Koho budete voliť, pani učiteľka?

Ako reagovať, ak sa žiaci pýtajú, aké sú vaše volebné preferencie?

Tento skutočný príbeh sa stal začínajúcej učiteľke gymnázia na strednom Slovensku.

„Učím druhý rok na gymnáziu. Mám aprobáciu na slovenčinu a dejepis, ale na doplnenie úväzku som dostala aj dve maturitné triedy, v ktorých učím náuku o spoločnosti. Na hodinách sa snažím so žiakmi veľa rozprávať a v rámci diskusií občas prezentujem aj vlastné názory na rôzne spoločenské udalosti.

S blížiacimi sa voľbami sme viackrát diskutovali aj na túto tému. Akceptujem, že škola by mala byť apolitická, preto sa snažím viesť hodiny tak, aby svoje názory prezentovali najmä žiaci. Lenže na konci minulej hodiny sa ma žiaci úprimne opýtali, koho budem voliť a prečo. Nevedela som, ako zareagovať a či im to mám (a smiem) povedať. Zachránilo ma zvonenie, no obávam sa, že sa žiaci budú chcieť k otázke o týždeň vrátiť. Stojím teraz pred dilemou: hovoriť pred žiakmi iba v inotajoch, alebo otvorene priznať, ktorej strane dám svoj hlas. Skúsenejšie kolegyne mi odporúčajú tieto témy radšej vôbec neotvárať, lebo sa vraj môžem dostať do problémov. Ibaže ja som tému neotvorila sama, žiaci sa ma priamo spýtali, pretože ich to zaujíma.“

Čo by ste poradili mladej kolegyni? Ako by ste sa zachovali na jej mieste? Mali by učitelia hovoriť so žiakmi o voľbách? A ako majú reagovať, keď sa ich žiaci priamo opýtajú na ich volebné preferencie?

Diskutujúci sa rozdelili do dvoch názorových táborov. Prvý tábor tvorili respondenti, ktorí si myslia, že učiteľ nesmie prezradiť svoju voľbu a odvolávajú sa na fakt, že voľby sú tajné. Druhá skupina tu vidí príležitosť na diskusiu o hodnotách a rozvíjaní kritického myslenia a nemajú problém s informovaním svojich žiakom, komu dajú svoj hlas – avšak všetci sa zhodujú na tom, že by nemalo ísť o presviedčanie či propagáciu danej politickej strany.

Treba otvorene vysvetliť, že z profesionálneho hľadiska nie je vhodné menovať konkrétnu stranu, a teda stranu neprezradiť. Ani v príliš nápadných inotajoch. Skôr treba hovoriť dosť podrobne o kritériách, na základe ktorých sa rozhoduje.

David PANCZA

Učím na vysokej škole. Tam už sú dospelí ľudia, no zároveň som tiež zodpovedná za ovplyvňovanie študentov. Učím výchovu k občianstvu a rovnako som mala dilemu, do akej miery hovoriť o politike. Ja sa označujem za aktívnu občianku a ak mám hovoriť o tom „koho voliť“, vždy dám proti otázku: Koho nevoliť? Žiakom treba dávať konkrétne príklady. Ja fungujem na dokumentárnom cykle „Biela vrana“, kde ukazujem, ako sa v tejto krajine pácha nespravodlivosť. No a potom nasleduje diskusia aj o tom, že nech študenti volia podľa svojho vedomia a svedomia demokratické strany bez korupčnej minulosti. Ale možno by som nezachádzala do konkrétností.

Barbora JASLOVSKÁ

Urobte si triedne parlamentné voľby, tie sú tajné, priame, všeobecné a rovné. Dostanete odpoveď na politické nálady v triede, čím sa otvorí priestor na ďalšiu diskusiu. A voliť môže aj pani učiteľka.

Marián VIZY

Žiaci sa ma to pýtajú často. Moja odpoveď je vždy rovnaká: „Verím, že som vybral správne pre mňa aj pre vás.” Učím dejepis aj občiansku. Je ťažké byť nestranný. Ale nikdy sa priamo k mojej voľbe pred žiakmi nevyjadrujem. Verím, že ma poznajú dosť na to, že vedia, na ktorú stranu sa pri kláňam.

Jonsy GÁLL

Škola nemá byť apolitická, škola má byť nestranícka. Za vlády KSČ sa tieto dva pojmy – politický a stranícky –zamenili a dodnes sme sa ich nenaučili odlišovať. Politika je správa vecí verejných, a tá je vecou každého človeka. Učiteľ občianskej náuky má povzbudiť žiakov, aby boli aktívnymi občanmi. Vyplýva mu to zo štátneho vzdelávacieho programu. Otázka „Koho budete voliť?“ v takom prípade príde určite. Ja som vždy najskôr zhrnul, ako vnímam ponuku politických strán. Potom som im povedal, čo je pre mňa osobne pri výbere strany, ktorej dám hlas, dôležité. A potom som ich vyzval, aby tipovali, koho teda budem voliť a prečo. Debatovali sme o tých „prečo“ a až potom som im prezradil, koho budem voliť. Takáto debata mala veľký edukačný efekt a vracali sme sa k nej často aj po voľbách. Ako som spokojný s tým, ako ma strana reprezentuje, či a kedy sa ako občan aktivizujem a podobne.

