Kto je klientom školy – rodič alebo dieťa?

Od Vlada Burjana som sa naučil jednu vec – otázky sú často dôležitejšie ako odpovede (najmä v škole). Aj jeho nedávna Úvaha po zvonení začína otázkou: Sú rodičia klientmi školy? a končí rovnako otázkou: Tak ako to je?

Áno, som zo súkromnej školy a možno preto je môj názor v súlade s predpokladom Vlada Burjana, že na súkromných školách sú rodičia považovaní za klienta a na štátnych školách je vraj situácia iná. Otázkou je: Prečo je iná? Úvahy nad touto otázkou nechám čitateľom a prejdem k trom argumentom, prečo by sme mali byť s analógiou školy a servisu opatrní.

Škola sa nemení už 240 rokov

Po prvé. „Čerpanie vzdelávacích služieb nie je zo stany rodičov dobrovoľné, ako v prípade autoservisu. Rodičia svoje deti do školy posielať musia.“ Prečo? Pretože je školská dochádzka povinná? Pred tridsiatimi rokmi bola u nás zákonná povinnosť pracovať, presnejšie mať v občianskom preukaze pečiatku zamestnávateľa. Táto zákonná povinnosť bola zrušená, ale ľudia pracovať neprestali.

Mária Terézia zaviedla povinnú školskú dochádzku v roku 1774. Odvtedy sa svet zmenil, škola len veľmi málo. Učitelia sa zmenili, to je prirodzené. Hlavné princípy školy ako inštitúcie však ostali nezmenené viac ako 240 rokov: mechanické delenie detí do tried podľa veku napriek ich odlišným vývinovým potrebám (napríklad učiť čítať deti, ktoré na to ešte nie sú vývinovo pripravené, môže spôsobiť celoživotne problematický vzťah k čítaniu), triedno-hodinový systém (rozvrh hodín), povinnosť učiť všetky deti všetko v jednom čase, frontálna výučba, vonkajšia motivácia v podobe odmien a trestov a povinnosť chodiť do školy.

V osemnástom storočí bola škola s týmito princípmi hybnou silou pokroku, dnes je skôr brzdou. Škola je dnes už len jedným z mnohých vzdelávacích kanálov, a to zďaleka nie tým najpríjemnejším a najefektívnejším. Od masového exodu žiakov ju zachraňuje iba uzákonená povinná školská dochádzka a štátny monopol v oblasti udeľovania certifikátov (vysvedčenia, diplomy) a kvalifikačných predpokladov (VŠ iba s maturitou). Preto som za zrušenie povinnej školskej dochádzky a zavedenie povinného vzdelávania. Som za možnosť voľby formy základného vzdelávania. Najčastejšie to bude dochádzka do základnej školy, ale zároveň musí existovať reálna možnosť domáceho vzdelávania, či už čiastočná alebo úplná. Na štáte by potom bola kontrola dosiahnutých minimálnych znalostí žiaka. 

Ale späť k analógii s autoservisom a dobrovoľnosti služby. Ani návšteva servisu nie je zákonom povinná, a predsa ľudia jeho služby dobrovoľne využívajú. Nie všetci, to je pravda. Niektorí to zvládnu sami, niektorým pomôže sused. Ale všetci nakoniec musia ísť s autom na pravidelnú povinnú technickú a emisnú kontrolu (STK).

Komu majú školy slúžiť?

Po druhé. „Komu majú slúžiť školy?“ Áno, je pravda, že školy plnia dôležitú úlohu nielen vo vzťahu k deťom, ale aj vo vzťahu k štátu, zamestnávateľom či občianskej spoločnosti. Ale všetky úlohy si majú školy plniť tak, aby to bolo v najlepšom záujme detí. Takže komu majú slúžiť?

