Divadelné predstavenie, ktoré rozvíja lásku k umeniu, kultúre a estetike
Čo majú spoločné umenie a vzdelávanie? Napríklad to, že sú na samom okraji verejného záujmu. (Najmä čo sa týka financovania.) Ale pravdaže aj to, že sú to dva hlavné nástroje na výchovu kultivovaného človeka. Tak ako vzdelanie napomáha lepšiemu vnímaniu umenia, aj umenie má svoj nedoceniteľný zástoj vo vzdelávaní. Oboje však v súčasnosti naráža na mnohé negatívne vplyvy, ktoré význam vzdelania i umenia potierajú alebo banalizujú.
Je nesmierne zložité viesť študentov k dôvere vo fakty a pravdivé informácie, keď žijeme v postfaktickej dobe plnej dezinformácií. Tak isto je zložité vysvetliť ľuďom, prečo je dôležité umenie, keď sme obklopení gýčom, komerčným primitivizmom a vizuálnym smogom. Dokonca podľa niekoľkých štúdií je naša nervová sústava neustále dráždená a poškodzovaná práve hudobnými, vizuálnymi a inými podnetmi, ktoré napádajú dennodenne naše zmysly z rádií, novín, médií – a nemajú nič spoločné s tým, ako má vyzerať literatúra, hudba, film…
Ako zistíme, že to, čo nás obklopuje a často sa tvári ako umenie, vlastne umením nie je? Ako sa môžeme voči tomu vyhraniť a zvoliť si inú cestu? Akú cenu má mať pre nás umenie, keď aj ono samo podľahlo zábavnému priemyslu a továrenskej výrobe? Môže umenie zveľaďovať naše duševné zdravie? Aj na tieto otázky dokáže dať odpoveď znalosť estetiky, dejín umenia a kultúry.
Umenie a kultúra, dejiny umenia a estetika
Umenovedné predmety ako umenie a kultúra, dejiny umenia či estetika patria v súčasnosti k bežnej stredoškolskej výučbe. Je prirodzené, že aj prostredníctvom teórií a dejín umenia mladý človek získava nové poznatky o svojej kultúrnej identite.
Keď niekto vyučuje umenie a kultúru, dejiny umenia a estetiku, očakáva sa nielen to, že pedagóg dokáže rozlíšiť a charakterizovať rôzne umelecké smery v hudbe, literatúre, divadle, výtvarnom umení či filme, pozná ich chronológiu a dokáže priradiť ich vývin k spoločensko-historickým pomerom, ale že dokáže umenie plne vnímať a chápať jeho zmysel, podstatu, odkaz… Veď ako inak by k tomu mohol viesť stovky mladých ľudí? Či chceme alebo nie, musíme uznať, že toto je na jedného človeka jednoducho priveľa. Každé umelecké odvetvie má predsa špeciálnu umenovednú disciplínu, ktorá sa ním hĺbkovo zaoberá. Ako môžeme chcieť od stredoškolského učiteľa, aby bol muzikológom, teatrológom, estétom, historikom, filmovým, literárnym vedcom v jednej osobe?
Vhodnými doplnkami vyučovania umenovedných predmetov sú návštevy galérií, múzeí a divadla – teda priama skúsenosť a zážitok z umeleckého diela. Umenie má oproti tradičnému vzdelávaniu výhodu, že siaha aj tam, kam nedokáže vkročiť naša racionalita. Odkrýva nám poznanie o svete a sebe samých spôsobom, ktorý mnohokrát nedokážeme nijako verbalizovať. Neexistuje človek, ktorý by umenie nedokázal vnímať vôbec. Umenovedné predmety sú vhodným priestorom na to, aby v sebe mladý človek objavil nadšenie pre umenie a dal šancu odpovediam na otázky o ľudskom bytí, aké dokáže priniesť len umenie.
Umenie by malo nútiť premýšľať
Každý človek vníma umenie individuálne podľa svojich vedomostí, životných skúseností a schopností analytického a kritického myslenia. Bohužiaľ, na Slovensku sa ešte stále stretávame s tradíciou vnímania umenia podľa idey socialistického realizmu, ktorá popierala recipientovu imagináciu, fantáziu, schopnosť vnímať metafory, symboly, podtexty a všetko abstraktné či neexaktné. A to sa prejavilo aj v našej schopnosti vnímať divadlo. Divadlo je syntetické umenie, teda spája v sebe slovo, výtvarné umenie, hudbu, tanec, v súčasnosti aj videoart a iné. Obsahuje teda hneď niekoľko možností diskusie o umeleckých prostriedkoch. Každé umenie obsiahnuté v divadelnom tvare má svoje jedinečné miesto a jeho význam pre inscenáciu ako celok sa dá výdatne analyzovať a interpretovať.
