Sloboda sa má šíriť zhora nadol

Študoval teológiu na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Má doktorát z religionistiky na FiF UK. Tri roky pôsobil ako kazateľ Cirkvi bratskej v Žiline. Celé desaťročie sa v treťom sektore venoval oblasti vzdelávania. Posledných sedem rokov je Dušan Jaura riaditeľom Cirkevného
bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave, kde učí náboženstvo a etiku. Pod jeho vedením sa škola stala jednou z najlepších škôl na Slovensku. Okrem kresťanských biblických hodnôt, inklúzie, bezbariérového prístupu a mentoringu je zaujímavá aj tým, že v nej našli svoje učiteľské miesto napríklad monsignor Róbert Bezák alebo držiteľka Bielej vrany Zuzana Hlávková. O tom, čo by mala ponúkať dobrá škola i o tom, že sloboda a dôvera v nej sú jej základom, sa rozprávala Martina Sondej Hosťovecká (od septembra tiež jedna z učiteliek na tejto škole). 

Čím je vaša škola výnimočná?

Myslím, že máme výnimočný tím ľudí, ktorí vedia učiť a aj ich to baví. Máme cez 60 učiteľov a len veľmi malú fluktuáciu.  Je tu tiež percentuálne vysoký podiel mužov – je to možno až 40%, čo je v školstve pomerne netypické.

Je to lepšími platovými podmienkami? Predsa len – ste cirkevná škola.

Jedna odpoveď je plat. Ale to zďaleka nie je všetko. Pre mužov, ale samozrejme aj ženy, je príťažlivé prostredie s vysokou mierou slobody, v ktorom môžu byť sami sebou.

Školstvo je podľa teba skôr strnulým prostredím? 

Školstvo je tradične založené na strachu. Funguje to tak, že každý sa niekoho bojí. Študent sa bojí učiteľa. Učiteľ sa bojí riaditeľa. Ten sa bojí inšpektora. Zistil som, že aj inšpektori sa boja nejakých vrchných inšpektorov. A tí najvrchnejší inšpektori sa boja akejsi bájnej bytosti, ktorá sedí na najvyššom vysvietenom poschodí tejto pyramídy a celé školstvo prísne kontroluje a trestá. Avšak nemôžem sa zbaviť predstavy, že na vrchole tohto pomyselného „potravinového reťazca“ sa síce svieti, no nikto tam nie je. To znamená, že my si môžeme zobrať oveľa viac slobody, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. A teda istý typ „punkerčiny“ je dokonca želateľný. Pri niektorých veciach je dobré, ak sa šíria zdola nahor, pre slobodu v školstve je ale nutné, aby sa šírila opačne – zhora nadol.

Ste takýmto vedením šíriacim slobodu zhora nadol? 

Snažíme sa o to. Sme presvedčení, že vedenie by malo povzbudzovať učiteľov k tomu, aby sa nebáli skúšať nové veci a experimentovať. Vedomie, že majú právo sa pomýliť vytvára chuť pracovať a tvoriť. 

Prečo sa ale do vedenia škôl väčšinou nedostanú ľudia, ktorí chcú šíriť slobodu, ale práve naopak – často je to vedenie, ktoré pokrok brzdí?

To neviem, osobne som v takom prostredí veľa času nestrávil. Ale školstvo sa stalo akýmsi skanzenom, v ktorom sme dlho nevetrali. Dvere boli naozaj dlho a dobre zavreté. Chránime minulosť. Možno sa bojíme, že ak by sme otvorili dokorán dvere i okná, mohli by sme o čosi cenné prísť. Otázkou je, či je to naozaj cenné a či to vôbec ešte niekoho zaujíma. Keď sme si pred štyrmi rokmi prvýkrát prišli pozrieť budovu tejto školy, ktorá bola dlhé roky prázdna, našli sme tu nápisy ako „Počas prestávok prísny zákaz opúšťať triedu!“ Toto je už neudržateľné.

Ako škola sa snažíte, aby ste tie okná a dvere otvárali. V čom to spočíva a ako sa vám v tom darí? 

Školu ako inštitúciu klasického typu drží pokope moc pečiatok. Ešte stále platí, že po jej ukončení dostaneš „štempel“. Prichádza však doba, kedy nám nepomôže už ani ten štempel. Škola musí začať ponúkať niečo, čo je vnímané jej zákazníkmi ako užitočné. Kvalitné informácie sa totiž dnes dajú získať aj cez rôzne aplikácie. Musí nás preto zaujímať, či bude mať škola aj naďalej svoje nezastupiteľné miesto, či vieme ponúknuť niečo, čo aplikácie nenahradia. Samotný babysitting nestačí – nie sme školou na to, aby si u nás rodičia odložili deti, kým sú v práci. 

