Porušovať Dohovor o právach dieťaťa môže byť ľahšie, než si myslíte
V roku 1959 prijala Organizácia spojených národov Deklaráciu práv dieťaťa. Obsahovala 10 zásad, ktorými by sa mali štáty riadiť vo vzťahu k deťom a mládeži. Tieto zásady boli neskôr podstatne rozpracované a doplnené v Dohovore o právach dieťaťa, ktorý prijala OSN 20. novembra 1989. Tento dohovor bol postupne ratifikovaný 195 krajinami (vrátane Slovenskej republiky) a stal sa tak najširšie prijatou zmluvou o ľudských právach v histórii.
Obdobné dokumenty však nestačí iba sformulovať a ratifikovať. Najdôležitejšie je, aby sa v praxi skutočne dodržiavali. Pri pohľade na hladujúce deti v Afrike či bojujúce deti v Afganistane môže ľahko vzniknúť dojem, že ich porušovanie je problémom rozvojových krajín a že u nás je všetko v poriadku. Pritom je možné, že niektoré dôležité práva detí nedodržiavate ani vy na vašej škole. Neveríte?
Keďže Dohovor o právach dieťaťa je obsiahly, vybrali sme z neho iba niekoľko článkov, ktoré sa podľa nášho názoru vo zvýšenej miere týkajú škôl a učiteľov. Pokúste sa prečítať si ich nezaujate a pri každom si položte tri otázky: Je tento článok dodržiavaný naším školským systémom? Dodržiavame ho v našej škole? A dodržiavam ho ja vo vlastnej pedagogickej praxi? Pripravení? Tak poďme na to.
Článok 3
Pri všetkých akciách týkajúcich sa detí, či už podniknutých verejnými alebo súkromnými inštitúciami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými zbormi, musia byť najlepšie záujmy dieťaťa prvoradé.
Štáty – zmluvné strany musia zabezpečiť, aby inštitúcie, služby a zariadenia, zodpovedné za starostlivosť alebo ochranu detí, zodpovedali štandardom stanoveným príslušnými orgánmi predovšetkým v oblastiach bezpečnosti, zdravia, v počte a kvalifikovanosti ich personálu, ako aj príslušného dozoru.
Komentár: Pojem „najlepšie záujmy dieťaťa“ je dosť vágny, navyše nie vždy existuje zhoda na tom, čo je tým najlepším záujmom dieťaťa. Ešte väčším problémom je, že v praxi sa často na záujmy detí vôbec neprihliada. Koľko vecí v chode školy je prispôsobených organizačným hľadiskám? Aby učitelia mali úväzky, aby sa dal ľahšie zostaviť rozvrh, aby žiaci nepošliapali chodby, aby kuchárky stihli vydať obedy… A naozaj si myslíme, že je v najlepšom záujme dieťaťa, aby každý deň presedelo celé doobedie na nepohodlnej stoličke?
Článok 12
Štáty — zmluvné strany musia zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné si utvárať vlastné názory, právo ich vyjadrovať slobodne vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho týkajú, pripisujúc názorom dieťaťa náležitú váhu podľa jeho veku a zrelosti.
Na tento účel musí byť dieťaťu predovšetkým poskytnutá možnosť byť vypočuté v akomkoľvek súdnom alebo administratívnom konaní, ktoré sa ho týka buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu, resp. príslušnej osoby, spôsobom zlučiteľným s procesnými pravidlami vnútroštátneho práva.
Komentár: Škola sa nepochybne detí týka ako máločo iné. Majú právo slobodne sa k nej vyjadrovať? A pripisujú dospelí ich názorom náležitú váhu? Ako konkrétne to funguje na vašej škole? Kedy a ako sa žiaci vyjadrujú? Čo sa s ich pripomienkami deje?
Článok 13
Dieťa musí mať právo na slobodu prejavu; toto právo musí zahŕňať slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky akéhokoľvek druhu, bez ohľadu na hranice, a to buď ústne, písomne, tlačou, vo forme umenia alebo prostredníctvom iných médií podľa vlastného výberu.
Komentár: „Sloboda prejavu“ znie možno príliš silno a pateticky. Na druhej strane poznáme učiteľov s názorom, že sloboda do školy nepatrí a že žiaci sa môžu prejavovať po vyučovaní. A na vašej škole môžu žiaci „rozširovať informácie a myšlienky akéhokoľvek druhu“?
