Dôležitá otázka, na ktorú existuje mnoho protichodných odpovedí. Škola a sloboda – ako to teda je?
„Neslobodné vzdelávanie vedie k životu bez naplnenia.“
Alexander S. Neill
„Deti nemajú rady školu, pretože milujú slobodu.“
Peter Gray
„Keď zo vzdelávania odstránime slobodnú vôľu, stane sa z neho školská dochádzka.“
John Taylor Gatto
Uvedené citáty by ľahko mohli zvádzať k názoru, že odpoveď na otázku z nadpisu znie: NIE. Presnejšie: Nie, škola a sloboda nejdú dokopy, dokonca sa navzájom vylučujú, pričom je zrejmé, čomu treba dať prednosť – slobode. Nemalo by nás prekvapovať, že citovaní páni majú takýto názor: Alexander Sutherland Neill je zakladateľom prvej slobodnej školy Summerhill, Peter Grey je psychológ skúmajúci a podporujúci slobodnú školu v Sudbury Valley a John Taylor Gatto je prominentný kritik štátnych školských systémov (najmä toho amerického). Všetci traja teda reprezentujú jeden názorový prúd.
Diskurz o téme slobody vo vzdelávaní je však omnoho pestrejší. Možno to niekoho prekvapí, ale existujú aj odborníci na vzdelávanie, ktorí sú opačného názoru: sloboda podľa nich do školy nepatrí, a keď, tak len v obmedzenej miere. Ich argumenty rozoberieme neskôr.
Škola a sloboda – krátky historický exkurz
V antike bola škola vnímaná ako miesto slobody, a to najmä jeho oslobodenia od každodenného zhonu, povinností a starostí. Slovo scholé malo význam prázdno, voľný čas. (Treba však pripomenúť, že táto sloboda – a celá škola – sa týkala iba mužských potomkov slobodných občanov, ktorí tvorili možno 10 % populácie.)
Ešte aj v stredoveku sa nám univerzity spájajú so slobodou. Tu vznikol pojem akademické slobody, ktorým sa označovala skutočnosť, že mnohé univerzity získali od panovníkov špeciálny ekonomický a právny status. Aj akademické slobody však mali svoje medze. Dobre to dokumentuje príklad Jána Husa, ktorý bol za svoje názory cirkvou odsúdený a upálený, hoci bol rektorom pražskej univerzity.
Významný zlom nastal v drudehj polovici 18. storočia, kedy sa v Európe zrodil koncept povinnej školskej dochádzky. Najskôr v Prusku, potom v Rakúsku, Uhorsku a neskôr aj v ďalších krajinách panovníci pochopili, že moderný štát potrebuje vzdelané obyvateľstvo. Narastala potreba kvalifikovaných úradníkov a dôstojníkov, no rovnako dôležité bolo aj pozdvihnúť úroveň jednoduchých roľníkov, aby boli schopní hospodáriť efektívnejšie.
V čase zavádzania všeobecnej povinnej školskej dochádzky išlo nepochybne o rozumné a progresívne opatrenie. Avšak v priebehu 19. stočia sa pod vplyvom priemyselnej revolúcie zo škôl stali de facto malé manufaktúry, ktoré v mnohom kopírovali fungovanie fabrík. To sa mnohým ľuďom nepáčilo, bolo preto iba otázkou času, kedy sa na tento model vzdelávanie spustí vlna kritiky. K vzbure proti neslobodnej škole došlo v priebehu 20. storočia. Vynikajúci britský matematik a filozof Bertrand Russell konštatuje: „Sme svedkami paradoxnej situácie, kedy sa školské vzdelávanie stalo jednou z hlavných prekážok inteligencie a slobody myslenia.“
Škola nie je fabrika!
