Učitelia na Facebooku nedávno vášnivo diskutovali o školách za komunizmu. Mnohí frflali na súčasné školstvo, no už menej som v diskusii videla radostných učiteľov, ktorí radi inšpirujú druhých. Je pochopiteľné, že školstvo je z pohľadu politikov v hľadáčiku nezáujmu. Učitelia i vedenia škôl sú zahltení byrokraciou, je rýchla doba a menia sa aj žiaci. Nemám však rada porovnania a rozdeľovanie vecí na dobré či zlé. Veci jednoducho nejaké sú a niekedy je na nás, ako ich uchopíme.
Dostala som príležitosť nazrieť do škôl v španielskej Andalúzii. V mnohých školách majú deti triedu, v ktorej sa učia hrať na flautu. Sú medzi nimi deti s poruchou učenia, hyperaktívne i také, ktoré do päť minút ovládajú všetko. Rozhodla som sa nerobiť to, čo niektorí učitelia – prispôsobiť sa najrýchlejším a najlepším. Z nich som si urobila pomocníkov pre tých slabších, aby sa spolu naučili diskutovať, pracovať v tíme a chápať veci z vlastnej perspektívy. Namiesto memorovania sme siahali po hrách. Deti sa rady učia hrou a cez zážitky. Lebo vtedy zabúdajú na to, že sedia s učiteľom na hodine, ktorá nie a nie skončiť. V zime býva v Andalúzii chladno. Školy sú odlišné od našich a deti väčšinou sedia v zimných kabátoch. Myslíte si, že mojim žiakom to prekážalo? Ani si to nevšimli, lebo sa tešili na ďalšiu novú hodinu angličtiny. Učila som deti rybárov a farmárov. Boli to deti živé, plné emócií, deti z periférie. Bitkár Daniel sa naučil objímať svojich kamarátov a utiahnutý Antonio, ktorý sa vždy zaprel, že niečo neurobí, sa na svoj prvý anglický test naučil tak, akoby šiel získať vysokoškolský diplom. Aj to mi ukazuje, že nech žijeme v akejkoľvek dobe a nech máme akékoľvek vybavenie, veľa závisí aj od nášho prístupu. Želám si, aby mala naša krajina viac uznávaných, radostných a inšpiratívnych učiteľov.