Rozhovor s Andreou Gálovou
Učila už ako vysokoškoláčka na štátnej bratislavskej základnej škole. Na Univerzite Komenského v Bratislave vyštudovala pedagogickú fakultu s trojkombináciou dejepis – občianska a etická výchova.
Andrea Gálová dlhé roky učila na 1. súkromnom gymnáziu v Bratislave, kde sa okrem zapájania do rôznych činností na podporu demokracie či občianskeho aktivizmu venovala na hodinách dejepisu aj obrátenej kauzalite. Po odchode zo školstva pracovala na Úrade splnomocnenca vlády pre rómske komunity aj v Sociálnej implementačnej agentúre pod Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny. Po rokoch sa znova vrátila do školy, aby zúročila svoje skúsenosti z iných sfér. Úprimne a bez okolkov hovorí o tom, kedy by mal učiteľ radšej odísť, aby tak neškodil sebe i žiakom, prečo sa po rokoch vrátila späť a tiež, že politika patrí do školy. Za redakciu sa s ňou rozprávala Martina Sondej Hosťovecká.
Ako učiteľ vie, že už v škole nie je rád?
Každý to asi vníma inak. Ja som si napríklad uvedomila, že roky hovorím tie isté vtipy, ktoré už navyše nebavili ani mňa. Ak sa na vec pozriem s nadhľadom, keď už učiteľ nie je rád na svojej pozícii, škodí nielen sebe, ale aj žiakom a škole. Asi som v tej chvíli bola sebecká, lebo som si uvedomovala, že najmä mne už nie je dobre a že deťom v triede už nemám čo dať. Všetko, čo som sa naučila na vysokej škole, som žiakom odovzdala. Mala som ale pocit, že nič z toho už neplatí, že svet sa pohol.
Takýto pocit ale nie je nezvyčajný pri práci s ľuďmi, ktorá je veľmi vyčerpávajúca. Umocnilo tento stav ešte niečo?
Dobrá rada – v úvodzovkách, samozrejme – pre riaditeľa alebo pre akéhokoľvek šéfa: Ak chceš prísť o dobrého pracovníka, vyťaž ho
na 120 % percent. V tom čase som so svojou triedou maturovala. Ťahala som päť seminárov. Mala som najvyšší úväzok vo svojej učiteľskej kariére. Bola som veľmi unavená. No neprejavovalo sa to tak, že by som si nerobila svoju robotu, ja som len prestala počúvať veci, ktoré sa plánovali do ďalšieho roka.
Dá sa povedať, že si sa vnútorne vypla?
Pripravovala sa veľká reforma, bolo to v roku 2008. Stále sa v škole hovorilo, čo bude v súvislosti s ňou od septembra treba urobiť. Vtedy som už nemala kapacitu prijímať nové veci. Prestala som mať chuť vymýšľať nové veci. Sama som si vtedy úplne neuvedomovala, kam to smeruje. No posledný júnový týždeň som mala možnosť si to lepšie premyslieť. Debatovala som s rodinou, či je to v poriadku, či mi nepreskočilo (smiech). Na druhý deň som dala výpoveď.
Bola si extrémne vyťažená učiteľka, no na druhej strane si mala podporu vedenia pre svoje inovatívne projekty. Mala si obavy z toho, ako to príjmu?
Pre niektorých členov vedenia to nebol z mojej strany nečakaný krok. Bolo to na mne predsa len nejako vidieť. Boli by radi, keby som ostala ešte aspoň rok. No ja som si to už nevedela predstaviť. Ak by som to zobrala späť, už by som z toho kolesa nevystúpila.
Výpoveď si podala disciplinovane na konci roka.
V tomto je tiež veľká ukážka učiteľskej zodpovednosti. Viackrát som rozmýšľala, kedy to bude najvhodnejšie – kedykoľvek či na konci roka, aby bol čas za mňa nájsť náhradu, aby som nikomu nekomplikovala život. Učiteľ chce vždy všetko dokončiť. Raz máš triedu a chceš ju vyviesť, potom zasa doviesť maturantov… Vždy sa nájde niečo, čo to rozhodnutie oddiali. V zornom poli máš stále najlepší záujem detí. V podstate ľahko sa zo školstva odchádza len na materskú. A tiež sa krok opustiť školstvo ľahšie prepáči mužom.
