Pravidlá školských zázrakov

Každý trpí svojou chorobou z povolania. Ako učiteľ som tým postihnutý takisto. Keď prídem domov, musím skontrolovať manželke a deťom prezuvky, žiadam, aby sa každý člen domácnosti skôr, ako niečo povie, prihlásil a až na moje vyvolanie začal rozprávať. Niekedy hlásenie spôsobuje vážne problémy, keďže sa rodina na verejnosti odmieta prihlásiť, a ja potom s nimi výchovne odmietam komunikovať. Pravidlá sa musia dodržiavať. Keď som rodine chcel dať nečakanú previerku z polročného opakovania, uvedomil som si, že som to už prehnal. Mal som im o tom dať vedieť vopred na nástenke. Mojím cieľom predsa nie je rodinu zaskočiť nepripravenú, ale motivovať ju k čo najlepším výkonom. Dalo sa čakať, že polročná previerka nedopadne dobre, bola to katastrofa. Celej rodine som sa na nástenke verejne ospravedlnil, no zistil som ešte šokujúcejšiu vec, moja rodina sa systematicky neučí. A dokonca nečíta ani moju nástenku! Ako učiteľ mám vtedy jednoduchý spôsob reakcie, zavolám si do školy rodičov a spoločne to preberieme. Pri vlastnej rodine som však v rozpakoch, koho si mám na pohovor zavolať? Sám seba?

Omnoho ľahšie sa mi funguje v škole. Tam nemusím počúvať pochybné komentáre o mojich pedagogických kvalitách. Dokonca z úst vlastnej manželky, ktorá našim deťom tvrdila, že to už preháňam – vraj, keby som bol mäsiar, tak by som aspoň domov nosil niečo, z čoho by bola večera, takto si len vlastnú frustráciu snažím svojpomocne doliečovať na vlastnej rodine. Naša rodina je však zocelená, prežila komunizmus, raný kapitalizmus, prežije aj maskovaný neonacizmus a pedagogický šovinizmus. 

Zabolelo ma to. Omnoho viac, ako keď sa ma Andráčovská s úprimnou vážnosťou spýtala, na čo jej bude sylabotonický veršový systém, ju by skôr zaujímalo, ako si ten Hviezdoslav tú mašľu viazal a či to v tej dobe znamenalo, že bol trendsetter a plnohodnotný umelec, alebo sa len obliekal čudne aj vo svojej dobe. Na hodine mám pravidlo, Hviezdoslavovi sa ubližovať nebude! Ondrášovi Machuľovi svet nerozumel rovnako ako Hviezdoslavovi, nikto im nemá právo ubližovať. Sťa rarach som strmo zrel na Andráškovú a oko moje smútkom nakazené bes v sebe stopilo. Priznám sa, cveng môjho hlasu špľachotal krvou. Ešte jednoduchšie – vykričal som sa na Andráškovú. Je však pravda, že krikom som zakrýval značnú neistotu. Hviezdoslavova mašľa nás ovplyvňuje asi rovnako ako jeho veršový systém, verejne to však priznávať nemôžem. Na takúto zákernú otázku vlastne vôbec nemôžem odpovedať. Úprimnosť predsa za katedru nepatrí. Andrášková dokrvavila Hviezdoslava viac ako on sonety. Krikom som bránil nášho barda, až to vedeli všetky okolité triedy. Takto revali útočné hordy, keď sa pustili do útoku a vedeli, že väčšina z nich sa už nevráti. Viem, pre nezainteresovaných to vyzeralo, že som len samoúčelne kričal. Neverili by ste, no pomáha to. 

