Dvojnásobný trest

Dvojnásobný trest

Ako reagovať, keď si žiačka zabudne úbor na telesnú výchovu?

 Tento príbeh pochádza od matky, ktorej dcéra je piatačkou na základnej škole.

„Dcéra máva v pondelok a v piatok telesnú výchovu. Na konci týždňa vždy donesie úbor domov a ja ho cez víkend operiem. V jedno pondelkové ráno si však úbor zabudla doma. Na začiatku hodiny telesnej výchovy sa pani učiteľke ospravedlnila, no tá rozhodla, že dcéra musí aj tak cvičiť v šatách a v ponožkách. Na konci hodiny dcére povedala, že na druhý deň má po piatej vyučovacej hodine opäť prísť do telocvične v riadnom úbore a že bude ešte raz cvičiť so staršími žiačkami. Dcéra sa teda v utorok dostavila. Učiteľka jej podala švihadlo a kázala jej v kúte telocvične skákať. Dcéra tam s menšími prestávkami skákala celú vyučovaciu hodinu. Učiteľka na konci hodiny poznamenala, že verí, že si to dcéra poriadne zapamätá, a že si úbor už nikdy nezabudne. Moja dcéra športuje rada a veľa, problém teda nebol v tom, že si úbor zabudla zámerne, aby sa vyhla pohybu. Takýto kumulovaný trest sa mi zdá príliš tvrdý.“

Čo si myslíte o postupe učiteľky? Mala nechať žiačku cvičiť v civilnom oblečení? Mala jej uložiť náhradnú hodinu telesnej výchovy na druhý deň? A ako majú podľa vás učitelia telesnej výchovy riešiť problém, že niektorí žiaci si zámerne nenosia úbor, aby sa vyhli cvičeniu?

Tu sú názory niektorých čitateľov a čitateliek DOBREJ ŠKOLY:

Bežne nás nechávali cvičiť v šatách a všetci sme to v zdraví prežili. Tuším ste trochu precitlivelí. Učiteľ má právo nechať dieťa po škole, i keď tu to považujem za kontraproduktívne, ale neboli sme tam a nevieme vyjadrenie druhej strany, tak nevynášajme súdy. Je málo takých bezcitných učiteľov, aby takúto formu poučenia zvolili bez dôvodu. A ak by sa aj dievčaťu stala krivda, aspoň sa naučí, že svet nie je dievčenský román. V práci či u partnera sa miliónkrát stretne s nespravodlivosťou, dvojitým metrom, ublížením. Ak si na to nezvykne teraz, v reálnom živote sa pri prvom probléme zloží a skončí na psychiatrii alebo spácha samovraždu. Nerobte okolo detí ochranné bubliny, opičia láska ešte nikomu nepomohla k šťastnej budúcnosti.

Mária Mituchová

V prvom rade by si mala pani učiteľka viesť agendu, v ktorej by nemali chýbať poznámky o tom, kedy si žiak zabudol úbor, kedy, odkedy a dokedy necvičil po chorobe, ktorý žiak je oslobodený od telesnej výchovy čiastočne a ktorý úplne… Potom by sa mi ako učiteľke nemohlo stať, aby som nemala prehľad o tom, kto sa vyhýba hodinám cielene a u koho sa stalo, že si skutočne ten úbor len zabudol. A potom by nemal byť problém zo strany učiteľa zaujať patričné stanovisko. Určite však nie také, aké bolo v prípade spomínanej učiteľky.

Marta Hanuliaková

Učiteľka podľa mňa mala akceptovať ospravedlnenie žiačky. Nemala cvičiť na hodine v oblečení a v ponožkách už vôbec. V žiadnom prípade nemala nahrádzať hodinu ďalší deň. To skákanie bolo ponižujúce. Učiteľka porušila všetko, čo mohla. No, čo k tomu dodať? Nie je učiteľ ako učiteľ.

Hanna Pavlovská

Učiteľka by mala veľmi nepríjemný rozhovor so mnou a riaditeľom. Alebo by mohla pred celou triedou skákať hodinu na švihadle. Dal by som jej na výber.

Matúš Kaliský

Aj dospelí občas zabúdajú – je to normálne. Neviem, prečo práve pri deťoch v škole sa tak často vyžaduje bezchybnosť a robí sa kovbojka z každého zabudnutia aj u deciek, ktoré sa inak snažia. Na jednej strane poriadok musí byť, ale zas keď deti chodia do školy so zovretým žalúdkom a plačom na kra­ji, lebo nemajú istotu či niečo nezabudli, tak je to nie škola, ale výkon trestu.

David Pancza

U nás platí pravidlo 3x bez úboru = 1 neospravedlnená hodina, pretože bez úboru sa cvičiť nedá.

Janka Šebová

Sme ľudia a občas niečo zabudneme. Tu by bolo treba rozlišovať, či sa dieťa zámerne vyhýba telesnej výchove a prísť na dôvod, alebo to bolo len zabudnutie. Učiteľ predsa musí poznať žiakov a ich vzťah k pohybovej aktivite. Teda aj vedieť rozlíšiť či bol úbor zabudnutý náročky. A cvičiť v nevhodnom oblečení a obuvi je tak asi zarobené na úraz. 

