V strede záujmu musí stáť dieťa

V strede záujmu musí stáť dieťa

Rozhovor s Petrom Lengyelom

Študoval na strednej pedagogickej škole, jeho kroky potom smerovali do Trnavy na Fakultu zdravotníctva a sociálnej práce, kde si neskôr spravil i doktorát. Peter Lengyel pôsobil ako školský sociálny pracovník v ZŠ a lektor. Po odchode zo štátneho školstva založil spoločnosť Edusmile, kde robí cestovateľské vzdelávacie programy. V súčasnosti sa na školskej sociálnej práci podieľa skôr koncepčne, pretože robí koordinátora ochrany detí pred násilím. O kompetenciách sociálneho pedagóga, o prípadoch, ktoré mu prešli rukami, o šikane i o organizovaní školských výletov sa s ním rozprávala Martina Sondej Hosťovecká.

Aká je rola sociálneho pracovníka/pedagóga v škole?

Keď sa školská sociálna práca na Slovensku stala realitou v dvoch slovenských mestách, zameraná bola na prevenciu sociálno-patologických javov a podporu detí, ktoré sa ocitli v nejakej zložitej situácii. Zjednodušene povedané, školský sociálny pracovník bol človek, ktorý robil preventívne aktivity a ktorému mohli zaklopať na dvere, ak ich niečo trápilo. Dnes je táto pozícia po 13-tich rokoch poznačená núteným spájaním so sociálnou pedagogikou a nemá pevné vymedzenie v školách, keďže množstvo týchto odborných zamestnancov pracuje cez projekty, ktoré sú rôzne dizajnované. Ak by sme však chceli voľne povedať, kto je školský sociálny pracovník (pedagóg), je prostredníkom medzi školou, rodinou a komunitou.

V čom spočíva konkrétne jeho práca? 

Venuje sa sociálnemu prostrediu detí. Jeho aktivity by mali byť zamerané preventívne voči sociálno-patologickým javom, ale mal by byť schopný aj intervenovať v prípade, že sa nejaké dieťa alebo skupina, prípadne učiteľ ocitne v probléme. Výsledkom jeho práce je pozitívna sociálna klíma v škole, kde sú zdravé vzťahy, pravidlá, ktoré majú význam a o ktoré sa dá oprieť. Vytvára tiež možnosť pre žiakov zdôveriť sa a priestor pre sebarealizáciu. Oproti minulosti sú pred týmito odborníkmi nové výzvy v školách, ako je nárast sebapoškodzovania, narušenia sociálnych vzťahov medzi deťmi, rodičmi, učiteľmi, nárast extrémizmu, závislosti, ale aj rizikové správanie, či problémy s vlastnou identitou detí a mládeže. 

Čo všetko vedia podchytiť sociálni pedagógovia? 

Sociálny pedagóg môže podchytiť široké spektrum problémov. Niektoré jednoduché môže vyriešiť so žiakom, učiteľom či rodičom. Ak dieťa prišlo, riešil som, čo bolo v mojich silách. Ak problém presahoval moje možnosti, pripravoval som podklady pre iných pracovníkov – pre psychológa, kurátora, políciu. V tomto prípade sa ťažšie definuje pole pôsobnosti, pretože záleží aj od toho, akých ďalších odborníkov škola má. Niekde je gro práce na sociálnom pedagógovi, inde robí sociálny pedagóg len prevenciu, ak je v škole prítomný aj napríklad psychológ. Sú školy na východe Slovenska, kde je sociálny pedagóg takmer ako komunitný pracovník, ktorý robí len s rómskou menšinou. Legislatíva síce hovorí, čo robia sociálni pracovníci, ale v skutočnosti si škola prispôsobuje ich náplň podľa svojich potrieb. 

Sociálny pedagóg dohliada na formálne veci, ktoré sa začnú diať okolo dieťaťa, ak je v ohrození alebo ak je ono samo agresorom a psychológ zastrešuje celý proces po obsahovej stránke?