V roku 1916 publikuje John Dewey svoju slávnu knihu Democracy & Education, v ktorej zdôrazňuje, že ak prostredie školy nebude slobodné a demokratické, nebude taká ani spoločnosť. V roku 1921 zakladá Alexander Sutherland Neil v Anglicku prvú slobodnú školu Summerhill (ktorá funguje dodnes). Zdôvodňoval to takto: „Chceli sme s manželkou vytvoriť školu, ktorá bude vyhovovať deťom, nie formovať deti, ktoré budú vyhovovať škole.“ V roku 1968 vzniká v USA slobodná škola Sudbury Valley School, ktorá má dnes desiatky nasledovníkov v mnohých krajinách sveta. V 70. rokoch 20. storočia vzniká z iniciatívy Johna Holta v USA hnutie homeschoolingu (domáceho vzdelávania), ktoré sa rýchlo šíri do ďalších krajín. Vychádzal okrem iného z presvedčenia, že „najlepšie sa učíme vtedy, keď sami rozhodujeme, čo sa ideme učiť a keď si sami volíme materiály, zážitky a ľudí, od ktorých sa budeme učiť.“
V roku 1971 vychádza asi najznámejšia a najzásadnejšia kritika štátnych školských systémov – kniha Deschooling Society od Ivana Illicha. (Jej český preklad vyšiel v roku 2000 pod názvom Odškolnění společnosti). V 80. rokoch nachádzajú myšlienky Ivana Illicha pokračovanie a rozvinutie v prácach francúzskeho filozofa Michela Foucaulta. Vo svojich prácach analyzoval rôzne metódy disciplinácie, ktoré sa uplatňujú v moderných spoločnostiach a na adresu školských systémov skonštatoval: „Školy plnia tie isté spoločenské funkcie ako väzenia či mentálne ústavy – definujú, klasifikujú, kontrolujú a regulujú ľudí.“
Sloboda patrí na ihrisko
Ako sme však už naznačili v úvode, viacerí pedagógovia a psychológovia naopak pred prílišnou slobodou v škole dôrazne varujú. Za významnú úlohu školy totiž považujú adaptáciu detí na podmienky obmedzenej osobnej slobody, s ktorými sa budú v živote stretávať na každom kroku. Upozorňujú, že dieťa sa v istom veku potrebuje dozvedieť, že existujú aj iné sociálne prostredia, ktoré sú menej priateľské ako rodina, že nie je stredom vesmíru, že nie všetci dospelí ho zbožňujú a že sa mu okolie nemusí vždy prispôsobovať a plniť mu všetky želania. Rodina je (väčšinou) prostredím, ktoré sa točí okolo dieťaťa a jeho potrieb a všetci jej členovia sú dieťaťu naklonení a nápomocní.
Naproti tomu škola má celkom zámerne predstavovať zásadne iný typ prostredia, v ktorom sa dieťa dozvedá dôležitú životnú pravdu, že nie je stredom vesmíru, že nie všetci dospelí sú ním okúzlení, že nie vždy smie robiť to, čo sa mu práve zachce. Táto forma socializácie a disciplinácie je údajne pre každé dieťa životne dôležitá, pričom vlastná rodina mu ju nevie poskytnúť – je to nezastupiteľná úloha školy. Dieťa by sa malo v školskom prostredí vo vlastnom záujme naučiť podrobovať sa formálnej autorite, podrobovať sa pravidlám komunity, rešpektovať pevný režim dňa, synchronizovať svoje činnosti s inými, fungovať v podmienkach obmedzenej slobody.
Ak by sme prijali tieto argumenty, potom vychádzať žiakom v škole maximálne v ústrety a poskytovať im veľa slobody je podobne kontraproduktívne, ako dávať účastníkom redukčného liečebného pobytu veľa zákuskov. Známy český psychológ a pedagóg Stanislav Štech tvrdí, že „úlohou školy je zabezpečiť, aby sme sa od seba nelíšili až príliš“. Inak podľa neho nebudeme môcť rozumne fungovať ako spoločnosť.
Škola a sloboda či nesloboda
Stojíme tu pred zaujímavou dilemou. Práve citované argumenty znejú celkom rozumne. Na druhú stranu, bez istej miery slobody v školách sa žiaci nenaučia rozhodovať sa. Bez slobody niet zodpovednosti, niet sebadisciplíny, niet tvorivosti, pestrosti, rôznorodosti, niet inovácií, experimentov a často niet ani radosti. Zdá sa teda, že rozhodovanie medzi slobodou a neslobodou v škole je tak trochu rozhodovaním medzi vlastnosťami a hodnotami, ktoré chceme v škole rozvíjať. Dôležité sú možno jedny aj druhé, problém je, že sa tak trochu navzájom vylučujú.
Uvažovali ste niekedy o týchto veciach? Prikláňate sa vo svojej praxi na stranu väčšej slobody alebo väčšej regulácie? Poskytuje vaša škola žiakom v niečom slobodu?
Text je skrátenou verziou prednášky, ktorú V. Burjan predniesol na konferencii Cesty k dobrej škole 2017. Jej záznam je k dispozícii na www.cestykdobrejskole.sk.