Po ukončení gymnázia v Lipanoch začala študovať na Ekonomickej univerzite v Bratislave odbor Medzinárodný obchod. Už počas vysokoškolského štúdia sa jej cesty spojili s Kolégiom Antona Neuwirtha, ktorého riaditeľkou bola posledných pár rokov. Životná cesta Miroslavy Durankovej je okrem biznisu silno prepojená so vzdelávaním. Momentálne dokončuje svoje štúdium na univerzite v anglickom Birminghame, kde je v centre jej záujmu charakterové vzdelávanie. Je v správnej rade neziskového združenia Nexteria, no na kolégiu riadi Akadémiu veľkých diel, ktorá je určená pre stredoškolákov. Rozhovor viedla Martina Sondej Hosťovecká.
Ako sa človek z biznisu dostane k inštitúcii, ktorá má v popredí silné kresťanské hodnoty, ako napríklad Kolégium Antona Neuwirtha (KAN)?
Ja som toto prostredie spoznala ešte počas vysokoškolského štúdia, som absolventkou druhého ročníka. Dozvedela som sa o kolégiu cez kamarátku. Priznám sa, prilákala ma viac akadémia ako spiritualita – vždy som chcela od vzdelávania viac. Ale bola som vďačná aj za prehĺbenie viery.
Ako to vlastne v KAN funguje?
Kolégium funguje už jedenásty rok. Najlepšie vysvetlím princíp jeho fungovania na troch pilieroch. Prvým je rezidenčná komunita vysokoškolských študentov, ktorí v nej rok – dva žijú. Vždy je to 28 študentov z celého Slovenska – vekovo od 19 do 26 rokov, ktorí môžu prísť na „part time“ na dva roky, čo v realite znamená, že sú poslucháčmi nejakej vysokej školy, no bývajú v komunite v Ivanke pri Dunaji. Alebo majú záujem o „full time“ – to si väčšinou študenti volia po strednej škole ako prípravu na vysokú školu alebo po ukončení bakalárskeho štúdia.
Ako komunita funguje?
Sme kresťanská komunita. Pre niektorých kresťanov sme príliš liberálni – pre ultraliberálov sme príliš veriaci (smiech). Zaujímavé na tom je, že v nej žijú spoločne naozaj rôzni ľudia. Majú služby, starajú sa o celkový chod, spoločne si varia, musia sa naučiť spolu vychádzať… Študenti sa učia rešpektovať sa navzájom. Vzniklo tu veľa pevných priateľstiev. Dokonca i manželstiev, pretože tu ľudia rýchlo spoznajú, že majú v živote rovnaké hodnoty. Za tých jedenásť rokov máme skoro 180 absolventov.
Je možné, aby u vás študoval niekto s iným vierovyznaním, prípadne ateista?
Tu si sa už dotkla trochu aj tretieho piliera, a ten je duchovný. Áno, mali sme aj takých študentov – aj s iným vierovyznaním, aj nepokrstených. Dôležitý je ich záujem. Ak rozumejú tomu, že budú denne konfrontovaní s kresťanstvom, tak to problém nie je.
Čo všetko študenti študujú?
To je podstatou druhého piliera – ten je akademický a je vedený oxfordským štýlom. S tým súvisí aj program, ktorý študenti majú každý pondelok, utorok a štvrtok. Morálna filozofia, politická filozofia, história, umenie, teológia a kultúra kresťanstva. Dajme tomu, že v pondelok majú seminár (cca 15 študentov) na nejakú tému, napríklad Svätí účel prostriedky? Na seminár musia mať načítaný k téme filozofický text – musia prísť pripravení. Potom počas týždňa majú tzv. tútoriály, to je skupina dvoch – troch študentov plus učiteľ. Na tútoriál prichádzajú študenti s napísanou esejou, ktorou vyjadria svoj názor a stanovisko voči zadanému filozofickému textu.
Je cieľom len samotné pochopenie textu?
Vedieme študentov k tomu, aby priamo komunikovali s veľkým autorom. Chceme, aby si prečítali Aristotela, Kanta… aby sa vyjadrili, či s ním súhlasia alebo nesúhlasia, ako sa to týka ich vlastného života a či vôbec. Nechceme, aby to ostalo len v teoretickej rovine, snažíme sa o to byť praktickí.
Rozumejú mladí ľudia filozofickým textom?