Prax ukazuje, že problémy mnohých detí sú tak rozsiahle, že si vyžadujú multidisciplinárny prístup. Kedysi možno stačilo zavolať rodičov a žiakovi dohovoriť, dnes musí nastúpiť armáda odborníkov, ktorí dieťaťu pomôžu. Tu sa mení aj rola sociálneho pedagóga, ktorý by mal byť akýmsi „patrónom“ nad celým „prípadom“ a mal by dieťaťu sprostredkovať pomoc psychológa, špeciálneho pedagóga, možno kurátora či pedopsychiatra. Mal by pomôcť triednemu učiteľovi odkomunikovať potreby dieťaťa s rodičom a pripraviť aj formálne podklady pre ďalšiu prácu s dieťaťom. Ideálne je, ak sú všetci potrební odborníci súčasťou multidisciplinárneho tímu v škole. 

Čo sa napríklad stane, ak školáčka príde s tým, že je tehotná?

Pedagóg príde za sociálnym pedagógom. Učiteľ je ten, kto dáva zväčša podnet. Sociálny pedagóg by mal po tom „pátrať“ , čo presne sa stalo, je určitou odbornou nadstavbou. Žiačka s takýmto problémom by mala mať v sociálnom pedagógovi v prvom rade oporu. Odborník nesmie zabudnúť ani na to, že je profesionál a v takomto prípade by mal riešiť len veci, ktoré mu prináležia. V práci so žiačkou môže zapojiť psychológa, triedneho učiteľa, rodičov, spolužiakov, komunitu. Ak ide o komplikovaný prípad, tu zohráva veľkú úlohu aj ľudský faktor, či sa robí táto práca formálne alebo s oduševnením. 

Darí sa pomôcť väčšine detí? 

Predstava učiteľov je, že sociálny pedagóg sa má v prvom rade zamerať na deti, ktoré majú vypuklé problémy. Aj mne sa stalo, že som prvé roky bol akoby „hasičom“ problémov a nedostával som podnety na deti, ktoré boli tiché. V uplynulých dňoch som ako koordinátor ochrany detí pred násilím dostal podnet od bývalej – už dnes dospelej žiačky, ktorá ma kontaktovala, pretože jej mladšia sestra sa reže kvôli otcovmu týraniu. Zo situácie napokon vyplynulo, že sa to dialo aj jej, avšak kvôli jej dobrým známkam a tomu, že bola „ideálnym tichým a poslušným žiakom“ si to nikto nevšimol. Vtedy ani ja. Ako koordinátor ochrany detí pred násilím sa zaoberám relatívne závažnými prípadmi. Ukazuje sa, že pozornosť učiteľov by sa mala sústrediť nielen na deti, ktoré majú vypuklé problémy, ale v primárnej prevencii na všetky deti, aj na outsiderov. Zvyknem tvrdiť, že dobrý žiak, pekne sediaci v lavici, má možno väčšie problémy ako ten, ktorý fajčí za školou.

Dá sa povedať, že učitelia sú nevšímaví?

Nie, to by som takto paušálne netvrdil. Často učitelia len vplyvom veľmi špecifického prostredia, ktorým škola je, „stratia citlivosť“ a nezamýšľajú sa nad problematikou komplexne. Učitelia to vidia, vedia, ale často si povedia „ona/on z toho vyrastú, len vymýšľajú, dáko sa to vyrieši, nech to riešia iní“ a podobne. Je potrebné ich na problematiku scitlivovať. Učiteľ ani niekedy netuší, že je jediný, kto môže dieťa vytrhnúť z pazúrov nepriaznivého osudu. 

Veľké množstvo detí má problém so sebapoškodzovaním.

Sebapoškodzovanie nevidím ako samostatný problém, ale symptóm. Je potrebné ísť po príčine. Môže to byť depresia, násilie v rodine, strata zmyslu života, strata blízkeho človeka. Stretol som sa s prípadom, kedy si učiteľka už v septembri všimla sebapoškodzovanie žiačky. Až vo februári sa to dostalo zo školy k rodičom, kedy už dávno sebapoškodzovanie prešlo u žiačky do veľmi ťažko riešiteľného problému. Situáciu, s ktorou si nevedela poradiť,  riešila rezaním. Učiteľka nekontaktovala odborníkov, ale premrhala dôležitý čas na svoje pedagogické ciele. Zapodmienkovala žiačku, že ak si zlepší študijné výsledky a správanie, nebude nutné kontaktovať rodinu. 