V totalitných režimoch vznikalo umenie, ktoré slúžilo ako nástroj propagandy, teda divákovi jasne predostrelo a násilne vnútilo, čo si má myslieť, s akými myšlienkami a emóciami má odchádzať. Súčasné divadlo kladie dôraz práve na demokratické vnímanie umenia. Dáva divákovi šancu zvoliť si, čo ho na diele zaujalo, oslovilo, čo sa ho dotklo a zmenilo jeho doterajšie vnímanie reality. Takéto vnímanie umenia si však vyžaduje aktívne mysliaceho človeka, ktorý má chuť a potrebu budovať si na veci vlastný názor, nielen pasívne prijímať názory iných.
Po Nežnej revolúcii aj slovenské divadlo začalo objavovať prvky
postmoderného európskeho divadla, ktorého cieľom nie je „naservírovať“ divákovi názor alebo informáciu, ale nabáda ho, aby si názor sformuloval sám. Tvorca nevnucuje divákovi tézy, ale vrství tému, aby si z nej divák mohol zobrať to, čo je mu vlastné.
Temperamenty (ako sa očesať vo vetre a nezahodiť srdce)
V repertoári Divadla Jána Palárika nájdete inscenáciu Temperamenty (ako sa očesať vo vetre a nezahodiť srdce), ktorá všetky umelecké zložky vníma rovnocenne a je tým pádom vhodným príkladom toho, ako vyzerá súčasné európske umenie. Ponúka divákovi nekonečné množstvo interpretácií. Zaoberá sa objavovaním identity, výnimočnosti človeka ako indivídua, jeho osobitými schopnosťami, nadaním, genetickými dispozíciami. Kladie si otázky, ktoré si neraz musí zodpovedať mladý človek: „Čo ma robí odlišným od ostatných? V čom spočíva moja originalita?“ Autor neprináša na javisko príbehy vymyslených postáv, ale kladie tieto otázky priamo divákovi prostredníctvom autentických hereckých výstupov, ktoré vždy odkryjú danú tému z iného hľadiska a objavia nový význam pojmu „temperament“. Herci počas tvorby predstavenia musia prejsť rôznymi polohami a skúsenosťami. Sú interpretmi slova, hudby, pohybu, sú výtvarnými objektmi i výtvarníkmi a cez tieto skúsenosti sa dostávajú k prirodzenému komplexnému umeleckému vyjadreniu.
Inscenácia je súčasťou vzdelávacieho programu Škola (nie) je dráma. Každá inscenácia je uvádzaná s diskusiou, ktorá sa zameriava na konkrétny vyučovací predmet. Je zaujímavé, že diskusie zamerané na umenovedné predmety, sa nesú zakaždým v duchu objavovania, oboznamovania sa s novým pohľadom na divadlo a umenie ako také. Keď sa divák pozerá na umenie prekračujúce hranice realistického zobrazovania, často má potrebu rozmýšľať nad tým, „čo tým chcel autor povedať“. V takom umeleckom žánri, akým sú Temperamenty, je takáto otázka úplne zbytočná. V tomto predstavení vám autor nepokladá hádanku, ktorú musíte rozlúštiť, aby ste mali umelecký zážitok. Stačí poznať jedine samého seba, byť k sebe úprimný a zrazu sa pred divákom otvorí celá škála tém, konkrétnych replík, ktoré hovoria herci na javisku, ale znejú ako vystrihnuté z niektorej situácie nášho vlastného života, dokonca našich obáv, myšlienok, túžob a vecí, ktoré sme nikdy nevyslovili nahlas.
Inscenácia je jednou z tých, ktoré aktivizujú v človeku tie vnemy, ktoré inokedy zostávajú bez stimulov, keďže sa dotýka nášho podvedomia oveľa viac než vedomia. O unikátnosti tejto inscenácie a jej výrazových prostriedkov nás presviedčajú v prvom rade diskusie s divákmi a študentmi. Diskusie prebiehajú vždy za prítomnosti hercov, režiséra Andreja Kalinku a dramaturga Milana Kozánka. Vďaka diskusii so špičkovými súčasnými umelcami, ktorých tvorba prekročila hranice našej krajiny, získavajú študenti komplexnejší pohľad na vývin umenia, jeho estetických prostriedkov a lepšie pochopia vznik rôznych súčasných umeleckých smerov. V neposlednom rade je dôležitá diskusná téma kultúra na Slovensku, jej podpora, rozvoj, aktuálny stav a potenciál. A práve toto je sféra, ktorú v budúcnosti dokážu ovplyvniť aj študenti – nová generácia, ktorá má šancu zveľadiť to, čo jej predchodcovia doteraz podceňovali.