Ešte raz o pomalom vzdelávaní

 V májovom čísle DOBREJ ŠKOLY som vo svojej pravidelnej Úvahe po zvonení navrhoval,  aby sme v školách skúsili zaviesť prvky tzv. pomalého vzdelávania. Nedá mi to, aby som sa k tejto téme nevrátil na trochu väčšom ploche.

Keď sa začiatkom 20. storočia futuristi opájali pocitom rýchlosti a zbesilo napredujúcej civilizácie, ešte netušili, v akom zhone budeme žiť o 100 rokov neskôr. Dnes už nie sme takí nadšení „krásou nepokoja a rýchlosti“, o ktorej sníval Marinetti vo svojom futuristickom manifeste. Čoraz viac ľudí cíti, že neustály zhon a naháňanie sa sú kontraproduktívne a nezdravé. Lenže z idúceho rýchlika sa ťažko vystupuje. Napriek tomu to mnohí skúšajú. Keď v roku 1986 otvorili fast­foodovú reštauráciu
McDonald´s pri Španielskych schodoch v Ríme, Carlo Petrini založil protestné hnutie Slow food (pomalé stravovanie). Dnes už je „pomalých hnutí“ celý rad – existujú pomalé filmy, pomalá móda, pomalé mestá, pomalé médiá aj pomalý životný štýl.
A nemusíme za pomalosťou chodiť až do Ríma – v Novej Cvernovke v Bratislave funguje pod vedením Viktora Suchého Kabinet pomalosti

Možno už tušíte, kam mierim. Mám neodbytný pocit, že dozrel čas aj na hnutie pomalého vzdelávania. Ako by mohlo vyzerať?

Menej naháňania

Už roky počúvame od učiteľov ponosy, že učiva je priveľa a že sa musia na hodinách neustále ponáhľať, aby ho stihli prebrať. A to neraz iba formou zrýchleného výkladu, bez možnosti nové objavy či poznatky zažiť, precítiť, premyslieť a prediskutovať. Pomalé vzdelávanie by pred kvantitou učiva preferovalo kvalitu jeho osvojenia. Nemalo by za cieľ ísť príliš do šírky, no o to viac by sa usilovalo ísť do hĺbky. Je lepšie dôkladne spoznať, precítiť a premyslieť dve knihy, ako sa povrchne dozvedieť o desiatich knihách. V pomalom vzdelávaní by nemalo ísť o to, koľko učiva sa prebralo, ale aký formatívny účinok sa vzdelávaním dosiahol. V tradičnej škole, kde hodina nasleduje za hodinou a učitelia pred žiakmi defilujú ako na bežiacom páse, sa síce žiaci veľa dozvedia, ale stopa, ktorú to všetko na nich zanechá, je niekedy minimálna.

Viac prežívania

Naše štátne vzdelávacie programy sa príliš zameriavajú na akademické disciplíny a na základy jednotlivých vied. Nikto nespochybňuje ich dôležitosť, vzdelávaniu by však prospela väčšia vyváženosť. Slovami Kena Robinsona: „V žiadnom vzdelávacom systéme na svete nemajú deti každý deň hodinu tanca tak, ako majú hodinu matematiky. Pýtam sa – prečo?“ Nočná výprava do lesa, táborák, splav alebo hoci len otvorená diskusia so zaujímavým hosťom môžu pritom žiakov motivovať, nasmerovať a ovplyvniť oveľa viac ako systematické preberanie učiva v triede. 

Nedelený čas

Bodil Jönssonová v knihe Deset myšlenek o čase zdôrazňuje význam tzv. nedeleného času, teda aktivít, pri ktorých vopred nevieme, ako budú prebiehať a najmä ako dlho budú trvať. Takéto aktivity v školách celkom absentujú – každá vyučovacia hodina má vopred presne vymedzený čas, bez ohľadu na to, ako sa vyvíja fyzikálny experiment alebo aká zaujímavá diskusia vznikla. Dôvod je zrejmý: neurčitá dĺžka jednotlivých aktivít by komplikovala organizáciu vyučovania. Nemala by však mať prednosť kvalita a účinnosť pred organizáciou? V „pomalej škole“ by sa mali občas vyskytovať aj vzdelávacie aktivity, ktorých dĺžka nie je vopred stanovená, ale závisí od toho, ako sa aktivita vyvíja. Ak sa pri niektorej téme rozpúta živá diskusia, je kontraproduktívne ju po 45 minútach prerušiť. Takáto flexibilita by si však vyžadovala väčšiu mieru improvizácie, od ktorej sme si v našich školách už celkom odvykli. Všetko musí byť mesiace vopred naplánované. To je však typické pre „rýchly, kvantitatívny prístup“. Pomalosti plánovanie nesvedčí.

Viac individualizácie

Žiaci nie sú všetci rovnakí. Ak má byť vzdelávanie efektívne, nemôže byť jednotné, konfekčné, uniformné, musí rešpektovať individuálne rozdiely medzi žiakmi (a dokonca aj medzi učiteľmi). V „pomalej škole“ by nenútili všetkých postupovať rovnakým tempom, písať všetky slohové práce na rovnaké témy, čítať rovnaké knihy atď.

Viac ticha

Rýchlosť je hlučná, pomalosť je tichá. Pomalá škola by mala vytvárať viac priestoru pre tiché aktivity ako čítanie, písanie, premýšľanie, hĺbanie či samoštúdium. Zborovňa, trieda, chodby ani školská jedáleň sa nemusia podobať na vestibul železničnej stanice. 

Ak niekomu uvedené námety pripadajú príliš utopické, mal by vedieť, že viaceré z nich sa už dnes uplatňujú v rôznych školách. Autor si spomína, že keď prvýkrát navštívil Základnú školu Montessori v Bratislave, jedným z najsilnejších dojmov, ktoré si odtiaľ odniesol, bolo neuveriteľné ticho a pokoj. Pokojný ranný kruh, pokojní učitelia, pokojné aktivity, to všetko prispievalo k tomu, že aj žiaci boli prekvapujúco pokojní. 

Šoférom sa zvykne pripomínať, že pomaly ďalej zájdu. Niečo mi hovorí, že by to mohlo platiť aj pre učiteľov. 

Ešte raz o pomalom vzdelávaní

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top