnucuje školám vlastnú agendu. Úloha školy sa tak postupne redukuje na prípravu pracovnej sily, ktorá čo najlepšie vyhovuje požiadavkám zamestnávateľov. Tento aspekt prípravy na život je nepochybne dôležitý, rozhodne by však nemal celkom vytlačiť prípravu na iné sféry života. Človek predsa nie je v živote iba zamestnancom. Je aj partnerom, rodičom, susedom, občanom, voličom, nositeľom a pokračovateľom istej kultúrnej tradície… Navyše, pokiaľ ide o svet práce, naša škola akoby automaticky predpokladá, že všetci žiaci budú zamestnancami. Ale oni sa predsa môžu rozhodnúť aj pre vlastné podnikanie. Pripravujú školy žiakov dostatočne aj na takúto životnú cestu?

Učme pre život, ale nielen ten praktický! Máme aj duchovný život.

Zdá sa, že slogan Učme pre život! sa najčastejšie interpretuje ako výzva na odklon od teoretickosti, neužitočnosti a aka­de­miz­mu, ktorými náš systém vzdelávania už celé desaťročia trpí. Je vnímaný ako výzva na opustenie nepraktického teoretizovania a posilnenie užitočnosti a spätosť vzdelávacieho obsahu s realitou. Hoci takýto posun (v rozumnej miere) by nášmu školstvu nepochybne veľmi prospel, nesmieme pritom zabudnúť, že človek má aj duchovný život, nielen praktický. Ak by dnes všetky školy na svete začali učiť iba veci, ktoré sú „praktické” z hľadiska každodenného života, za 50 rokov by nikto na zemeguli nedokázal čítať egyptské hieroglyfy. A to by bola tragédia. Učiť pre život by teda nemalo znamenať učiť iba pre praktický život. Každý kultivovaný človek by predsa mal mať aj rôzne kultúrne a duchovné potreby. Napríklad všeobecná orientácia v problematike náboženstiev (bez ohľadu na osobnú konfesiu) by mala byť pre každého vzdelaného dospelého človeka samozrejmosťou. To isté platí o primeranom vzťahu k rôznym druhom umenia (aj keď iba na pasívnej úrovni). Parafrázujúc slová britského historika Georga Treve­lya­na: nestačí, aby školy učili žiakov čítať, musia ich aj naučiť posúdiť, čo je hodné čítania.

Učme pre život, ale nielen pre ten budúci! Žiaci žijú už aj dnes.

V poslednom čase sa často opakuje, že škola má žiakov dobre pripraviť na budúci život, rozumie sa na ich život v dospelosti. Uvedomme si však, že väčšina žiakov strávi v škole aspoň 13 rokov! To je príliš dlhá doba na to, aby sme ju zredukovali iba na „čas prípravy na dospelosť”. Školské roky sú autentickou a plnohodnotnou súčasťou náš­ho života – ten sa predsa nezačína maturitou! Počas školských rokov sa v živote dieťaťa či mladého človeka odohrá množstvo významných a jedinečných životných situácií. Bola by preto chyba, keby ich škola „v zápale príprav na dospelosť” ignorovala. Škola by mala byť pomocníkom a sprievodcom súčasným životom detí. Nejeden 13-ročný žiak intenzívne prežíva generačný konflikt s rodičmi. Užitočné rady, ako ho zvládať, by žiak určite potreboval a ocenil viac, ako nejedno akademické učivo, o ktorom mu učitelia tvrdia, že ho „raz bude v živote potrebovať”.

Učme pre život, ale nie pre ten náš! Žiaci budú žiť svoj život.

Jednou z najdôležitejších profesionálnych schopností učiteľa by mala byť schopnosť odosobniť sa. (Nemá to však nič spoločné s neosobným prístupom k žiakom!) Ide o to, aby učiteľ chápal, že každý žiak je samostatná individualita a osobnosť, v mno­­hom odlišná od učiteľa. Žiaka čaká jeho vlastný život, ktorý bude určite iný ako učiteľov život. A to nielen preto, že svet bude technologicky vyvinutejší. Žiak vychádza z iného rodinného prostredia, budú ho formovať iné životné skúsenosti, na základe ktorých si vytvorí inú hierarchiu hodnôt a iné životné ciele. Učiteľ musí byť schopný rešpektovať, že jeho žiaci majú v mnohom iný pohľad na svet. Netvrdím, že škola má rezignovať na snahu skvalitniť či kultivovať názory a postoje žiakov. Až príliš často sa však stretávam s neprimerane direktívnym prístupom učiteľov, ktorí žiakom poskytujú iba málo priestoru na vlastnú aktivitu, názory, rozhodnutia. Učme žiakov, ako majú myslieť, nie čo si majú myslieť. 

Dobre, učme pre život – ale čo to znamená?

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top