Spomínal si, že ako koordinátor pre ochranu sa stretávaš s ešte ťažšími prípadmi. Aj tie ale pravdepodobne niekto registroval najprv v škole.

Ako sociálny pedagóg som sa stretával priamo so žiakmi. Vo všetkých fázach problémov. Ako koordinátor sa stretávam s prípadmi, kde je to už tak vážne, že je podozrenie na porušenie zákona. Ide o sexuálne zneužívanie, nútenie na prostitúciu i týranie. Sú to ťažšie prípady ako na školách, no niektoré deti vidím vďaka dlhodobej práci s nimi od prvých symptómov až po dnešné vážne situácie. Mnohé stretávam. Za tých niekoľko rokov v rôznych profesiách sme s kolegami pomohli veľkému množstvu detí, no niektoré nám unikli pomedzi prsty, je to súčasť každej pomáhajúcej profesie. Vtedy hovorím, že ak nám takto deti unikajú, treba nájsť niekoho skúsenejšieho, kto má prsty bližšie pri sebe a pomôže nám, aby sa to nestávalo. Treba spájať sily. Nemám preto problém v záujme dieťaťa vycestovať za človekom po odbornú radu, ak on už podobnú situáciu riešil a má s ňou priamu skúsenosť. 

Máš tím ľudí, s ktorými úzko na problémoch spolupracuješ?

Máme v rámci dvoch susedných okresov koordinačný tím – psychológovia, detský lekár, policajti, pedagógovia, kurátori a ďalší odborníci. Hľadanie takýchto ľudí je nesmierne dôležité, ale aj zložité. V každej z týchto profesií však niekto vyniká a ak sa takí ľudia spoja, má táto práca zmysel. 

Čo je podľa teba najdôležitejšie urobiť v prípade, že dieťa nechce spolupracovať?

Nadviazať vzťah a neriešiť hneď priamo problém. Dieťa musí vedieť, že nás zaujíma ono samotné ako človek a nie len jeho problém. Ten príde na rad potom. Dôležitý je úprimný záujem o dieťa. Riskujeme totiž veľa. Ak budeme na dieťa tlačiť, možno už nikdy nebude chcieť hovoriť. Mal som jeden z mojich prvých prípadov, ešte z roku 2006. Bol to chlapec – agresor z veľmi dobre situovanej rodiny. Riešil som ho s rôznymi inštitúciami, bol aj na polícii. Podľa mňa dlho spracovával negatívne pocity voči mne, šikanoval však iné deti. Prednedávnom sa mi na ulici prihovoril dospelý 26-ročný muž. Pamätal si ma a ja jeho. Povedal mi úprimne: „Vediem dobrý život a chcem, aby ste to vedeli.“ 

Chlapec bol asi agresorom šikanovania. Podľa vrchnej školskej inšpektorky školy nepriznávajú, že majú problém so šikanou. Je to tak, že učitelia netušia, kedy už ide o šikanu?

Smernica o prevencii šikanovania definuje šikanu jasne, no prípadov, kedy sa pred ňou zatvárajú oči, je veľmi veľa. Dokonca sa až absurdne vykladajú jednotlivé časti tejto normy. Pamätám si, ako jedna riaditeľka školy porovnávala prevahu agresora pri kyberšikane kilogramami žiakov a nie váhou publika, v očiach ktorého cítila obeť tlak možno 30 ľudí. Zažil som aj situáciu, kedy riaditeľka školy žiadala o „späťvzatie“ podnetu na šikanovanie medzi žiakmi od učiteľov z jej školy na úrad a políciu, lebo bola presvedčená, že bude lepšie, ak to škola bude riešiť vlastným spôsobom. Nevedomky tak prezradila o praktikách v škole možno viac, ako chcela. 

Čo sa dá v takýchto prípadoch robiť?

Snažíme sa sprostredkúvať odborným aj pedagogickým zamestnancom vzdelávanie v témach násilia na deťoch a rovesníckeho násilia. Učitelia sú ešte stále nedostatočne „doma“ v tomto smere, v školách panujú rôzne mylné výklady pravidiel a noriem. No hľadáme spôsob, ako presmerovať žiakov i rodičov aj mimo školu. Najmä tam, kde šikanu nechcú riešiť. Škola vie často rodiča uchlácholiť, nasľubovať, snaží sa problém zmenšiť a vyriešiť to podaním ruky agresora s obeťou. Chceme vytvoriť portál, kde budú môcť žiaci i rodičia konzultovať šikanu, hlavne to, čo s tým, ako ochrániť dieťa, kde môžu dostať pomoc a ako ďalej. 