Nepotrebovala si len zmeniť školu?
Škola, na ktorej som učila a učím i teraz naďalej, je vynikajúca škola. Dostala som nezáväznú ponuku i z inej zaujímavej školy, no ja som presne vedela, že ísť z jednej školy do druhej moje nastavenie nerieši.
Mala si plán B – čo budeš robiť, ak nie učiť?
Nie. Nemala som vyhliadnutú žiadnu prácu. Pre mňa to bolo veľmi zvláštne obdobie. Vedomie, že som urobila dobre, však bolo veľmi silné. Vtedy som ani len netušila, že sa raz vrátim. Nešla som do toho s tým, že si chvíľu od školy oddýchnem a prídem späť.
Vraj učitelia na trhu práce nemajú dobrý rating. Stretla si sa s tým pri hľadaní práce?
Žiaľ, to je fakt – učitelia nemajú dobré hodnotenie na trhu práce. Je v tom ale veľký predsudok. Aj na strane zamestnávateľov, aj na strane učiteľov. Oni sami sa podceňujú. Na otázku: Čo ste doteraz robili?, prichádza odpoveď: Zatiaľ som len učil.
Aká bola tvoja prvá práca po opustení školstva?
Potrebovala som si oddýchnuť. Robila som administratívnu silu – bola to práca, ktorá si nevyžadovala moje intelektuálne schopnosti. Po dvoch mesiacoch som však vedela, že sa už nič nové nenaučím. Bolo mi jasné, že to bola moja prestupná stanica. Vtedy som ešte nevedela, že sa podceňujem. Myslela som si, že sa hodnotím na trhu práce primerane. Tento typ práce by ale dokázal robiť ktorýkoľvek z mojich učiteľských kolegov, no po čase by sa všetci cítili nevyužití.
Kam si potom išla?
Dostala som zaujímavú ponuku z Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity. Tam som po krátkom čase zistila, čo všetko viem vďaka tomu, že som učiteľka, a je to moja obrovská výhoda oproti ostatným. Učitelia nevedia, čo všetko vedia. Práca s počítačom bola už vtedy na našej škole samozrejmosťou. Ďalšou výhodou bola komunikácia s ľuďmi, schopnosť riešiť problémy, zorganizovať si prácu, delegovať robotu. Dokonca učiteľ môže byť aj šéf, lebo to vie. Dennodenne to robí v triede. Dokáže zorganizovať väčšie podujatia i medzinárodné konferencie. Vie ich odmoderovať, lebo je zvyknutý vystupovať pred množstvom ľudí – pred žiakmi i rodičmi. Učiteľ vie ďaleko viac, ako si o ňom myslí trh práce a ďaleko viac, ako si myslí on sám.
Môže podľa teba učiteľom v akomsi reštarte pomôcť sabatikal? Samozrejme, platený. Inak budú učitelia tvrdiť, že ho nepotrebujú.
Mne rok na reštart nestačil. Otázne je, ako veľmi učiteľa vyčerpáme, kým ho pošleme si oddýchnuť. Malo by to byť skôr, ako sa úplne zloží. Vtedy si viem predstaviť, že rok pomôže. Mne teraz pomáhajú aj rôzne školenia, semináre, na ktorých sa stretávam so správne naladenými ľuďmi. Stačí deň nových impulzov, nápadov a človeka to nakopne.
Tak, ako si cítila, že musíš zo školstva odísť, cítila si potrebu sa vrátiť?
Nebola som to celkom ja, ktorej táto myšlienka zišla na um. V mojom piatom, teda poslednom roku mimo školy, som nevylučovala ani možnosť návratu. Vtedy mi zavolali z bývalej školy, že hľadajú dejepisára a či sa nechcem vrátiť. Veci akosi zapadli do seba. Bolo to dobré načasovanie. Možno, ak by ponuka prišla o rok skôr, povedala by som nie.
Čo je na práci učiteľa pre teba tak veľmi príťažlivé, že si sa k nej vrátila?
Je to práca, ktorá je kreatívna, zaujímavá a zmysluplná. Úloha učiteľa je jasná. Keď som vchádzala do triedy, nepotrebovala som žiadny návod. Občas som sa potom pýtala samej seba, čo vlastne v inej práci robím, keď ja viem v prvom rade učiť.
