Pokoj v duši v škole montessori

škola montessori

Strávili sme s kolegom z redakcie dopoludnie v alternatívnej škole montessori, jedinej svojho druhu na Slovensku.

Kráčame v studenom vetre do bežnej školskej budovy v Bratislave-Lamači, so sebou vzorne prezuvky, za čo nás čaká pochvala od pani riaditeľky Gabriely Cabanovej. Predtým, než začala viesť školu montessori, pôsobila štrnásť rokov na štátnom gymnáziu a najprv alternatívnemu vzdelávaniu nedôverovala. Presvedčilo ju až to, keď túto školu spoznala osobne. My prichádzame skôr pozitívne naladení, ale aj zvedaví.

Ráno v prvom trojročí

Vysvetlia nám, že deti z troch po sebe nasledujúcich ročníkov sa učia spoločne a nasmerujú nás do prvého trojročia. Trieda pripomína skôr materskú školu: mäkký koberec, stoly so štyrmi až šiestimi stoličkami, kuchynka, modely, nástenné mapy a plagáty, rozličné učebné pomôcky. Deti majú na svoje školské veci vyhradené poličky s menami. Aromalampy voňajú škoricou a celá miestnosť pôsobí pestro, máte chuť preskúmať každý zaujímavý objekt. 

Tridsaťjeden detí, z toho dvaja predškoláci Lukáš a Miško, ktorí dnes strávia s deťmi z prvého trojročia celý deň, sa posadia do kruhu na koberec. Spolu s nimi aj traja učitelia. Pozdravia sa po slovensky aj po anglicky, odpočítajú sa. Všetko prebieha pokojne, učitelia hovoria miernym, tichým hlasom. Keď poverené dievčatko oznámi, že dnes má meniny Milena, deti nadšene hlásia, že áno, poznajú oslávenkyňu – Milku! A začne sa štebot. Stačí však, aby učitelia a niekoľko detí zdvihlo ruku, čo je dohodnutý signál, a deti sa utíšia.

Učiteľ Jordán Jokel nás predstaví a dodá: „Budú tu dnes s nami a budú sa pozerať, ako pracujeme, tak ako aj iné návštevy. Možno si budú len trochu viac písať.“ Deti to nijako nevzrušuje, vidno, že sú na takéto návštevy zvyknuté. Školský deň normálne pokračuje. Je literárny týždeň, deti si mali pohľadať texty na Hviezdoslavov Kubín, nájsť slová, ktoré sa rýmujú a tvoriť básničky. Náplň práce teda nie je natoľko odlišná od práce v bežnej škole. 

Ahoj, riaditeľka!

Prváci nastúpia k dverám spolu s Jordánom a my ich nasledujeme. Míňame dvere s označeniami ako Science Room alebo Ateliér a hudobná miestnosť a prichádzame do Fialovej herne, kde si deti zacvičia špeciálnu zostavu relaxačných a uvoľňujúcich cvikov. Všetko prebieha hladko, učiteľovi stačí hovoriť celkom potichu. 

Keď sme naspäť v triede, je tu pokojná pracovná atmosféra, deti sedia pri stoloch a sústredene píšu. Malý Šimon sa nám príde pochváliť so svojím výtvorom, detskou básničkou o mačke. Sú v nej síce chyby a písmo nie je práve úhľadné, cieľom je však zrejme niečo iné. „Peťa, nemáš abecedu?“ pýta sa dievčatko učiteľky. „Neviem, čo ide po K.“ Nie je na tom nič zvláštne, v škole montessori si všetci tykajú a volajú sa krstnými menami. Za riaditeľkou môže prísť žiačka a povedať: „Gabika, nemôžeš mi požičať notebook?“ Pani riaditeľka nám tiež spomínala, ako si deň predtým k nej na obede prisadli chlapci z prvého trojročia a spontánne s ňou debatovali o všetkom možnom.

Ide to aj bez nútenia

Hlavnými princípmi montessori pedagogiky sú samostatnosť, sloboda a zodpovednosť. Vychádza z predpokladu, že dieťa sa samo chce učiť, keď má na to vytvorené podmienky a keď je motivované. Deti sú týmto spôsobom vedené už od dvoch rokov v montessori škôlke. Na dosiahnutie tohto cieľa je tiež dôležité to, aby doma bola tá istá atmosféra ako v škole.  

Dvaja škôlkari sedia na koberci a usporadúvajú žetóny s číslami od 1 do 100 do správneho poradia. Kolega matematik žasne. Vysvetlí mi, že prváci v bežných štátnych školách sa učia rátať iba do 20. Skupinka detí sa premiestňuje do osobitnej triedy na angličtinu. Pýtam sa angličtinárky Žanety Mrvovej, či využíva možnosť rozdeliť si deti do skupiniek podľa pokročilosti. Hovorí, že uprednostňuje zmiešané skupinky, aby sa žiaci navzájom ťahali.