Martin KRÍŽ

Ako žiačka by som určite ocenila otvorenosť a úprimnosť. Dosť ma to iritovalo v študentských časoch, že sa niektoré témy zahmlievajú. A možno by stálo za to spraviť triednu diskusiu, v ktorej sa každý (kto chce) vyjadrí, koho bude voliť (by volil) a prečo. 

Katarína STAŇOVÁ

Názor psychologičky

Často sa hovorí o tom, že škola má byť apolitickou inštitúciou. Ako tomu rozumieť? Politika je správa vecí verejných, všetkých sa nás bezprostredne týka. Televízne diskusie, vlaky zadarmo, rozličné zákony, demonštrácia za legalizáciu marihuany, sloboda prejavu, príspevok v nezamestnanosti… Politika je prítomná v takmer každej oblasti života. Vylúčiť ju zo školy by znamenalo postaviť okolo školy hrubé múry a úplne sa izolovať od vonkajšieho sveta. Takáto izolácia nie je možná a ani správna.

Úlohou školy je vychovávať zo žiakov občiansky aktívnych ľudí, ktorým záleží na tom, v akom svete žijú. Škola má pomáhať budovať a upevňovať hodnoty, ktoré žiaci zastávajú, učiť žiakov byť vnímaví k svojmu okoliu, kriticky uvažovať a konštruktívne riešiť problémy. Nevyhnutným predpokladom pre to je, aby žiaci spoznávali spoločnosť, v ktorej žijú, jej históriu aj súčasný stav, a teda aj politickú situáciu a dôsledky, ktoré majú rôzne politické rozhodnutia.

Škola nemá byť apolitická, no má byť nestranná. Nemá presadzovať žiadnu konkrétnu politickú stranu a jej program a nemá žiakom vnucovať, koho by mali alebo nemali voliť. Má im ponúkať nástroje, vďaka ktorým sa sami dokážu správne rozhodnúť, a hodnoty, o ktoré sa môžu oprieť. Akým spôsobom to škola môže robiť?

Žiaci by mali mať priestor diskutovať o aktuálnom dianí v spoločnosti, a to nie len na občianskej výchove. Ak na námestí tisícky ľudí protestujú proti korupcii, no učiteľ fyziky bez mihnutia oka prednáša o prúdení v kvapalinách, vysiela tým signál, že to nie je dôležité. Že nie je dôležité zaujímať sa, angažovať sa, vyjadriť svoj názor.

Rozoberať politické problémy sa dá zmysluplne na rôznych predmetoch. Študenti môžu viesť moderovanú diskusiu, vyhľadávať informácie a na základe nich formulovať argumenty pre alebo proti nejakému názoru, môžu skúmať pravdivosť tvrdení politikov či matematicky odhadnúť niektoré ekonomické dôsledky presadzovaných návrhov. Môžu premýšľať nad dôležitými etickými dilemami, porovnávať navrhované riešenia problémov z rôznych hľadísk alebo hľadať historické paralely so súčasnou situáciou.

Pri tom všetkom sa učia kriticky premýšľať, zvažovať rôzne aspekty situácie a vyhodnocovať dôsledky rozhodnutí. Zrejme zistia, že problémy sú zvyčajne komplexné, existuje veľa uhlov pohľadu, rôzne skupiny ľudí majú rôzne potreby a požiadavky. Jednoduché riešenia väčšinou neexistujú. Vďaka tomu budú v budúcnosti schopní lepšie odolať populistickým rečiam politikov a spozorovať ohrozenie slobody a demokracie.

A čo učiteľka z príbehu, má žiakom odpovedať na otázku, koho bude voliť? V škole, ktorá sa zoširoka venuje politickým a spoločenským témam, úprimná odpoveď učiteľky nemôže nič pokaziť. Dôležité je, aby žiaci rozumeli dôvodom jej rozhodnutia. Aby vedeli, ktoré hodnoty sú pre ňu dôležité, ktoré témy cíti potrebu riešiť či aký spôsob komunikácie je pre ňu prijateľný. Ak si žiaci učiteľku vážia, jej pohľad pre nich bude mať váhu. Budú však schopní ho kriticky preskúmať a slobodne a bez nátlaku si vytvoriť vlastný názor.

Zuzana BURJANOVÁ

Koho budete voliť, pani učiteľka?
Share on facebook
Share on whatsapp
Share on twitter
Share on linkedin

Vyberte si rubriku