stratený cintorín

Stretnutie s dejinami

Po roku 1989 bolo v školstve cítiť konjunktúru spoločenských vied, ktorá sa prejavovala zvýšeným záujmom žiakov. Ponúkali totiž množstvo zaujímavých „neprebádaných“ tém. Dnes cítiť snahu označiť spoločenské vedy za pavedu, za niečo zbytočné, ich absolventov za neužitočných pre spoločnosť, za ľudí bez uplatnenia… Aj preto si kladiem otázku, čo je cieľom vzdelávania v mojom predmete v dejepise. A musím mať v zásobe dostatok presvedčivých odpovedí na žiacku otázku: „Načo mi to bude?“

Pre mnohých je dejepis „telefónnym zoznamom“ mien a dátumov. Predmet, čo sa papagájuje spamäti. No škola nie je len miestom formálneho vzdelávania. Je miestom, kde sa formujú postoje. A práve tu hrá dejepis nezastupiteľnú úlohu. Učí neopakovať chyby minulosti, vytvárať analógie medzi včerajškom a dneškom, odhaľuje príčiny dnešného stavu a učí kriticky myslieť. 

Ako to všetko u žiakov dosiahnuť? Pomáhajú napríklad SOČ-ky alebo súťaže ako Eustory, ktoré vedú žiakov k jednoduchému terénnemu výskumu, práci v archíve a zbieraniu orálnej histórie. Ďalšou možnosťou sú žiacke konferencie na spoločenskovedné témy alebo workshopy. Asi najnáročnejší, ale zároveň prinášajúci najväčšiu pridanú hodnotu, je vlastný projekt zameraný na regionálne dejiny. 

Malá pomoc veľkej pamiatke 

V roku 2010 naše gymnázium odštartovalo spoluprácu so záujmovým združením regionálnych historikov Castrum Susol. Najprv to bola drobná spolupráca pri zbieraní regionálnej histórie a konzultovaní žiackych prác z dejepisu. Nakoniec sme sa rozhodli cielene zamerať na väčšiu tému: židovská komunita v bývalom Svätom Kríži nad Hronom. Nie preto, že ju mnohí považujú za konjunktúrnu, ale preto, že patrila k najmenej prebádaným a dve pamiatky, synagóga a cintorín, boli v zlom stave. Obyvatelia mesta ich takmer nepoznali.

Prvé dotyky s témou v júni 2011 boli skôr manuálne ako intelektuálne. Rozhodli sme sa vyčistiť podkrovie DSS Doména, kde sa nachádzali zvyš-ky synagógy. Dopriala by som vám vidieť prekvapené tváre žiakov, keď zistili, že navonok obyčajný, nenápadný dom skrýva vnútri tajomstvo. A aj ich záujem, keď im spolubrigádujúci regio-nálni znalci histórie hovorili o unikátnosti figurálnych motívov, ktoré videli na stenách. Ešte dlho sa vracali k otázke: prečo o tom v meste nik nevie?

Stratený cintorín

Práve otázky žiakov vyprovokovali ďalšiu etapu spolupráce – hľadanie strateného cintorína. Vedeli sme o ňom zo spomienok pamätníkov, ale na mapách nebol zachytený. 

Vybrali sme sa na Šibeničný vrch pri Žiari nad Hronom na výpravu hodnú Indiána Jonesa – hľadať ihlu v kope tŕnia. Cintorín sme lokalizovali, kolenačky sme presekávali tunely v poraste a výskali pri každom objavenom náhrobníku. Po prvýkrát ich bolo asi desať. Rozhodli sme sa, že cintorín nenecháme v pôvodnom nedôstojnom stave. Dnes je obľúbeným vychádzkovým miestom.

