Sebaúčinnosť – začiatok úspechu

Pochybovanie o sebe prináša neúspech, pochvaly a malé úspechy posilňujú motiváciu

Sebaúčinnosť je neobratný preklad z anglického self-efficacy a označuje predstavu o sebe, že som schopná, efektívna. Je to akýsi výsledný sumár skúseností, ktorý v nás vytvorí presvedčenie, že máme veci pod kontrolou. Môžeme tomu rozumieť, ako dôvere v seba postavenej na sebaobraze, že som človek, ktorý keď sa stretne s problémom, bude vedieť postupovať do úspešného konca. Sebaúčinnosť je, keď si o sebe myslím, že si poradím. Opakom by mohla byť, tiež psychologický koncept, naučená bezmocnosť. Je to opačné presvedčenie o sebe, ktoré je sumárom opakovaných skúseností: nech robím, čo robím, výsledok je zlyhanie. Naučená bezmocnosť je demonštrovaná pasivitou pri stretnutí sa s problémom. Je to presvedčenie, že problémy, s ktorými sa stretávam, sú také veľké a zložité a moje schopnosti také obmedzené, že sa vôbec neoplatí investovať energiu do ich zvládnutia.

Predsa len niečo viem!

Aj bez výskumu intuitívne vieme, že ak si dieťa o sebe myslí, že novú látku pochopí, tak ju pravdepodobne pochopí. A naopak, ak bude presvedčené, že to zasa nepochopí, tak sa ani nebude snažiť a logicky to nakoniec tak aj dopadne. Pozitívna špirála bude dieťa ťahať k lepším a lepším výsledkom. Negatívna špirála ho bude zavŕtavať do neúspechu. Či to platí alebo nie, nám ukáže výskum. Hattieho rebríček na dôkazoch založeného vzdelávania – evidence-based education, ktorý vznikol analýzou 900 metaštúdií, ukázal, že súvislosť medzi sebaúčinnosťou a akademickým úspechom je veľmi silná (0.92). To znamená, že vysoko pravdepodobne s presvedčením o sebe ako o efektívnom človeku porastie aj prospech žiaka. 

Sebaúčinnosť výrazne vstupuje do motivácie. Dieťa, ktoré si myslí, že nové učivo zvládne, má chuť počúvať vysvetľovanie. Neúspech ho neodrádza. Ten iba signalizuje, že zatiaľ bolo vykonanej málo práce. Sebaúčinnosť ovplyvňuje aj emócie. Vysoká sebaúčinnosť redukuje stres, navodzuje dobrú náladu a očakávanie pozitívnej skúsenosti pri stretnutí s neznámym. O svojej sebaúčinnosti sa v škole dieťa dozvedá najmä z učiteľovho hodnotenia.

Akitoshi Uchida chcel vedieť, či je možné cez navodenie úspechu zvýšiť pocit sebaúčinnosti a či by to mohlo mať vplyv na výsledky v škole. Urobil teda s kolegami experiment. Náhodne vybrali 84 cca 13-ročných žiakov, 231 tvorilo kontrolnú vzorku. Všetkých žiakov nechali riešiť neznámy typ úloh (anagramy), ktorý bol premietaný špeciálnou technológiou. Vybraní žiaci mali zvýhodnenie, o ktorom nikto zo zúčastnených nevedel – podarilo sa im zadania vyriešiť. Následne v niekoľko mesačných odstupoch sledovali akademické výsledky v testovaniach. Výsledky vybraných chlapcov sa v porovnaní s kontrolnou skupinou významne zlepšili. Tento efekt bol merateľný aj po 17 mesiacoch od experimentu. U dievčat sa takýto efekt nedosiahol. Tento experiment má svoje etické otázky, avšak je zaujímavý silný efekt zážitku úspechu (u chlapcov).

Ako inak, Miško zasa nič

Keby sme si to mali preniesť do školskej praxe – pozornosť venovaná čiastkovým úspechom dieťaťa (výborne si postupoval, toto si dobre vymyslela), posilňuje sebaúčinnosť dieťaťa a motivuje ho zahryznúť sa do ťažších úloh. Pripomeňme si, že bohapusté chválenie nie je to isté. Oceňujeme veci, na ktorých je možné pracovať –  úsilie, vytrvalosť, vynaloženú prácu, osvojenie si postupu. Nechválime veci vrodené, s ktorými sa nedá nič robiť: si múdry, si inteligentná. Ocenenie nedevalvujeme preháňaním. Deti nie sú hlúpe a v jednom z výskumov sa zistilo, že lacnú chválu si tlmočia ako útechu pre neschopných.

Päť rokov som učila angličtinu deti s vývinovými poruchami, ktoré prichádzali hlboko demotivované z bežných škôl a prvým krokom bolo doviesť ich k tomu, že sa učiť oplatí, že niečo z toho bude a nebude to hanba. Učivo môže presahovať schopnosti žiaka len o rozumný kus. Keď nás nezaujíma úroveň a schopnosti žiaka a zahltíme ho rýchlym postupom, tak to postupne vzdá a namiesto toho, aby sa učil viac, bude sa učiť menej a menej. 

ADD alebo pochybnosť?

Mala som pravidlo, že ak sa dieťa učí na rozcvičku viac ako polhodinu a aj tak dostane päťku, musím zmeniť zadanie. Namiesto písania rozcvičky zo slovenčiny do angličtiny, dostane zadanie opačné. Raz som mala žiaka, ktorý mal za sebou hrozný životný príbeh – skúšala som ho len zo spárovania slov, ktoré sme sa učili. Všetci (rodičia aj žiaci) vedeli, kto je akým spôsobom skúšaný a ich známky neznamenajú to isté. Problém bol iba raz, s Aničkou, lebo Dominik to má ľahké. Vyriešili sme to jediným návrhom: „Anička, ak si myslíš, že si na rovnakej úrovni ako on, tak ťa budem skúšať rovnako.“ Hrdosť nepustila. Už nikdy nebol problém, že ona má trojku a Dominik dvojku.

Výsledkom bolo, že sa učili všetci. Neriešila som, či sa dieťa odchyľuje od očakávanej normy. Dôležité bolo, že dieťa sa postupne zlepšovalo vzhľadom k svojej norme. Obzvlášť mi utkvela zmena u jedného dievčatka s ADD. Okatá a vedela krásne kresliť. Len na hodinách bola nesmierne spomalená. Bolo treba hovoriť pomaly a dávať úlohy po malých kúskoch. Asi tak o rok som bola nejaká rozbehnutá a vychrlila som na ňu zadanie. Vzápätí som sa zháčila, či rozumie. Vraj hej. Tak som ju poprosila, aby mi povedala, čo má robiť. Vedela úplne presne. V tej chvíli som si uvedomila, že je zlepšené jej pracovné tempo aj dikcia reči. Ťažko posudzovať, čo prispelo k zmene. Viem si však predstaviť, že viera, že niečo viem, že to pochopím, mohla viesť k tomu, že zo spomaleného dieťaťa sa stalo do vyučovania normálne zapojené dieťa. Jeho spomalenosť nemusela byť v tomto prípade vlastnosť centrálnej nervovej sústavy, ale len pochybnosť o sebe ako výsledok veľkého sumáru čiastkových zlyhaní.

Sebaúčinnosť – začiatok úspechu

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top