Článok 14
Štáty – zmluvné strany musia rešpektovať právo dieťaťa na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva.
Štáty – zmluvné strany musia rešpektovať práva a povinnosti rodičov, a ak to prichádza do úvahy, aj poručníkov, poskytnúť dieťaťu orientáciu vo výkone jeho práv spôsobom zodpovedajúcim rozvíjajúcim sa schopnostiam dieťaťa.
Sloboda prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru môže byť podrobená iba takým obmedzeniam, ktoré sú predpísané zákonom a sú nevyhnutné na ochranu verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky, resp. na ochranu základných práv a slobôd iných.
Komentár: Cynik by možno poznamenal, že naším problémom nie je potláčanie slobody myslenia detí, ale to, že žiaci v škole často vôbec nemyslia. Lenže, čo ak rezignovali práve preto, že mali opakovanú skúsenosť s tým, že ich „slobodné myslenie“ nebolo učiteľmi prijaté práve s nadšením či pochopením?
Článok 16
Nijaké dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému alebo nezákonnému zasahovaniu do vlastného súkromia, rodiny, domova alebo korešpondencie ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť. Dieťa má nárok na právnu ochranu proti takýmto zásahom alebo útokom.
Komentár: Nájsť v dnešnej zložitej dobe hranice medzi (dobre mienenou) snahou učiteľov pomáhať dieťaťu aj mimo školy a zasahovaním do jeho súkromia nemusí byť vôbec ľahké. Minimálne na jedno by však učitelia dbať mali: aby žiadna ich komunikácia so žiakom nemohla byť vnímaná ako „útok na jeho česť či povesť“.
Článok 19
Štáty — zmluvné strany musia prijať všetky príslušné legislatívne, administratívne, sociálne a výchovné opatrenia na ochranu dieťaťa pred všetkými formami fyzického alebo psychického násilia, poškodenia alebo zneužitia, zanedbávania alebo nedbalého zaobchádzania, týrania alebo vykorisťovania vrátane sexuálneho zneužívania, pokiaľ sú v starostlivosti rodiča(ov), poručníka(ov) alebo inej osoby majúcej dieťa v starostlivosti.
Komentár: Šikana je kryštalickým príkladom psychického a často aj fyzického násilia a deti sú jej vystavované aj (či dokonca najmä) v školách. Ak sa tak stane, škola zrejme „neprijala všetky príslušné legislatívne, administratívne, sociálne a výchovné opatrenia“, čím porušila článok 19 Dohovoru.
Nasledujúce dva články Dohovoru (28 a 29) sa priamo týkajú vzdelávania a výchovy, sú teda pre školstvo nanajvýš relevantné.
Článok 28
Štáty – zmluvné strany uznávajú právo dieťaťa na vzdelanie; s cieľom dosiahnuť toto právo postupne a na základe rovnosti príležitostí musia predovšetkým:
(a) zaviesť základné vzdelanie, ktoré bude povinné a bezplatné, prístupné pre všetkých;
(b) podporovať rozvoj rôznych foriem stredného vzdelania vrátane všeobecného a odborného vzdelania; urobiť ich prístupnými a dostupnými pre každé dieťa; robiť vhodné opatrenia, ako je zavedenie bezplatného vzdelania a poskytovanie finančnej pomoci v prípade potreby;
(c) sprístupniť vysokoškolské vzdelanie všetkým na základe schopností, a to všetkými primeranými prostriedkami;
(d) sprístupniť a urobiť dostupnými všetkým deťom informácie a poradenstvo týkajúce sa výchovy a povolania;
(e) prijať opatrenia na povzbudenie pravidelnej dochádzky do školy a na obmedzenie počtu tých, ktorí školskú dochádzku neukončia.
Štáty – zmluvné strany musia prijať všetky príslušné opatrenia na zabezpečenie toho, aby disciplinárne opatrenia v škole boli vykonávané spôsobom zlučiteľným s ľudskou dôstojnosťou dieťaťa a v súlade s týmto dohovorom. Štáty – zmluvné strany musia podporovať a podnecovať medzinárodnú spoluprácu vo veciach týkajúcich sa výchovy, predovšetkým s cieľom prispieť k odstráneniu nevedomosti a negramotnosti vo svete a umožniť prístup k vedeckým a technickým poznatkom a moderným metódam vyučovania. V tomto smere treba osobitnú pozornosť venovať potrebám rozvojových krajín.