Čo teda u vás študenti môžu nájsť? 

Ak teraz dáme bokom rôzne formy vzdelávania, tak určite prežijú dve veci. Prvou je mentoring. Tínedžeri majú veľa otázok. V tomto veku sa prirodzene oddeľujú od rodičov a hoci rodičia sú tí, ktorí by im vedeli poradiť, nie sú tí, ktorých sa deti pýtajú. Ich rovesníci sú v podobnom zmätku. Preto potrebujú niekoho staršieho, kto si pamätá, ako riešil otázky, ktoré aktuálne riešia oni. V prvom ročníku u nás funguje triedny mentoring v menších skupinách (naše triedy majú len 16 detí). V druhom ročníku je už individuálny mentoring, a ten je povinný. V treťom až piatom ročníku je mentoring dobrovoľný – len pre študentov, ktorí majú záujem. Mentoring je o akomsi sprevádzaní životom, v ktorom škola zaberá významný priestor. Máme pravidlo, že mentoring nie je terapia. Učitelia, ktorí sú v mentoringovom vzťahu, prešli školeniami, tréningom, no nepúšťajú sa do tém, ktoré nevedia uzavrieť. Ak sa stane, že vyskočí zo strany študenta téma, na ktorú už učiteľ v pozícii mentora nestačí, potom dieťa presmeruje na naše dve školské psychologičky. 

Vyhodnocujú študenti mentoring ako nápomocný? 

Podľa anonymných prieskumov, ktoré si robíme na škole, je mentoring na tom u študentov veľmi dobre. Stal sa súčasťou života školy a cca 90 percent z nich ho považuje za užitočný.  Len minimum detí si so svojím mentorom nesadne. 

Ako prideľujete mentora k študentovi? Je to len nejaký náhodný výber? 

Študent si vyberá mentora sám. Existuje však zoznam mentorov pre daný ročník. Mentori sa študentom predstavia. Každý z nich má istý obmedzený počet miest, a preto pre deti platí obyčajné pravidlo: kto prv príde…

Určite sa už stalo, že o niektorého učiteľa bol priveľký záujem a na druhej strane o iného minimálny.

Ten „prvý pohľad“ by som prirovnal k zamilovaniu sa – je to najmä projekcia, pocit, možno trochu aj intuícia…. Mentor je ako neznáma žena, je plátnom, na ktoré si študent načítava svoje vlastné vnútorné obsahy. Vlastne vôbec netuší, kto to bude, len má pocit, že ten, koho si vybral, bude taký, aká je jeho predstava. „Zamilovanosť“ sa teda postupne zreálni. Študent môže tiež zistiť, že aj človek, ktorý nebol jeho „first choise“, ho v dobrom prekvapil. 

Teambuilding učiteľov a vedenia školy

Mentoring ale určite nie je jediná vec, o ktorú sa na škole snažíte. 

Druhou dôležitou vecou je socializácia. To je to, čo aplikácie nevyriešia. Decká sa potrebujú učiť komunikovať s ostatnými. Novinár David Brooks v knihe The Social Animal hovorí, že na strednej škole je učenie len jedným z procesov a nie nevyhnutne tým najdôležitejším. Stredoškoláci v prvom rade riešia seba, vzťahy a svoj status medzi ostatnými. Brooks hovorí, že vyučovacie hodiny sú časom, kedy si má dieťa aspoň na chvíľu šancu od tohto všetkého oddýchnuť – to sú v skutočnosti prestávky. Vychovávame našich študentov ku schopnosti tvoriť komunity. To je prostredie, v ktorom je rôznorodosť. Nechceme, aby študenti žili v bubline. Preto sa snažíme poskytovať štipendiá šikovným deťom, ktorých rodičia by si inak nemohli dovoliť platiť školné. Sú to deti z celého Slovenska a sú tu aj deti imigrantov. A keďže tvrdíme, že škola je oveľa viac než len vyučovanie, sme otvorení do večera. Cítime sa v nej dobre.

Ak je vzdelávanie v škole len jedným z procesov, stačí, aby malo dieťa vycibrené soft skills a môže sa dostať aj na lepšiu školu a byť úspešné?