Si iným učiteľom, ako si bola, keď si odchádzala?
Návrat nebol ľahký. Hneď som sa do školských koľají vpraviť nevedela. Ale bola som sebavedomejšia. Keď som odchádzala, uvedomila som si, že veď ja som bola od svojich šiestich rokov až do tridsiatky stále iba v škole – najprv ako žiačka, potom ako učiteľka. Spomínam si na pocit, keď som závidela svojim študentom, že idú študovať do zahraničia. Vedela som, že túžim ešte nejaké veci zažiť. Keď som sa po rokoch vrátila, bola som obohatená o veľké množstvo prežitých vecí.
Čo ti dalo tých päť rokov mimo školstva?
Veľa známych a kamarátov z rôznych profesií. A rozhľadenosť. To, že som vyplávala z tej školskej bubliny. Škola je neuveriteľná bublina! Je to len akýsi trenažér na život – sú tu vzťahy, rôzne spôsoby komunikácie, niečo sa naučíš, niečo vyrobíš, niekam sa aj posunieš. Z tohto všetkého pramení obrovská psychická únava. Učiteľ príde domov, je vyčerpaný z ľudí, potrebuje sa pripraviť na ďalší deň… Nie je veľká šanca, že niekde spozná nových ľudí.
Vieš svoje nové kontakty využiť v škole?
Samozrejme. Som občiankárka a dejepisárka. Keď som sa vrátila, robila som D klub, kam som pozývala pre študentov zaujímavých hostí. Naši študenti pracujú na rôznych projektoch, viem im pomôcť s konzultantom zvonka, ktorý môže vniesť do problematiky, na ktorej pracujú, novú optiku. Tieto kontakty by som nikdy nemala, ak by som iba učila.
Vieš v škole na občianskej výchove zúročiť aj témy, ku ktorým si sa dostala v Úrade splnomocnenca vlády pre rómske komunity?
Občas mi napadlo, že toto je niečo, čo by mali ľudia vedieť a ako dobre by som to vedela využiť na hodine. Dnes tieto skúsenosti z romáckej komunity používam na vyučovaní veľmi často. Toho, čo sa snažím posunúť deťom, je veľa, spája sa to s mojím občianskym postojom k týmto témam. Ale hlavne odovzdávam ďalej jedno: neposudzovať.
Boli nejaké občiankarske témy, na ktoré si si predtým netrúfla?
Odpoviem trochu zoširoka. Okrem sebavedomia som získala možno čosi ešte dôležitejšie – stala som sa pokojnejšou. Predtým som do obrany práv a demokracie išla s absolútnym nasadením. Vždy som sa vedela zastať slabších, niekoho, kto tam nie je, kto to nedokáže sám. Vedela som sa pohádať pre správnu vec. Niekedy možno i zbytočne. Teraz som zhovievavejšia k rozdielnym názorom, no nenechám ich len tak odznieť dostratena. Očakávam racionálne argumenty aj na druhej strane. Do diskusie idem oveľa viac seriózne a menej emotívne. Jasnejšie otváram problém.
Môže podľa teba aj naďalej fungovať občianska výchova ako odpadkový kôš spoločenských vied?
Nikto z občiankarov nie je polyhistor Matej Bel, hoci nás ním nútia byť. Nevieme potom zodpovedať otázky, ktoré idú do hĺbky, napríklad z práva, lebo nie sme právnici, z ekonómie, lebo nie sme ekonómovia… U nás v škole je občianska výchova na druhom stupni integrovaná v dejepise a etike. A je to tak lepšie. Dejepis sa nedá učiť bez občianskej. Aj na iných školách dejepisári občiansku prirodzene integrujú do svojich hodín, ani o tom nevedia.
Simulovali ste pre študentov napríklad prezidentské voľby. Patrí politika v akejkoľvek podobe do školy?
V škole vzdelávame a vychovávame. Fyziku ich učíme preto, aby z nich boli fyzici (aspoň z niektorých), matematiku, aby z nich mohli byť vedci alebo ekonómovia. Každý má volebné právo od svojich osemnástich rokov. A ja ako učiteľka občianskej výchovy ich k tomu nemám vychovať? Neukázať im, ako to funguje? Preto takéto aktivity vítam. Študenti sú raz občanmi a je mojou povinnosťou ich do toho voviesť.