V aprílovom editoriáli (Veľavravné popradské absencie) som kritizoval niektoré skupiny pracovníkov rezortu školstva za to, že nenavštevujú konferencie ako Učíme pre život, R.A.U., Cesty k dobrej škole a pod. Menovite som spomenul napríklad pedagógov z vysokých škôl pripravujúcich učiteľov či gymnaziálnych učiteľov. Na Facebooku sa o mojom texte rozpútala diskusia, v rámci ktorej istý gymnaziálny učiteľ fyziky zareagoval takto: „Pedagógovia z Matfyzu (konkrétne za fyziku) chodia na Šoltésove dni, Vanovičove dni aj na Festival fyziky v Smoleniciach, čo sú akcie zamerané na odbornosť a didaktiku fyziky. Ak sa chcú učitelia fyziky niekam posunúť, môžu navštevovať tieto akcie“.
Osobne poznám viaceré podobné akcie určené učiteľom matematiky a môžem potvrdiť, že spravidla majú dobrú úroveň. Problém je však v tom, že sú zamerané iba na matematiku a jej vyučovanie. Ich účastníci sa dozvedia veľa o rôznych didaktických a metodických aspektoch vyučovania, ale nič o tom, ako komunikovať s mladými ľuďmi, ako formovať ich charakter, riešiť ich životné problémy, vštepovať im dôležité postoje či hodnoty. Na týchto akciách nebýva reč o žiakoch so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, o žiakoch zo sociálne znevýhodneného prostredia, o novodobých typoch rodičov, o rôznych spôsoboch motivácie žiakov, o formatívnom hodnotení, o tom, ako správne organizovať prácu žiakov v skupinách atď. Sú to akcie pre logotropov, pričom práve tento typ učiteľov väčšinou nepotrebuje viac matematiky či fyziky. Skôr by sa potrebovali naučiť, ako byť nielen dobrými učiteľmi matematiky či fyziky, ale aj dobrými učiteľmi detí a žiakov. A to nie je to isté.