Komentár: Netreba asi zdôrazňovať, že toto ustanovenie (ako aj všetky ostatné) sa týka aj detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, detí zo sociálne znevýhodneného prostredia a detí všetkých národností a etník. Slovensko si od zahraničných expertov opakovanie vypočulo, že práve pri výchove a vzdelávaní týchto skupín žiakov zlyhávame. Naše vzdelávanie je bezplatné iba formálne, pre niektoré deti je ťažko dostupné a rovnako nevieme zabezpečiť, aby klesal počet tých, ktorí školskú dochádzku ukončia iba so základným vzdelaním alebo dokonca bez neho.
Článok 29
Štáty – zmluvné strany sa zhodujú, že výchova dieťaťa musí smerovať k:
(a) rozvíjaniu osobnosti dieťaťa, jeho nadania, duševných a fyzických schopností na najvyššiu možnú mieru;
(b) rozvíjaniu úcty k ľudským právam, základným slobodám a k princípom stanoveným v Charte Organizácie Spojených národov;
(c) rozvíjaniu úcty k rodičom, k vlastnej kultúrnej identite, jazyku i hodnotám, k národným hodnotám krajiny, v ktorej dieťa žije i krajiny, z ktorej pochádza a k civilizáciám odlišným od jeho vlastnej;
(d) príprave dieťaťa na zodpovedný život v slobodnej spoločnosti v duchu porozumenia, mieru, znášanlivosti, rovnosti pohlaví a priateľstva medzi všetkými národmi, etnickými, národnými a náboženskými skupinami a osobami domorodého pôvodu;
(e) rozvíjaniu úcty k prírodnému prostrediu.
Žiadnu časť tohto Článku alebo článku 28 nemožno vykladať tak, aby zasahovala do slobody jednotlivcov a organizácií vytvárať a riadiť výchovné inštitúcie, ktoré sú však vždy povinné dodržiavať princípy zakotvené v odseku 1 tohto článku a do požiadavky, aby vzdelanie poskytované takýmito inštitúciami zodpovedalo minimálnym štandardom, ktoré môžu byť stanovené štátom.
Komentár: O tom, či naše školy skutočne „rozvíjajú nadanie, duševné a fyzické schopnosti detí na najvyššiu možnú mieru“ možno mať oprávnené pochybnosti. Iste to robia mnohí učitelia na mnohých hodinách, systém tak ale nastavený nie je.
Článok 31
1. Štáty – zmluvné strany uznávajú právo dieťaťa na odpočinok a voľný čas, právo venovať sa hre a oddychovým aktivitám, primeraným jeho veku, a slobodne sa zúčastňovať na kultúrnom živote i umení.
Štáty – zmluvné strany musia rešpektovať a podporovať právo dieťaťa plne sa zúčastňovať na kultúrnom a umeleckom živote; musia podporovať vytvorenie primeraných a rovných príležitostí na kultúrne, umelecké, oddychové aktivity a na trávenie voľného času.
Komentár: Na tento článok Dohovoru je v súvislosti so školou potrebné osobitne upozorniť. Aby dieťa mohlo uplatniť svoje „právo na odpočinok a voľný čas, právo venovať sa hre a oddychovým aktivitám“, musí na to mať (okrem iných podmienok) aj čas. Nemôže preto tráviť celé poobedia či večery nad domácimi úlohami. Ak dá každý učiteľ dieťaťu písomnú úlohu na 15 minút, môže to znamenať 90 minút úloh za deň, pričom dieťa by sa malo (podľa predstavy mnohých učiteľov) pripravovať na hodiny aj inak ako písaním úloh (opakovaním učiva, čítaním textov, rešeršovaním a pod.).
Naše školy dnes majú mnoho prevádzkových problémov a učiteľ často nevie, kam skôr skočiť. Napriek tomu by sme pri všetkom, čo ako pedagógovia robíme, nemali strácať zo zreteľa, že deti majú svoje práva a oprávnené záujmy.