V New Yorku máme partnerskú školu Trinity School, ktorá je dlhodobo vyhodnocovaná ako jedna z najlepších stredných škôl v USA. Odtiaľ odchádzajú deti študovať na univerzity zvučných mien. Riaditeľ tejto školy mi v rozhovore spomenul, že keď si po ukončení univerzity ich študenti hľadali prácu, zamestnávateľ sa ich spýtal, čo sa počas svojich štúdií naučili okrem učenia sa. Ak si teda neosvojili nič okrem schopnosti učiť sa, potom sú nepoužiteľní. Hrozí, že sa z nich stanú jednorozmerné bytosti, ktoré nemajú schopnosť komunikovať, dohodnúť sa, pracovať v tíme. Výkonové zameranie je pre dieťa veľmi stresujúce. Niektoré deti počas cesty do cieľa odpadnú. Preto ich často musíme chrániť aj pred rodičmi. 

Dostať sa študovať k vám do školy nie je až také jednoduché. 

Prijímačky sa robia zo slovenčiny, matematiky, angličtiny a je tam aj test všeobecných študijných predpokladov. Testy sa snažíme nastaviť tak, aby neboli zamerané len na namemorované vedomosti. Chceme v nich zrkadliť pružnosť ľudskej mysle. V slovenčine je napríklad dôležitá čitateľská gramotnosť, čiže schopnosť porozumieť textu. V matematike je to koncipované podobne. Vznikajú ale situácie, že deti, ktoré majú odjakživa samé jednotky, odrazu na takomto teste vybuchnú. A potom tu máme aj takých, ktorých výsledky zo základnej školy sú priemerné, no napíšu to lepšie ako jednotkári. Stal sa nám prípad, kedy za mnou prišla matka súrodencov – chlapca a dievčaťa. Dievča malo vždy samé jednotky, chlapec nie. A urobili testy s opačným výsledkom, ako matka očakávala. Paradoxne, chlapcovi na prijatí nejako extra nezáležalo, dievča sa sem chcelo dostať veľmi. Matka sa nás snažila presvedčiť, že sme, vzhľadom na výsledok, nechtiac zamenili testy. Tak sme to znova skontrolovali. A na prekvapenie matky sme sa nepomýlili (smiech).

Poznám tvoje slovné spojenie „smutný procesor“, ktorý slúži na označenie vyhoretých učiteľov. Ako sa vám darí nemať v kolektíve tento typ učiteľa? 

Franz Kafka kedysi povedal, že putá sužovaného ľudu sú z kancelárskeho papiera. Snažíme sa o permanentnú debyrokratizáciu školy. Myslím si, že na škole „smutné procesory“ nemáme, lebo vysoká miera slobody a radosť nie je pre ne vhodným prostredím. Veľmi nám pomohlo aj to, že sme sa ako škola presťahovali do iných priestorov a začali sme projekt „Bilgym 2.0“. Z tej energie dodnes čerpáme. Odvážili sme sa pustiť do nových vecí. Hlavne sme urobili rozhodnutie, že škola nemôže byť len o akademických vedomostiach. Ozývali sa hlasy, ktoré sa obávali zníženia záujmu zo strany rodičov i študentov. No výsledok bol úplne opačný, záujem o školu každým rokom rastie.

Originálna rozlúčka žiakov s riaditeľom školy

Vzťah učiteľ – študent je u vás postavený na dôvere. Veľmi pekne to demonštruje rozlúčka vašich piatakov so školou.

Myslím, že rešpekt učiteľa nemusí a ani nemá byť chránený odstupom. Snažíme sa o partnerský prístup, a to sa týka aj riaditeľa. Keď sa lúčia naši piataci, pred odchodom na akademický týždeň naplno zažívame „svet naruby“. Pred rokom mi napríklad obalili celé auto fóliou s nápismi ako „DJ Aura“, prípadne „Pomsta piatakov“. Tento rok znovu popustili uzdu svojej kreativite a moje auto ponúkli na Bazoši za „priateľskú cenu“. Mal som množstvo telefonátov a sms-iek, ako napríklad:“Prajem veľa šťastia pri predaji Prius-u. Ak je stav taký, ako píšeš, kľudne zdvihni cenu, predáš to. Cena 3200€ uráža to auto. Pekný večer! Stano” a podobne. Som rád, že bol o auto taký záujem. Auto riaditeľa je archetyp!

Sloboda sa má šíriť zhora nadol

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top