Sama som bola najprv študentkou v kolégiu a môžem povedať, že to bolo náročné. Najskôr sa treba naučiť len samotný spôsob čítania takýchto textov. No cez tútoriály, ktoré sú veľmi nápomocné, môže ísť študent naozaj pod vedením učiteľa viac do hĺbky, nemusí mať obavu. Vzniká aj priestor na komunikáciu so spolužiakmi. Každý štvrtok pozývame aj externého hosťa, ktorý by mal byť inšpiráciou pre študentov – väčšinou je to znalec z nejakého vedného odboru. Pri textoch a našich hosťoch by som ešte chcela spomenúť znalosť angličtiny, hoci samotné štúdium prebieha v slovenčine, viaceré texty sú však v angličtine, rovnako ako i anglicky hovoriaci hostia nie sú výnimkou.
Je kolégium zamerané skôr humanitne alebo je to len môj prvý dojem? Čo tí prírodovedne orientovaní?
Univerzita by mala ponúkať univerzálne vzdelanie. Ak študent skončil vysokú školu a je veľmi úzko vyprofilovaný vo svojom odbore, vtedy si myslím, že takéto štúdium niečoho iného, môže byť preňho veľmi obohacujúce. V kolégiu sú ľudia z rôznych odborov, a to zasa pomáha stretnúť sa možno s iným pohľadom na nejaký problém. Máme medzi študentmi medikov, fyzikov, ITčkárov…
Vráťme sa ešte k tretiemu pilieru – duchovnému.
Kolégium je postavené na odkaze katolíckej viery. Čo znamená, že mávame duchovné cvičenia, k dispozícii máme kaplnku, mávame omše… – je to ponuka, z ktorej si študenti môžu vybrať. Je to ako švédsky stôl, z ktorého si môžeš vziať, čo potrebuješ. Raz do mesiaca mávame spoločný víkend, ktorý sa zameriava na nejakú vybranú zručnosť – teraz naposledy sme mali „víkend služby“, kedy študenti išli do rôznych zariadení a spoznávali ich chod a pomáhali.
Robíte niečo zaujímavé aj pre stredoškolákov?
Na východe fungujú tri kolégiá – v Prešove jedno a v Košiciach dokonca dve kolégiá pre stredné školy. Nie sú však rezidenčné, čo znamená, že mladí ľudia sa stretávajú len raz za týždeň, kde rozoberajú nejaký filozofický alebo umelecký text. Majú potom tri víkendy do roka, kde sa zídu všetky tri skupiny spolu.
Si riaditeľkou Akadémie veľkých diel – aký je to projekt?
Je určený stredoškolákom a ich učiteľom. Najprv sme potrebovali tím, pretože si uvedomujeme, že pasovať sa do roly odborníkov na umenie, by bolo asi trúfalé. No dali sme do metodík všetko, čo sme už desať rokov učili. Štýl, akým učíme, našu filozofiu a pedagogický prístup. Pozvali sme k spolupráci vytipovaných ľudí a začali sme pracovať. Potrebovali sme do tímu aj takých, ktorí prinesú každodennú prax zo strednej školy, preto sú spolutvorcami aj stredoškolskí učitelia.
Venujete sa hlavne vysokoškolákom. Prečo zrazu stredné školy?
My sa celých tých 11 rokov venujeme aj stredným školám – mali sme letnú školu, esejistickú súťaž… Požiadavka na Akadémiu veľkých diel vzišla zvnútra, no i zvonka zo škôl.
Ako školíte učiteľov, aby mohli viesť na svojej škole Akadémiu veľkých diel?
Je tam víkendové školenie, čo je naozaj veľmi rýchle. Tam dostanú od nás podstatu, o čo vlastne ide v tomto projekte, aby ho „navnímali“ – aká je za ním myšlienka a zároveň už si to aj prakticky vyskúšali. Dostanú od nás metodiky, ktorými ich hodíme do vody… No ale my s učiteľmi pracujeme aj naďalej, to sa nemusia báť.
Skús mi vysvetliť to, že ak by som sa na to dala, do čoho teda idem.
Spísali sme si na základe rôznych kritérií významné diela výtvarné, hudobné, literárne a filmové, ktoré by sme radi predstavili cez učiteľov ich študentom. Celé sa to realizuje ako akýsi záujmový klub s neveľkým počtom študentov – opäť skupina 7 – 15 mix študentov naprieč ročníkmi, ktorí sa stretávajú po škole na 90 minút raz týždenne. Stretnutí je 25 a po ich absolvovaní dostáva študent certifikát. V podstate to funguje veľmi podobne ako naše stredoškolské kolégia na východe Slovenska. No je tu jeden výrazný rozdiel – na kolégiách učíme my, teda interní učitelia KAN, no do Akadémie veľkých diel sme pozvali učiteľov, aby oni sami učili tam, kde sú, len my ich naučíme ako. V tomto sme veľmi zraniteľní, pretože človek nie je hneď odborníkom na všetko alebo hneď niekým, kto chápe a vie analyzovať akýkoľvek umelecký počin.
