Nechaj ho!

V tejto rubrike diskutujeme o rôznych problémových situáciách, ktoré sa skutočne stali v našich školách, a spolu s čitateľmi hľadáme spôsob, ako v danom prípade postupovať. V tomto čísle sme sa s našimi čitateľmi zamysleli nad vzťahom medzi učiteľom a žiakmi.        

Prečítajte si, čo sa stalo jednému (vám dobre známemu) matematikárovi:

„Ako začínajúci učiteľ som mal so svojimi žiakmi výborné vzťahy. Chodili sme spolu na výlety, rozprávali sme sa veľmi otvorene, nedochádzalo medzi nami k väčším konfliktom. Nikdy som z ich strany necítil odstup či dokonca nepriateľstvo. Až raz…

Bola hodina matematiky a práve som na tabuľu písal riešenie nejakej úlohy. V istej chvíli som sa zasekol a premýšľal som, ako ďalej. V takých situáciách bolo bežné, že niektorý žiak priamo z lavice povedal, ako má výpočet pokračovať, ja som poďakoval a išlo sa ďalej. Tentoraz však zavládlo ticho. Jeden žiak sa nadýchol, že mi ide poradiť, no po prvej slabike ho sused zastavil tichým: „Nechaj ho!“ Povedal to príliš nahlas a ja som to začul. 

Od toho okamihu som sa už nedokázal sústrediť na matematiku. Zmysel tej poznámky bol totiž jasný: nechaj ho, nech sa trápi, vychutnáme si to. Vzhľadom na moje dobré vzťahy so žiakmi to bol pre mňa šok. Začal som premýšľať, kde sa zrazu vzal ten antagonizmus. Zároveň som v rýchlosti rozmýšľal, ako sa zachovať. Mám sa tváriť, že som to nepočul? Mám sa otočiť a opýtať sa toho žiaka, prečo to povedal? Mám to teraz nechať tak a riešiť to po hodine medzi štyrmi očami? Mám to celé ignorovať alebo je lepšie tú situáciu nejako výchovne zužitkovať?

Ako by ste zareagovali v podobnej situácii vy? Aký postup učiteľa by ste považovali za najrozumnejší? Svoj názor vyjadrili viacerí naši čitatelia. 

Na takúto situáciu je najlepšie nereagovať vôbec. Žiaci sa trochu pobavili nad chvíľkovým zaváhaním učiteľa, ale ich reakciu by som nebrala ako nejakú zlomyseľnosť. Na dobrom vzťahu s triedou sa, myslím, nepokazilo nič. Za pár hodín si na to väčšina detí ani nespomenie.

Mária Kunová

Ja osobne, ako sa poznám, by som hodinu matematiky „ukončila“ a začala by výchovná diskusia. Asi by som povedala niečo v zmysle, že to nebolo pekné, pretože raz sa aj tento žiak ocitne v situácii, kedy bude potrebovať pomoc, a niekto môže zareagovať tak, ako zareagoval on. A nemusí ísť vôbec o matiku, ale o niečo dôležitejšie. 

Martina Oswaldová

Asi by som sa otočila priamo k žiakom a priateľsky vyzvala celú triedu, nech mi pomôže nájsť riešenie. Verím, že pri takých dobrých vzťahoch so žiakmi by sa ich pár s radosťou zapojilo a tým by sa napätie premenilo na možnosť spolupráce.

Eva Kočanová

Vzťah so študentmi je vždy krehký. Vždy sa nájdu v triede žiaci, ktorým nebude vyhovovať naše správanie, akokoľvek sa snažíme o partnerstvo. Avšak vždy budú v triede aj žiaci, ktorí učiteľa akceptujú a majú ho radi, akýkoľvek zlý v očiach kolegov a iných žiakov by bol. (Viď film Obecná škola). Ale k reakcii. Ja by som sa asi otočila a spýtala sa, kto mi vie pomôcť vyriešiť ten príklad. Či nenašli na tabuli nejakú chybu, ktorú som urobila a podobne. Určite by som hodinu neskončila poúčaním. Asi by som začala rozmýšľať, či moje očakávania od vzťahu so žiakmi nie sú prehnané. Učiteľ v príbehu mal viac zapojiť triedu, rozmýšľať nahlas, vyzvať žiakov na pomoc. Práve dnes mi dali naši štvrtáci maturitný príklad z matematiky, či ho vypočítam. Bola to skôr snaha zahovoriť ma, aby sme nerobili to, čo máme. (Učím ich informatiku). Rozmýšľala som nahlas s nimi o postupe a je fakt, že riešenie mi zabralo viac ako 2 minúty. Ale dopočítali sme ho spoločne, aj keď riešenie nebolo práve triviálne. Mali sme z toho veľmi dobrý pocit.

Mária Spišáková

Ja by som to brala s humorom, vôbec nie vzťahovačne. Napríklad by som sa spýtala: „Chcete si overiť, že to ovládam?“ Nejako by som vrátila ten smeč. Alebo sa by som sa poďakovala, že mi ešte dajú šancu presvedčiť ich, že to viem. Proste by som im dala jemne najavo, že som to počula.

Janka Krajčiová

Je lepšie v danej chvíli „nepočuť“ a najskôr vyriešiť problém na tabuli. Nebála by som sa priznať, že neviem, ako ďalej a prizvala by som žiakov k hľadaniu spoločného riešenia. Až potom by som hľadala príčinu toho „nechaj ho“ a snažila by som sa ho výchovne využiť. 