Deti majú dnes oveľa väčší prístup k informáciám ako kedysi, oveľa skôr dospievajú, sú schopné formovať si kvalifikovaný názor na svoj život aj názor o zložitých globálnych otázkach. Škola však nedokáže často na tento fakt zareagovať a nevníma deti ako rovnocenných partnerov. O to väčšia je preto potreba posilnenia hlasu dieťaťa v škole a zaručenie väčšej spoluúčasti detí na rozhodovacích procesoch, ktoré sa ich priamo týkajú. Deti sú zvyčajne vnímané ako slabšie a nie dostatočne informované či skúsené. Keďže nepracujú, nezarábajú, nemajú právo voliť, je veľmi jednoduché nebrať ich pohľad na svet do úvahy. Deti sú závislé od dospelých a pre tých je veľmi ľahké určiť pravidlá a vnímať ich ako rovnako dobré pre nich aj pre deti. Dospelí sú často presvedčení, že vedia všetko lepšie – rozhodujú teda na základe svojich potrieb a predpokladajú, že deti sa týmto ich rozhodnutiam ľahko prispôsobia. 

Deti vo svojich životoch potrebujú hranice a samy osebe majú rady pravidlá, ktoré im tieto hranice stanovujú. Hranice im totiž zjednodušujú v mnohom neprehľadný svet, v ktorom sa pohybujú. Hranice im jednoducho vytvárajú pocit bezpečia. Čo by sa stalo, keby mali deti príležitosť určiť si pravidlá samy? Neumývali by si zuby a nechodili by nikdy spať? Asi nie.

Očakávame, že dosiahnutím 18. roku života deti dospejú a stanú sa schopnými a platnými členmi spoločnosti. Aby sa takými mohli stať, je nevyhnutné vychovávať a viesť ich tak, aby mali mieru slobody primeranú ich veku a túto slobodu postupne prispôsobovať ich vyspelosti. Ak toho nie sme schopní a staviame sa k nim po celý čas „len“ ako k deťom, obmedzujeme ich právo rozhodovať sa, zúčastňovať sa dôležitých činností, a tak aj formovať svoje postoje, nemôžeme očakávať, že to dokážu, keď sa stanú dospelými v zmysle zákona.

Ale vráťme sa späť k štátu, zamestnávateľom a občianskej spoločnosti – kto ich tvorí? Kto tvorí štát? Stopäťdesiat poslancov a pár ministrov alebo všetci občania, z ktorých drvivá väčšina je rodičmi detí? Kto tvorí občiansku spoločnosť sa hádam pýtať nemusím. A zamestnávatelia? To sú takí jednoznační klienti školy, že o tom dúfam nebude spor. Každý jeden zamestnanec je dnes ešte stále produktom určitej školy. Takže škola má niekoľko druhov rôznych klientov. Rovnako ako autoservis má veľa rôznych zákazníkov s rôznymi požiadavkami. Je na autoservise, na ktorých sa zameria a ktoré požiadavky uspokojí a ktoré nie. Preto je tých autoservisov viac a každý klient si napokon nájde ten „svoj“, ktorý mu vyhovuje. Áno, teraz mi poviete, že rodič v „hornej-dolnej“ má na výber jednu školu. Máte pravdu, ale je celý rad nástrojov, ktorými vie ovplyvniť kvalitu tej jednej školy. Otázka skôr stojí tak, či má o to záujem.

Veta „Rodič v podmienkach školy nie je a nemôže byť neobmedzeným suverénom, ktorý môže diktovať svoje požiadavky“ je tiež pravdou. Ale ako podporný argument, že analógia medzi školou a servisom neplatí, by som ho nepoužil. Ani zákazník v autoservise nie je neobmedzeným suverénom a nediktuje si požiadavky. Oboznámi sa s ponukou servisu a buď ju využije, alebo nie. Maximálne sa môže dohodnúť na nejakej zľave alebo výhodnejších podmienkach. Ale ak má dôjsť k poskytnutiu služby, vždy je to po dohode oboch strán.

Klientmi školy sú žiaci aj rodičia

Po tretie. Je klientom školy rodič alebo dieťa? Čiastočne som na túto otázku odpovedal vyššie – aj autoservis má rôznych zákazníkov. Moja priama odpoveď je – aj rodič, aj dieťa. A aj ten zamestnávateľ a aj spoločnosť ako celok. Ja viem, je náročné uspokojiť naraz toľko často protichodných želaní, ale treba to skúšať a určite to pôjde. Je to výzva, pri ktorej urobíme (robíme) veľa chýb. Chyby sú však výborná vec, vďaka nim sa učíme a zlepšujeme sa.

Ale bez rodičov to nepôjde – ak rodičia nezačnú žiadať lepšie školy, nebude ani ochota ich meniť.

Kto je klientom školy – rodič alebo dieťa?

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top