Na žiakov prehovorila história a skúmať ju im dalo zmysel. Čítali sme nemecké nápisy, hádali, čo môže byť skryté v hebrejských epitafoch, hľadali najstarší a najmladší pomník, počítali mužov a ženy a všetci sme chceli vedieť viac. To vdýchlo projektu život. Prácu sme si rozdelili medzi skupiny: niektorí organizovali ďalšie brigády, iní fotili náhrobníky, ďalší pátrali po osudoch „mien z náhrobníkov“ na matrike. Boli sme aj na prednáške o práci v archíve v Pobočke štátneho archívu v Kremnici. A vedeli sme čoraz viac. 

Najsmutnejšia kapitola

Zozbieraného materiálu pribúdalo a my sme sa rozhodovali, ako s ním naložiť. Pomoc prišla z Nadácie ZSNP a Slovalco, ktorá v rámci svojich environmentálnych grantov podporila revitalizáciu cintorína, historický výskum a vydanie brožúry Zostali iba spomienky, ktorá mala veľký ohlas a bude sa používať pri vyučovaní regionálnej histórie v našom meste.

Práce sa rozbehli na plné obrátky. Vyčistili sme plochu cintorína od náletových drevín a buriny, zmapovali náhrobné kamene. Paralelne žiaci pod vedením muzeologičky Zuzany Denkovej a mňa pátrali po osudoch židovskej komunity v Svätom Kríži nad Hronom. 

Asi najsmutnejšie bolo skúmanie obdobia holokaustu. Žiaci sa zoznámili s metódou zbierania orálnej histórie a jej interpretáciou. Zbierali fotografie, komunikovali s múzeami holokaustu, hľadali cez stránky Ancestry, Family Search, Yad Vashem. Pomerne ťažko niesli fakt, že z nájdených piatich desiatok mien židovských obyvateľov nášho mesta holokaust prežili len šiesti. Väčšina zahynula v decembri 1942 v tábore smrti Sobibor. Najmladší z mŕtvych mal vtedy dva roky. Čo myslíte, ako zmenilo toto pátranie pohľad študentov na holokaust či extrémizmus?

Mnohí z brigádnikov dnes dejepis ďalej študujú, pre viacerých sa dejiny stali ich koníčkom. Majú záujem o miesto, kde sa narodili. 

Kde vziať priestor na neformálne učenie? 

Slovensko by nebolo Slovenskom, ak by sa nenašlo nejaké „ale“. V tomto prípade je ním legitímna otázka, kde vziať čas na takúto činnosť počas hodín dejepisu. 

Jedinou odpoveďou sú originálne, v škole vytvárané školské vzdelávacie programy. Učiteľovi by sa malo dôverovať, že je schopný zostaviť vlastný tematický výchovno-vzdelávací plán (pri kvalitne zadaných štandardoch), v ktorom môže posilňovať a oslabovať časovú dotáciu pre jednotlivé témy ŠVP, a takto vytvárať priestor pre regionálnu históriu a regionálne prierezové témy. Učiteľ by mal predpísaný obsahový štandard skladať ako lego, dať mu vlastnú logiku. Aj tak sa síce značná časť veľkých projektov posunie do voľného času učiteľa a žiakov, ale ak budú mať študenti možnosť na hodine ochutnať hrozienka z témy, presvedčiť ich na dobrovoľnícku prácu bude ľahšie.

Takýto voľný lego prístup pomôže aj v prípadoch „ad hoc“, keď spoločenská situácia vyvolá potrebu diskusie na nejakú tému. Žiaci sa pýtajú na to, čím žijú. To ich zaujíma, o tom potrebujú počuť. Mám im odmietnuť odpovedať? Mám ich ignorovať, či riešiť ich otázky v historických paralelách? Ak sa im budem venovať, má byť „odmenou“ za ich premýšľavosť kvantum domácich úloh alebo štvanica pri dobiehaní plánu? Alebo bude rozumnejšie „preskladať“ plán?

Je síce dôležité, čo majú žiaci vedieť, ale rovnako dôležité je aj to, akými sa stanú ľuďmi.

Stretnutie s dejinami
Share on facebook
Share on whatsapp
Share on twitter
Share on linkedin