Zuzana Kresáneková

Práve kvôli takejto buzerácií telocvikárov, ktorí si mysleli, že ich predmet je stred vesmíru, som si na strednej vybavila 4. zdravotnú skupinu a mohli mi mávať, keď som sedela a čítala knihu. Mimo školy som aktívne športovala a s chuťou. Dnes učím (nie telesnú) a urobila by som to znova aj s mojimi deťmi, keď vidím tie zastarané komunistické prežitky na hodinách telesnej.

Jana Podmanická Holbová

Myslím si, že učiteľ pozná svojich žiakov natoľko, aby vedel posúdiť situáciu a dôvod konania žiaka. Ak sa raz stane, že si zabudne úbor a vidím ako cvičí na hodinách, nerobila by som z toho tragédiu. Iné je, ak sa to stáva často. To je už umenie individuálneho prístupu pedagóga k rôznorodej skupine triedy.

Milica Lujza Luptáková

Toto rozhodne nebolo pedagogické riešenie. Dať dieťa bokom (ako do karantény) je primitívny nápad a nechať ho robiť to isté celú hodinu, zaváňa šikanou. Skvelá kombinácia ako zvýšiť u jedinca odpor ku športovaniu. Dieťa sa dalo „potrestať“ rôznymi inými spôsobmi a ani by si to nevšimlo a možno by si ešte väčšmi obľúbilo šport. Koniec koncov aj keby tam nešlo o náhodu ale zámer. Úbor sa nedá zabúdať do nekonečna. To je tak, keď prevyšuje ego a emócia nad ráciom.

Peter Semrád

Kto si nikdy nič nezabudol, ruku hore! Nepredpokladáme, že žiak je tiež len človek a myslíme si, že trestami ho niečomu naučíme. Áno, naučíme ho, že bude nenávidieť telesnú, školu, učiteľov a že byť omylný sa neodpúšťa. 

Anna Clupíková

Názor psychologičky

Pomôžme si zásadou hierarchie cieľov, o ktorej hovoril už Vít Hejný. Aké ciele sledujeme na hodine telesnej výchovy? V prvom rade chceme deti vychovať tak, aby z nich boli slušní ľudia, aby hrali fair-play, boli čestní, zodpovední, ohľaduplní voči druhým, aby podávali najlepší výkon, akého sú schopní – či už v športe alebo v živote. Druhým cieľom je budovať vzťah k pohybu a zdravému životnému štýlu tým, že im umožníme zažiť úspech, radosť zo športu, ukážeme im rôzne aktivity, pomôžeme im nájsť takú, ktorej sa budú s chuťou venovať aj v dospelosti. Až tretím z týchto cieľov je naučiť sa konkrétny druh pohybu alebo zlepšiť svoju fyzickú kondíciu.

Žiačka z príbehu si zabudla úbor – sme ľudia, zabúdame, stáva sa to každému z nás. K problému sa však postavila správne: ospravedlnila sa učiteľke, splnila jej pokyn a prijala trest, ktorý jej dala, nech už bol akokoľvek neprimeraný. Aké dôsledky pre ňu mohlo mať učiteľkino konanie? Cvičila v ponožkách a šatách – zdá sa, že sa jej nič nestalo, aj keď možno hrozilo potenciálne zranenie alebo prechladnutie, keď sa po hodine nemohla prezliecť. Nespravodlivo tvrdý trest mohol zhoršiť vzťah s učiteľkou, naštrbiť dôveru voči nej. Skákanie cez švihadlo v kúte telocvične na hodine inej triedy muselo pre ňu byť ponižujúce. Ak má pozitívny vzťah k športu, zrejme to jedna negatívna skúsenosť nezmenila, no rozhodne ani nič nevylepšila. A či si vďaka tomu naozaj už nikdy úbor nezabudne, to sa uvidí – dovolím si odhadnúť, že to nebude mať veľký vplyv.

Ako má učiteľ postupovať, keď si žiaci neprinesú na hodinu úbor? Ak ide
o žiaka, o akom je reč v príbehu, úplne postačí nechať ho zažiť prirodzený dôsledok svojej zábudlivosti – posadiť ho na lavičku, kde sa nemôže zapojiť do aktivity, ktorú má rád. Dobrý učiteľ by možno žiakovi dokázal dať úlohu rozhodcu, trénera či zapisovateľa, aby bol preňho čas strávený na hodine užitočný. Ak sa niekto hodinám vyhýba zámerne, treba v prvom rade zistiť príčinu. Možno necvičí zo zdravotných dôvodov, možno sa hanbí, možno nemá kondíciu a hodiny sú preňho frustrujúce, možno má obavy zo zlyhania, možno má konflikty so spolužiakmi. Dôvodov môže byť veľa a každý z nich treba riešiť iným spôsobom. Prísny trest však sám o sebe nevyrieši takmer žiadny z uvedených problémov, často narobí viac škody ako úžitku. 

Zuzana BURJANOVÁ

Dvojnásobný trest

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top