Dnes sú však žiaci v škole akísi čudní. Majú psie oči. A úctivo ma zdravia. Presne, ako si prajem. Ani jediný brý deň. Môj učiteľský radar okamžite spozornel. Niečo sa muselo stať. Azda zomrel nejaký spisovateľ? To určite nie. Takého Mitanu majú žiaci stále za živého, lebo v učebnici to predsa tak je. Neisto som si obzrel vlastné oblečenie, žiadna škvrna či náznak stareckej demencie, ktorá by u žiakov vyvolala súcit alebo smiech. Pred mojím kabinetom ma dokonca čakal rad žiakov. To som sa znepokojil na úrovni bývalej ministerky vnútra. Vyhorel Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra? Parlament zákonom zrušil y

„Mohla by som si opraviť známku?“ ozvala sa z davu ľúbezným hlasom Andrášková. „Nebudete mi veriť, no ja som si už obľúbila Hviezdoslava. S mamou sme si sadli v kuchyni a celý večer si to čítali. Mali sme slovníky, gúglili, veľa telefonovali známym a moja mama mi prvýkrát v živote uznala, aké to mám v škole ťažké. Strýko, ktorý je docentom na vysokej škole, nám tvrdil, že ‚im oviv novým flórom kadere‘, určite nie je slovenčina a máme tam nejakú chybu. Nad hekatombou obetí zas plakala mama, keď zistila, že to je krvavá obeť. Normálne sme sa vtedy šťastím spontánne objali. Ešte nikdy medzi nami nebolo také pevné puto ako počas čítania Krvavých sonetov. Veľmi pekne vám ďakujem. Vám a Hviezdoslavovi.“

Som dojatý, moja pedagogická práca sa dočkala úspechu. Je to darček s bodkovanou mašľou, ktorý som vôbec nečakal. Hviezdoslav spája rodiny. Konečne mám argument pre všetkých neprajníkov, ktorí by ho chceli vystrnadiť z učebnice literatúry. Radostne si poskočím. V hlúčiku pred kabinetom to zašumí, také niečo ešte nevideli. Chvíľu váham, že potrasiem rukou Andráškovej, no mám pocit, že toto by už bolo nepatričné. Prstom si teda stieram slzy, ktoré sa mi tlačia do očí. Dočkal som sa svojej veľkej chvíle, už začínam rozumieť učiteľom, ktorí hovoria o krásnom povolaní. Od dnešného dňa medzi nich patrím aj ja. 

Hlúčik študentov má odrazu akési rozjasané tváre. „Aj ja ľúbim Hviezdoslava,“ ozve sa niekto. „Ja ho takisto ľúbim, môžete aj mne zakrúžkovať lepšiu známku?“ „Ja bývam na Hviezdoslavovej ulici,“ ozve sa niekto a stiahne ma späť na zem. Dnes majú byť uzatvorené polročné známky, uvedomím si. A tento dav sa rozhodol na poslednú chvíľu, že bude svedkom zázraku premeny zlej známky na lepšiu. 

Andrášková sa na mňa usmieva. Zrejme prvýkrát v histórii našich stretnutí. Čo mám teraz spraviť? Mám chuť kričať, že toto je psychické vydieranie na mojom najzraniteľnejšom mieste. Tentoraz však kričať nemôžem. Zúfalo v mysli hľadám riešenie, aby som nebol za toho najhoršieho človeka na svete. Nemôžem jej predsa zlepšiť známku na vysvedčení len za holý fakt, že jej je sympatický Hviezdoslav. To by som razom v škole vytvoril fanatickú sektu hviezdoslavovcov ľpiacu na jednotkách.

Andraškovú vezmem do kabinetu a zavriem dvere pred ostatnými, aby nevideli moju hanbu. „Pozrieme sa teda na vaše známky,“ poviem a vidím na nej, ako jej úsmev meravie, stráca a mení sa na úškrn. Konečne som mal nadšeného žiaka, ktorého od seba odoženiem realitou známok. Aj ona vie, že cez jej doterajšie známky sa zázrak neudeje. „Môžete prísť porozprávať triede o Hviezdoslavovi a dostať dobrú známku do ďalšieho polroka.“ Touto vetou situáciu nezachránim. Už sa na mňa opäť díva ako na netvora bez kúska citu, za ktorého sa hanbí aj vlastná rodina. Vyjde so sklopenou hlavou. Vonku to po chvíli nespokojne zahučí a žiaci sa roztratia, vedia, že zázrak sa dnes neudeje. 

Pravidlá školských zázrakov

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top