Ale dieťa môže i fabulovať alebo zveličiť celú situáciu.

Môže, veď preto je potrebné o jednotlivých prípadoch diskutovať. Aj s protagonistami, aj s rodičmi, aj s odborníkmi. Pravdou je tiež, že by mala byť u detí aj istá frustračná tolerancia. Dieťa musí zvládnuť istú mieru agresivity, nemôže žiť v sklenenom ochrannom zvone, cez ktorý sa naň nik krivo nepozrie. Ak si dieťa vymýšľa, fabuluje a zveličuje, je to tiež indícia niečoho. Dieťa tým niečo sleduje. Zúfalým riešeniam predchádzajú zúfalé činy. 

Rodičia si viac kladú otázku, na ktorej škole sú dobré vzdelávacie výsledky, ako na ktorej škole je dobrá klíma. 

Je to presne tak. Komoditou budúcnosti je podľa mňa vrelá komunita. Pozitívna klíma na škole je to najdôležitejšie. Existujú výskumy, ktoré hovoria o tom, že aj deti s horšími predpokladmi sa lepšie učia tam, kde je bezpečne, kde sa môžu realizovať. Školy sa síce na základe dobrých vzdelávacích výsledkov profilujú ako elitné školy so zameraním na výkon a už tým pádom nie sú školami pre všetky deti. Tých slabších žiakov sa má potom škola tendenciu zbaviť. Niektoré priamo odporúčajú „horším žiakom“ preklad na školu s nižšími nárokmi. A vznikajú tak na jednej strane elitné školy a na druhej vzdelávacie „getá“. Tvrdím, že škola by mala tvoriť priaznivé podmienky. Nielen pre šikovných, ale aj pre priemerných a slabých žiakov. Keby bola škola loďou, tiež by nestačilo, ak by mala len kapitánov so špičkovými schopnosťami. 

Z čias tvojho pôsobenia na škole pochádza aj nápad na vytvorenie Edusmile.

Pri práci s deťmi som prišiel na to, že najviac vecí sa o nich dozvedám na školskom výlete počas cesty vlakom. Nemusia nutne sedieť len na svojom mieste, ako je to v autobuse. Sloboda pohybu znamená počas dlhej cesty veľa. Aj interakcie medzi deťmi a pedagógmi sú lepšie. Pre deti i pre mňa bolo veľmi podstatné môcť sa rozprávať o všetkom, čo sme videli. To boli vždy skvelé námety na diskusiu. Už som nemusel neskôr „topiť ľady“, ak sa vyskytlo niečo, čo bolo treba s dieťaťom riešiť. Veľmi mi to pomáhalo v práci.

Ponúkol si teda neskôr túto možnosť aj iným školám? 

Áno. Ponúkol som učiteľom z iných škôl, že celú organizáciu zoberiem pod svoj patronát. Snažím sa chodievať s nimi, teraz keď pracujem ako koordinátor ochrany detí pred násilím, chodí so školami viac kolegyňa. Takýto cestovateľský výlet ponúka témy, ktorých nie je čas dotknúť sa v škole – napríklad, prečo sa v iných krajinách nesmie chodiť po trávniku, prečo je napríklad vo Viedni menej bezdomovcov ako u nás, tiež sa často dotýkame problematiky, ktorá súvisí s rómskou komunitou – sú to všetko veľmi dôležité veci. Preto tvrdím: zoberte deti von do reality! 

V strede záujmu musí stáť dieťa

ZAUJAL VÁS ČLÁNOK?

Stiahnite si celé najnovšie číslo časopisu DOBREJ ŠKOLY v PDF. A ak podporíte naše úsilie o skvalitňovanie slovenského školstva dobrovoľným predplatným, získate prístup ku všetkým číslam DOBREJ ŠKOLY, ktoré vyšli za 10 rokov.

Stiahnuť časopis v PDF
Share on facebook
Share on whatsapp
Share on twitter
Share on linkedin

Vyberte si rubriku

CK Slniečko