Jiřina Kurtevová

Raz som prijal hovor z mne neznámeho čísla a ozvalo sa: „Debil…“ Mohol som si vybrať. 1) Bolo to adresované mne. 2) Povedala to majiteľka mobilu spolužiakovi, ktorý si prezeral jej čísla. Správnu odpoveď som sa nedozvedel. Číslo som vymazal. Takže „nechaj ho“ mohlo znamenať aj „neruš ho“… Ach, učiteľstvo je inak krásna práca, len keby sa nemuselo pracovať s ľuďmi.

Juraj Sabol

Ten výrok „Nechaj ho!“ môže mať dva významy. Jeden môže byť: „Nebuď príliš aktívny, čím dlhšie sa bude učiteľ s tým problémom mordovať, tým dlhšie máme pokoj a môžeme spať.“ Druhý význam ale môže byť: „Počkaj, nech ukáže, čo vie.“ Keby som mal podozrenie, že ide o prvý prípad, tak by som to nahlas, bez hnevu a s nadhľadom pomenoval: „O.K. Takže nech sa Anino trápi, my si zatiaľ zdriemneme…“ Často veci pomôže skrátka pomenovať motív a pritom dať vedieť, že to môže byť napríklad aj obyčajná lenivosť. Radšej by som ale predpokladal, že ide o druhý prípad. Žiaci si občas potrebujú overiť, či je ich učiteľ naozaj dobrý v tom, čo učí. Vtedy by som to akceptoval ako výzvu a ako možnosť sa pred deckami trošku predviesť. Že som schopný vymyslieť, ako to funguje. Ak to vymyslím, získal som si autoritu. A v prípade, že to nevymyslím, tak to nahlas poviem, poprosím toho človeka, ktorý to vie, nech to vysvetlí a patrične ocením to, že vymyslel voľačo, čo som ja vymyslieť nevedel. Autoritu som si získal aj v tomto druhom prípade. A navyše by som dal najavo, že na hodine nejde o mňa, ale o matematiku.

Anino Belan

Škola nesmie byť bojiskom

Dovoľte mi krátky komentár k uvedenému skutočnému príbehu. Tým učiteľom matematiky, ktorého žiaci nechali trápiť sa s výpočtom, som totiž bol ja.

Ten príbeh dobre ilustruje jedno špecifikum učiteľského povolania, a síce jeho „mnohovrstvovosť“. Učiteľ sa v každej sekunde vyučovacej hodiny musí sústrediť na odbornú stránku výkladu, zároveň však musí byť didaktikom, manažérom diania v triede, musí reagovať na podnety od žiakov, vyhodnocovať ich aktivitu a neraz v priebehu niekoľkých sekúnd nájsť optimálnu (re)akciu na dianie v triede. Opísaná situácia bola pre mňa ťažká tým, že moja pozornosť sa v tej chvíli rozštiepila: nevedel som, či sa mám sústrediť na pokračovanie riešenia úlohy alebo na pedagogický aspekt celej situácie. Veľký slovenský pedagóg Vít Hejný nás učil, že učiteľ nikdy nemusí (a ani by nemal) konať pod časovým tlakom. Že pokojne môže žiakovi v podobnej situácii povedať niečo v zmysle: „Vaše konanie ma prekvapilo / zaskočilo, musím si v pokoji premyslieť, ako naň odpoviem.“  Ani ja som nemusel reagovať hneď. Mohol som pokračovať vo výpočte a k celej situácii sa vrátiť kedykoľvek neskôr. Ak ma však pamäť neklame, vtedy som to nechal tak. Nereagoval som na tú poznámku ani na hodine, ani neskôr. Dosť som sa však vtedy zamýšľal nad tým, aké sú moje vzťahy so žiakmi a či ich náhodou nevidím ružovejšie, než v skutočnosti sú. Čo keď žiaci niektoré prejavy sympatie iba predstierajú?

Poznal som aj učiteľov, ktorých vôbec netrápilo, čo si o nich žiaci myslia a aké s nimi majú vzťahy. Vyučovali v atmosfére otvoreného antagonizmu, v ktorej sa žiaci doslova tešili z každého neúspechu učiteľa a na-opak. Ich hodiny niekedy pripomínali boje na barikádach. Keď sa učiteľ pomýlil, žiaci jasali, keď mu niekto zo žiakov pomohol, bol to „zradca“ odsúdený na šikanovanie, keď žiak urobil chybu (odbornú alebo v správaní), učiteľ s radosťou využil všetky dostupné mocenské prostriedky, aby chybu žiakovi „osladil“. Nikdy som nechápal, prečo sú takíto ľudia vlastne učiteľmi, prečo sa ihneď nezbalia a nejdú robiť niečo iné. Ja sám by som v takej nepriateľskej atmosfére nebol schopný odučiť ani hodinu. Aj preto mi slová „nechaj ho!“ utkveli 25 rokov v pamäti. Vnímal som ich totiž ako náznak istého antagonizmu žiak – učiteľ, na ktorý som nebol zvyknutý a ktorý som považoval (a dodnes považujem) za vážny problém.

Vladimír BURJAN

Nechaj ho!
Share on facebook
Share on whatsapp
Share on twitter
Share on linkedin