Keď sa vraciame do triedy prvého trojročia, jeden z chlapcov zastane, podrží mi dvere a nechá ma prejsť. Aj napriek tomu, že som tu nevidela ani raz učiteľa autoritatívne zasiahnuť, žiaci sú veľmi zdvorilí, voči dospelým aj voči sebe navzájom. V triede sa medzitým začala desiatová prestávka. Deti sedia za stolom a pri jedle hlasujú, ktorý druh pizze je ten najlepší. Celkom prirodzene sa k nim pridáva aj učiteľka.

Nielen štúdiom je žiak živý

V druhom trojročí atmosféra pripomína skôr študovňu. Žiaci sedia a ležia za notebookmi a nad knihami, pracujú vo dvojiciach alebo individuálne na úlohách z geografie aj z matematiky. Nezvoní, plynule prechádzajú od jednej činnosti k druhej. Keďže žiaci pracujú samostatne, je možné, ze sa niektorí za jeden školský rok naučia viac a iní zase menej, niečo sa môže presunúť do ďalšieho školského roka. Nedostávajú domáce úlohy. Miestom, kde sa pracuje, má byť škola, doma nech sú žiaci radšej deťmi svojich rodičov. 

Prichádza zriaďovateľ Ivan Juráš a ukazuje nám rozvrh. Takže predsa existuje, pomyslím si, aj keď to vyzerá tak, že všetci pracujú svojvoľne. Organizácia vyučovania je vecou dohody a učitelia aj žiaci sa môžu kedykoľvek dohodnúť na zmene. Napríklad, druhé trojročie má prestávku o 9.30, ale deti v prvom trojročí desiatujú, kedy potrebujú.

V druhom trojročí namiesto škorice rozvoniava nutela. V kuchynke učiteľka s pomocou žiakov pripravuje sladkú desiatu, gofry s rozpustenou nutelou. Deti vedú k samostatnosti aj pri jedle. Škôlkari si sami naberajú, koľko zjedia, sami si krájajú jabĺčko, čistia mrkvičku. Staršie deti si musia samy naplánovať, čo si pripravia na desiatu, čo na to budú potrebovať, koľko to bude stáť, urobia si nákup za peniaze pridelené z rozpočtu školy a pripravia jedlo pre všetkých. V jedálni si deti samy nakladajú jedlo z výdajného vozíka. Žiaden servis, po obede si po sebe aj upracú. 

V poslednom trojročí ešte nemajú dokončenú kuchynku, ale zámerom je, že najstarší žiaci si budú sami variť aj obed. Na začiatku roka si podľa vlastného vkusu upravili triedu, v ktorej sa učia a ktorú si tiež sami upratujú namiesto upratovačky. Žiaci si aj sami zarábajú, chovajú včely, predávajú sušené jabĺčka alebo vlastné výrobky ako šperky a gombíky.

Všetky priestory, všetky predmety

Keď vyjdeme na chodbu, zistíme, že tam už medzitým pri pingpongovom stole začala hodina prírodovedy. Využívajú sa naozaj všetky priestory školy. Deti z prvého trojročia si vyberajú, kto bude ktorou planétou slnečnej sústavy. Z brožúrok o jednotlivých vesmírnych telesách sa dozvedajú fascinujúce skutočnosti: „Pozri, ako teplo je v jadre!“ „Nechcel by som žiť na Jupiteri, keď obehne Slnko len raz za dvanásť rokov!“ Rozvíjajú šnúry a naťahujú ich po chodbe, čím názorne demonštrujú, ako ďaleko sú jednotlivé planéty od Slnka. Môj nový známy, básnik Šimon ma poprosí, aby som predstavovala Zem, a tak beriem do rúk zalaminovaný obrázok a Šimon-Mesiac okolo mňa niekoľkokrát obieha. 

