Učiť malých určovať čas na ručičkových hodinách nie je vždy jednoduché. Nepoznajú minúty, sekundy, premeny jednotiek v prvom a druhom ročníku nehrozia. Preto je pre nich ťažké si predstaviť, ako a prečo tá veľká ručička prejde „veľa“ a malá ručička „málo“ za 1 hodinu. Rozhodla som sa im tieto predstavy nejako „zhmotniť“.
Zahrali sme sa na zvieratá – premiestňovali sme sa na druhý koniec miestnosti rôznymi zvieracími krokmi a počítali ich. Zistili sme, že každý urobil iný počet krokov.
Potom dostali úlohu: mali prejsť rovnaký úsek vedľa seba a sledovať, čo sa deje. Malí bádatelia veľmi rýchlo zistili, že rýchle zvieratká sa dostali rýchlejšie na druhú stranu ako pomalé.
Model zo špagátov
Odstrihla som dva kusy špagátu – jeden dlhý a druhý 12-krát kratší. Teraz mali deti za úlohu prejsť vzdialenosť, ktorú označovali tieto kusy špagátu, za rovnaký čas. Deti veľmi rýchlo pochopili, že rôzne vzdialenosti prejdú za rovnaký čas iba tak, že pôjdu rôznou rýchlosťou.
Z dlhého špagátu som urobila kruh, krátky som priložila zvnútra a vznikol tak model hodín. Ukázali sme si, koľko prejde za hodinu veľká ručička a koľko malá. Teraz rýchle zvieratko obehlo zvonka kruh, kým pomalé sa posunulo zvnútra iba o kúsok. Na ďalší raz som priložila ďalší malý kúsok, potom ďalší, až sa kruh po vnútornom obvode zaplnil dvanástimi malými kúskami. Tak sme si vysvetlili fungovanie ručičiek na hodinkách. Videli sme, že kým jedna prejde celý obvod kruhu, druhá iba kúsok.
Byť hodinkami je super
Tu sme sa dostali k ďalšej zábavnej časti – stali sme sa hodinkami. K tomu dopomohla náhoda. Jeden žiak bol na karnevale za hodinky s úžasnými fungujúcimi ručičkami. Samozrejme, hodinky ostali v škole. Bol to pre nich obrovský zážitok môcť byť hodinkami. A ak sa ešte aj mohli postaviť na stôl, bol to zážitok na druhú. To, čo sme si vyskúšali so špagátom, si žiaci odskúšali nielen na týchto veľkých hodinách, ale tiež pracovali pri stole s maketami, ktoré si vyrobili už skôr a na interaktívnej tabuli, kde dokresľovali ručičky.
Podobným spôsobom sme si nacvičili aj pol, štvrť a trištvrte, až nastúpila pre nich časť najdôležitejšia – mohli sa stať hodinovým inšpektorom. Jeho úlohou bolo chodiť pomedzi žiakov v triede a sledovať, kto má zadanú úlohu vyriešenú dobre a kto zle a následne určiť ďalšieho, ktorý pôjde robiť hodinového inšpektora. Dať deťom pocit dôležitosti, to je polovica úspechu. Dbala som na to, aby sa deti vystriedali všetky, samozrejme, nestihli sme to na jednej hodine. Táto hra na inšpektora ich však neskutočne motivovala, deti sa naučili určovať čas na hodinách veľmi rýchlo. A čo je najdôležitejšie – zabávali sa pri tom. ν
Ibolya STRAUSSOVÁ
Základná škola, Nižný Klátov