Existuje nejaký systém kontroly, či sa podarilo učiteľov dobre vyškoliť alebo či s vaším know-how narábajú správne?
Nastavili sme mentoringový program, v ktorom sa dozvieme, ako to učiteľovi reálne ide, v čom sú jeho slabiny, prednosti. No ideme do celého projektu s pokorou – s tým, že prvé hodiny určite nebudú také, aké by sme chceli. My to voláme „zákon rastu“ – rastie učiteľ, zákonite rastú žiaci a opačne. Stretnutia na začiatku budú určite vyzerať inak ako na konci roka. Vidíme, ako celý proces postupne mení učiteľov, ktorí sa na to dali.
Dá sa k niečomu takémuto učiteľ „vychovať“ alebo musí mať na to gén?
Nám sa ale už väčšinou prihlasujú učitelia, ktorí majú ten správny gén. Teraz ich máme dvadsať a robia Akadémiu v každom kúte Slovenska. Stretávame sa aj párkrát počas roka na víkend, každý učiteľ má svojho mentora, ako som spomínala. Učitelia majú nahrať svoju hodinu, na ktorú im potom dávame spätnú väzbu.
Pilotovali ste si projekt a metodiky?
Áno, mali sme vybrané školy, na ktorých prebehol pilot. Jedna metodika bola odskúšaná minimálne trikrát tromi rôznymi učiteľmi. Vychytali sa chyby. Pri interpretácii a analýze diel a následnom písaní metodiky prebiehali medzi nami búrlivé diskusie. Metodikou nastavíme učiteľovi v podstate celú hodinu. Ponúkame mu, ktoré témy sa dajú pri danom diele rozobrať a zdôrazňujeme, že nie je nutné prejsť všetko. Treba, aby vybral to, čo tá jeho konkrétna skupina potrebuje.
Ako ste vyberali diela, ktoré sa dostali do Akadémie?
Zohľadňovali sme viacero vrstiev, cez ktoré museli všetky diela prejsť. Vyberali sme teda diela zo štyroch rôznych žánrov tak, aby sa práca s nimi zmestila do hodiny a pol. Nečítajú sa celí Bratia Karamazovci. Študentom sa ponúkne niečo iné, čo má kratší rozsah, no rovnakú kvalitu. Rozsiahlejšie dielo sa môže dostať do odporúčaní – ak sa ti páčilo toto, určite sa ti bude páčiť i toto. Ak si ocenil tento film, mal by si vidieť ešte aj tento. Chceme skôr študentov motivovať a nie ich zničiť.
Ako sú spokojní s výberom učitelia?
Niektorí z nich sa tiež stretávajú s niektorými dielami prvýkrát. Máme učiteľku občianskej výchovy, ktorá prišla s tým, že text Obrana Sokratova je naozaj skvelý. Prešla ním až spolu s nami, hoci učí občiansku vyše dvadsať rokov. Učitelia ocenili mix našich a svetových autorov a tiež prihliadanie na to, aby to neboli diela vyslovene s kresťanskou tematikou. Zaradili sme i kontroverzné diela, napríklad skladbu Johna Cagea 4´33, ktorá je len tichom. Je toto ešte umeleckým dielom? Aj to sa pýtame študentov.
Ako sa môžu učitelia dostať k Akadémii veľkých diel?
Musia sa prihlásiť a prejsť víkendovým školením. Najbližšie budú tri – vo februári, marci a apríli. Chceme sa dostať k čo najväčšiemu množstvu učiteľov. Chceme, aby prišli, vyskúšali si to, aby zistili, že chcú na sebe pracovať a vzdelávať sa.
Zaoberáš sa charakterovým vzdelávaním. Čo to je?
Nie je to žiadna novinka. Je to len nový pojem, no podstata tu už bola dávno. V podstate to nie je len učenie, ale výchova v učení. Učitelia to robia, no možno o tom ani nevedia. Spoločnosť nepotrebuje len dobrých právnikov, ona potrebuje charakterných právnikov, a to sa dosiahne len zdôrazňovaním charakteru vo vzdelávaní. Môžem vychovávať explicitne tak, že všetko pomenujem – čo je čestnosť, aké správanie považujeme za čestné… alebo to môžem robiť implicitne, a to tak, že vnášam charakternosť do všetkého, čo ako učiteľ robím. A to sa dá naozaj robiť na každom predmete – matematikou začínajúc a telesnou končiac.