Odsúdený priskoro

ako pracovať s problémovými žiakmi

Keď učitelia pomôžu problémovému žiakovi, môže mať príbeh happyend

Mal 11 rokov, nebol súdený, a predsa bol svojím spôsobom odsúdený. Zdalo sa, že sa už nepodarí preťať bludný kruh jeho strachu, nedôvery k ľuďom a nechápania svojho okolia, ktoré viedli k impulzívnym a útočným reakciám. Jeho agresívne afekty boli „upokojované“ zásahom policajtov, súbojmi s ošetrujúcimi lekármi z rýchlej zdravotnej služby, injekciami na upokojenie a následnými hospitalizáciami na psychiatrickom oddelení. Strach a nedôvera sa prehlbovali, zvyšovalo sa množstvo nedorozumení a sila agresívnych reakcií. 

Narodil sa s ťažkou poruchou sluchu mladučkej odchovankyni detského domova, ktorá mala dosť problémov sama so sebou. Otca nikdy nepoznal. Nemal pevné zdravie a v ranom veku bol niekoľkokrát hospitalizovaný. Absolvoval kochleárnu implantáciu, ktorá nemala očakávaný efekt, a s ňou spojených množstvo procedúr. Do škôlky nechodil, zaškolenie vraj zlyhalo. Rané detstvo strávil bez toho, aby sa naučil funkčnej komunikácii so svojím okolím. 

S nástupom do školy začali problémy a počas prvých štyroch rokov školskej dochádzky strávil viac mesiacov na psychiatrii než v škole. Po čase bol oslobodený od školskej dochádzky pre nezvládnuteľné správanie. Domáce vzdelávanie bolo ukončené nariadenou ústavnou výchovou na podnet starostu obce, lebo jeho správanie sa stalo nekontrolovateľným napriek farmakoterapii. Napádal občanov obce aj členov vlastnej rodiny. Čistý blázon, poviete si, treba ho zatvoriť.

Od začiatku jasné pravidlá

Keď nastúpil do detského domova v meste a do našej školy, hovorili sme si, že ak u nás nevydrží, zostáva mu už len DSS-ka a masívne dávky liekov na upokojenie, ktoré, nanešťastie, upokoja aj akúkoľvek aktivitu mozgu. 

S vedením sme si dohodli jednotný postup:

1. všetkých pedagógov, s ktorými príde do styku, budeme informovať o jeho „príbehu“;

2. prvotné ciele budú nízke – chodiť do školy, budovať si pracovné návyky (na hodinách pracovať a nie je podstatné, na akej úrovni), vyhnúť sa afektom a ak vzniknú, v rámci možností nereagovať agresívne;

3. ja ako školská psychologička budem v pohotovosti, pripravená zasiahnuť v prípade silného afektu. Záchrannú službu požiadame o zásah len v absolútne krajnom prípade.

Zo začiatku boli konflikty a nedorozumenia so spolužiakmi na dennom poriadku. Vyskytli sa aj konflikty s učiteľmi, ale nikdy neboli také vážne, aby si vyžadovali moju prítomnosť. Dieťa som sama mala pod dohľadom, lebo som ho učila angličtinu. V prvých týždňoch som často konzultovala s vyučujúcimi. Väčšinou tvrdili, že sa to dá zvládnuť. Po prvých troch mesiacoch som začala veriť v zmenu.

Krok po kroku

Na začiatku bol veľmi napätý, nepokojný, útočný a v sekunde sa dokázal rozčúliť do nepríčetnosti. Veľa sociálnych situácií vyhodnocoval ako ubližujúcich jemu. Absolútne odmietal fyzický kontakt a mal nulový zmysel pre humor.

Postupne sa však jeho psychická kondícia zlepšovala, deti ho začali akceptovať. Zlepšovala sa jeho schopnosť porozumieť rôznym situáciám a nevyhodnocovať ich ako útočiace na jeho osobu. Frustračná tolerancia sa zvyšovala a zmenšoval sa počet výbuchov. 

Ústupok, malý krôčik dopredu, ústupok a znova krôčik dopredu – to je metóda, ktorou je možné postupovať aj v takto zúfalom prípade.

Nepotreboval na to žiadnu špeciálnu psychoterapiu. Nedorozumenia sme dookola vysvetľovali a za každú cenu sme sa snažili predísť afektu a predovšetkým upokojiť konfliktnú situáciu. Väčšinu konfliktov sa nám darilo riešiť prerušením kontaktu so „súperom“. Často sme poprosili jeho spolužiakov, aby ho chápali, aby ustúpili a „neriešili“. K starým hádkam sme sa nevracali. Každý deň začal nanovo.

Ako sa zlepšoval on, kládli sme vyššie požiadavky aj my, na hodinách aj počas prestávok. Ak bol príčinou hádky, musel sa ospravedlniť a ustúpiť. Krok po kroku, deň po dni cez mnoho ústupkov a pár nárokov až po veľa nárokov a málo ústupkov. Myslím, že každý z učiteľov postupoval podľa svojej vlastnej intuície v každej situácii osobitne a podľa svojej kapacity v ten deň.

Úspech vďaka učiteľom

Aký je teraz? Neberie žiadne psychiatrické lieky, za posledné štyri roky nebol ani raz hospitalizovaný. Povedala by som, že v ňom zostalo dosť škriepnosti, vzťahovačnosti a prchkosti. Inak je to normálny chalan a na chodbe by ste ho od ostatných detí neodlíšili. Dá sa s ním zavtipkovať, rád sa objíme a dokonca prijme pusu na rozlúčku. Áno, aj od učiteľky.

Ako najvýznamnejšiu premennú v celom procese vnímam tolerantný a empatický postoj celého sociálneho systému so síce postupným, ale neoblomným kladením nárokov. Naši učitelia pracujú s rómskymi deťmi, s deťmi z detských domovov, s deťmi s mentálnou retardáciou, s psychiatrickou diagnózou a sluchovým postihnutím. Často sa stretávajú všetky postihnutia v jednom dieťati a nebýva ľahké s nimi vyjsť. Vidím, že naši učitelia vedia zniesť správanie, ktoré je ďaleko za hranicou tolerancie bežného učiteľa. Ústupok, malý krôčik dopredu, ústupok a znova krôčik dopredu – to je metóda, ktorou sa dá postupovať aj v takto zúfalom prípade. Nie vždy sa to podarí, ale niekedy je aj jedenkrát veľa.

ZŠ pre sluchovo postihnutých, Kremnica

Odsúdený priskoro

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top