Napokon sa ideme pozrieť aj na najstarších žiakov v poslednom trojročí, ktoré zahŕňa 7. – 9. ročník. Hodina, na ktorej sa zaoberali činnosťou vnútorných orgánov, plynulo prechádza do prestávky a nasledujúcej výchovy umením. Opäť medzi žiakmi koluje množstvo odborných kníh a časopisov, pracujú na počítačoch a aktívne sa vypytujú učiteľky Ivany Baborovej na veci, ktorým nerozumejú. V učebni je len dvanásť žiakov. „Niektorí žiaci odchádzajú na osemročné gymnáziá. Nedávno bola jedna žiačka prijatá na bilingválne gymnázium a jej mama mi povedala, že keď si pozrela stránku novej dcérinej školy, zarazilo ju, koľko tam bolo pravidiel, príkazov, zákazov a zmlúv,“ hovorí Ivana. Pýtam sa jej, či učí biológiu. „Učím vedy – sciences a angličtinu.“ 

Sme zvedaví, ako je to s aprobáciami učiteľov. „Montessori pedagogika by chcela mať učiteľa, ktorý vie všetko. Vo vekovej kategórii, v ktorej sa nachádza, by mal obsiahnuť celé učivo trojročia. Snažíme sa, aby sme to dosiahli. Problém je, že u nás neexistujú vysoké školy, ktoré by vzdelávali v tomto duchu. A tak sa vzdelávame interne alebo v zahraničí,“ hovorí riaditeľka. V niektorých krajinách existujú vzdelávacie inštitúty, ktoré pripravujú učiteľov v duchu montessori, tunajší učitelia namiesto toho absolvujú semináre z rôznych predmetov. Dostávajú však viac priestoru na učenie tých predmetov, ktoré vyštudovali. 

Knižnica aj wifi

Cestou z tretieho trojročia sa pristavujem pri milej knižnici, ktorá je zriadená priamo na chodbe. Biele regály s knihami, červená sedačka a uprostred stolík pani knihovníčky, s ktorou sa púšťam do reči. Dozvedám sa, že si odtiaľto môžu požičiavať knihy nielen deti, ale aj ich rodičia. Dokonca tí si tu aj radi čítajú, keď si prídu vyzdvihnúť popoludní dieťa a musia chvíľu čakať. V knižnici majú aj niekoľko kníh o metóde montessori pre rodičov. Škola pre nich pravidelne robí na túto tému aj semináre, aby rozumeli tomu, čo vlastne ich deti v škole robia a prečo. Aktívna spolupráca s rodičmi je nevyhnutná, bez ich podpory by to určite nešlo. 

Počítačovú učebňu už zrušili, prešli na notebookový systém a v celej škole je wifi pripojenie. Hranie počítačových hier je obmedzené na maximálne 30 minút denne, aby sa deti venovali skôr spoločenským hrám, pobytu vonku a komunikácii. V škole sú od ôsmej približne do tretej, vrátane obeda, pobytu vonku a upratovania svojich priestorov. Majú tu aj školský klub.

Nenormálne normálne

V škole montessori dodržiavajú štátny vzdelávací program, aj keď poradie, v akom sa učivo preberá, býva odlišné. Učebnice sa využívajú len ako jeden zo zdrojov informácií. Hodnotí sa slovne, pričom sa berie do úvahy aj to, s akým záujmom žiaci k predmetu pristupovali. Testy nepíšu všetci naraz, ale každý si test napíše vtedy, keď prejde istým učivom. Vzdelávacie výsledky žiakov sú štandardné, aj z bežných štátnych škôl si predsa rôzne deti toho odnesú rôzne veľa, skončia s rôznymi známkami aj rôznym objemom vedomostí, hoci sa učia všetci naraz to isté. Niekoľkokrát tu bola na návšteve aj inšpekcia a jej hodnotenie bolo skôr pozitívne. 

Na Slovensku je škola montessori stále v experimentálnom overovaní, naproti tomu v Česku sú už montessori triedy normálnou súčasťou niektorých škôl. Vo svete sa jednotlivé montessori školy môžu navzájom odlišovať a pôvodnej predstave Márie Montessori zodpovedajú v rôznej miere. Pani riaditeľka spomína na školu v Nórsku, kde strávila dva dni a kde mali všetky stupne vzdelávania od škôlky až po strednú školu, na ktorej spôsob práce pripomínal skôr vysokoškolský systém. 

Zaujíma nás, ako deti prežívajú prestup na „normálnu“ školu. Gabriela Cabanová hovorí: „Moja skúsenosť ako učiteľky zo štátnej školy je, že mnohé deti pri akomkoľvek prechode problém majú. Z prvého stupňa na druhý stupeň je to od jednej pani učiteľky k mnohým pani učiteľkám, keď prídu zo základky na osemročné gymnázium – úplne iný svet. Niekto sa s tým vie vyrovnať, niekto nie.  Ani v klasickom systéme to nie je ideálne. Skôr môže byť problém, že naše deti sú naučené pýtať sa, čakajú odpoveď a sú naučené diskutovať.“ Aj nás teraz čaká prechod do úplne iného sveta, hektického pracovného dňa. Odchádzame však s pokojom v duši.

Pokoj v duši v škole montessori

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top